O tom, ako môže byť túra na to isté miesto zakaždým iná, a o tom, ako nás jediný výjazd na dobre známe miesto poriadne vyškolil.

Môže byť túra na to isté miesto zakaždým iná? Určite áno, a nielen vďaka inému ročnému obdobiu. Myslela som si, že keď už idem na dané miesto desiaty či pätnásty raz, už ma veľmi nemá čo prekvapiť. A predsa prekvapí, či už rozdielne podmienky v období pár dní za sebou, meniaca sa krása a scenéria navôkol, ktorá zakaždým vyzerá inak, alebo aj rôznym spôsobom sťažené podmienky. Poďme sa pozrieť „na stokrát“ do Veľkej Studenej doliny na Zbojnícku chatu.

Tatry – voľba číslo jedna?

Paradoxne, Tatry nikdy neboli našou voľbou číslo jedna. Väčšinou s mužom vyhľadávame hôľne „zelené“ horstvo ako napríklad Fatry, či už Malá alebo Veľká, alebo odľahlé a menej navštevované kúty Slovenska. Nakoniec sme si k Tatrám predsa len našli cestu (alebo oni k nám?) a Veľká Studená dolina sa so Zbojníckou chatou stali naším najnavštevovanejším miestom počas celého roka.


Doteraz u mňa prvenstvo v počte výstupov držal pochopiteľne Sninský kameň...

Ani jeden zimný deň tu nie je nikdy rovnaký.

Ale chata toto prvenstvo už dávno tromfla. Keď Andrej začal nosiť, logicky sme sa v doline začali vyskytovať často, vždy keď môžem, tak sa k nemu rada pripojím a ideme dolinou spoločne. Či je jar, leto, jeseň, alebo zima.

Kedy je dolina najkrajšia?

Každé ročné obdobie má to svoje naj, avšak absolútne sa neviem rozhodnúť, ktoré je najkrajšie. Z hľadiska zážitkového je to určite zima, keďže v zime chodíme hore na skialpoch a zjazd z chaty znamená takmer vždy perfektnú lyžovačku, ktorá je vhodná aj pre začínajúcich skialpinistov, ktorí chcú okúsiť čaro voľného terénu.


Ani jeden zimný deň tu nie je nikdy rovnaký. Podmienky, či už týkajúce sa kvality snehu na lyžbu, alebo týkajúce sa teploty, sneženia atď. sa menia zo dňa na deň. Zakaždým je scenéria iná. Raz sú zasnežené a poprášené aj samotné končiare a skaly, inokedy ostro trčia a vynímajú sa nad dolinou. Raz sú stromy v úvode doliny krásne snehobielo zasypané, inokedy ostro kontrastuje ich tmavozelená farba s bielym okolím.


Z hľadiska kochania sa okolitou prírodou a scenériou bude u mňa číslo jedna asi prelom jari a leta (máj – jún), keď sa už príroda prebúdza, „zelená sa“, zároveň sa topí sneh, vďaka čomu horské potoky naberajú na intenzite a ich mohutné zurčanie sa ozýva celou dolinou. Milujem tento ohlušujúci zvuk. Pôsobí na mňa mimoriadne upokojujúco. Navyše sa vytvárajú rôzne bystrinky a vodopádiky aj tam, kde sa po zvyšok roka nevyskytujú.


Určite nemenej krásna je dolina na jeseň, kedy ju jarabiny sfarbujú do krvavočervena a ako posledné, farebnú paletu zakončujú krásne žlté smrekovce. Potom alebo aj zároveň s týmito farbami prichádza prvý poprašok snehu. Vtedy už netrpezlivo sledujeme predpovede a dúfame v čo najskoršiu a najbohatšiu snehovú nádielku, aby sme mohli ísť na lyžiach. Tu si uvedomujem, aká som rada, že žijem v zemepisnej šírke, ktorá nám každý rok dopraje krásne meniace sa štyri ročné obdobia. Je to super, v každom ročnom období mám niečo, na čo sa opätovne teším.

V zime na chate o čosi skôr

Na chatu ťa dovedie modrá turistická značka, na ktorú odbočíš z červenej Tatranskej magistrály pri Rázcestí nad Rainerovou chatou. Cesta na chatu sa v zime trochu mení a pokračuje mimo značeného modrého chodníka. Keď už je snehu dostatok a prikryje kosodrevinu, tak sa kráča o niečo nižšie, než je letný chodník, osádza sa tu aj zimné tyčové značenie. Pokiaľ zimné podmienky prajú, tak zimná trasa ti zopár minút ukráti, pretože je o čosi kratšia, než tá letná.


Pozor si treba dať aj na lavínovú situáciu, keďže niektorými miestami prechádzajú lavínové dráhy (Brána, okolie Veverkovho vodopádu...). Turisti si často mylne myslia, že tatranské otvorené zimné chodníky, najmä tie na chaty, sú mimo nebezpečia, ale nie je to tak, takže ani tu netreba zabúdať na kompletnú lavínovú výbavu.

Pochmúrne podmienky

Paradoxne tie naj zážitky mám skôr z dní, kedy nám počasie veľmi neprialo. V pamäti mi utkvel jesenný výstup krásnou farebnou prírodou, ale do toho už snežilo a fúkal taký „štandardný“ vietor. V doline bolo vtedy veľmi málo ľudí, ak vôbec niekto. Celé to malo takú mystickú a pochmúrnu atmosféru, ktorá sa mi ale veľmi páčila. O to väčšia radosť bola z posedenia vo vyhriatej chate. Takisto hmlisté a inverzné podmienky, kedy sa chumáče mrakov prelievajú, dvíhajú a posúvajú v akomkoľvek ročnom období... to je hotová pastva pre oči a takéto podmienky si zakaždým maximálne užívam.


Túto jeseň nás prekvapil pomerne skorý príchod zimy a cestou nám snežilo už začiatkom októbra. S ešte farebnými stromami to vytváralo krásny kontrast. Nepríjemný vietor a sneženie nás a našu jesenno-zimnú výbavu poriadne vyskúšali. Ale tak ako skoro prišlo prvé sneženie, dokonca pomerne výdatné, tak dlho sme potom čakali na vhodné podmienky na skialp. Sneženie sa akoby zaseklo a nie a nie, aby pribudli ďalšie centimetre snehu.

„Pamätná“ vynáška

Pred Vianocami konečne poriadne „nakydalo“ a mohli sme vytiahnuť lyže. Táto vynáška sa nám zaryje do pamäti na veľmi dlho. Ale skôr svojou intenzitou, než radosťou z výšľapu. Polovica výstupu bola priam ukážková, slabý vietor, sniežik ako perinka, až bola radosť sa v ňom pohybovať, milujem ten „mäkký zvuk“, keď lyža pri šliapaní sadne do čerstvo napadaného snehu.


Za polovicou cesty sa začali objavovať prvé ľadové úseky a v hlave mi začala blikať kontrolka, že ak je tu ľadovo... čo bude v hangu, ktorý je známy tým, že býva často vyfúkaný, aj keď inde ľadovo nie je?

Vietor nabral tak na sile, že ma pravidelne zhadzoval na zem.

K tomu sa začal pridávať vietor. Na Vianoce mala prísť víchrica a vietor sa mal dvíhať práve večer pred Štedrým dňom. Pozorne sme sledovali predpovede počasia, počas dňa by sme to ešte mali stihnúť v poriadku.

O tom, ako sme kúpili mačky

Avšak vietor začal silnieť skôr, než sme očakávali. Ľadové a šmykľavé úseky sa začali objavovať tiež skôr, už v Bráne, neváhala som a na lyže som okamžite nasadila haršajzne (bez nich by som v ten deň určite nevyšla). Ale keby som vedela, čo ma čaká v hangu, asi by som v ten deň nikam nešla a ostala sedieť doma.


Samozrejme, ako sme očakávali, hang bol úplne vyfúkaný a ľadový a po prašane nebolo ani stopy. Vietor nabral tak na sile, že ma pravidelne zhadzoval na zem. Nárazy miestami znemožňovali pohyb, a tak sme len stáli so zapichnutými paličkami, zapretí do zeme a čakali, kým ten poryv vetra prejde. Akonáhle prešiel, pokračovali sme ďalej, kým neprišiel ďalší poryv, znova sme počkali... a tak to šlo až po chatu, ktorá síce už nebola ďaleko, ale v daných podmienkach som si nebola istá, či tam dôjdem.


Nad hangom som na chvíľu uviazla pri obrovskej skale, za ktorú som sa na chvíľu schovala. Akonáhle som spoza nej vyšla, bola som na zemi, vietor ma okamžite sfúkol. Bála som sa odtiaľ vyjsť, avšak nič iné mi neostávalo. Vravela som si, že ak tu ostanem, tak čo (v hlave mi šlo milión katastrofických scenárov)? V tom vetre a mraze... nič tým nevyriešim... jediná možnosť je pokračovať.

Musela som potlačiť všetok svoj strach, obuť lyže a tých pár metrov k chate už dôjsť. Na chatu sme došli po úmorných 5 hodinách (mal si pravdu, Ďuri...)! Pre porovnanie, štandardne zimný výstup pohodovým tempom trvá cca 2,5 h.

Potlačiť svojich „démonov“

V tento deň som siahla na dno svojich psychických síl, pretože sa mi podarilo premôcť svoje nastavenie v hlave – nepoddala som sa svojím strachom a panike, ktorá sa ma miestami zmocňovala (hlavne keď som zastavila za tou skalou). Čo ale vo mne zostalo, je obrovský rešpekt z vetra, predovšetkým v zimných podmienkach. Čo tiež po tomto dni pribudlo u nás vo výbave, sú horolezecké mačky (nie retiazky) a cepín.


Mylne som si myslela, že ich zatiaľ nepotrebujeme, keďže exponované úseky a strmé žľaby nevyhľadávame. Avšak vďaka extrémne premenlivým zimným podmienkam (a z roka na rok čoraz nevyspytateľnejším) sa aj z takej „jednoduchej“ a dostupnej turistiky, akou je v lete Zbojnícka chata, môže v zimnom období bez potrebnej výbavy stať nedostupné ľadové kráľovstvo.

Ostal v nás aj trochu strach a po týždni, keď sme na Silvestra smerovali hore, tak sme obaja šli peši, predsa len väčšia istota a stabilita v nepriaznivých podmienkach je na vlastných nohách, než na lyžiach.

Opäť na skialpoch

Strach sa nám už ale podarilo prekonať a momentálne si opäť dolinu užívame na lyžiach, naposledy bol zjazd zo Zbojníckej kopy Generálom úplne famózny, navyše vo fajnovom prašane. V dolnej časti doliny ešte treba zopár desiatok centimetrov na úplné prikrytie kosodreviny, aby nebolo treba pomedzi vetvičky tak kľučkovať.


Nech Veľkú Studenú dolinu navštívim v akomkoľvek období v roku, vždy mi to prináša neutíchajúcu radosť, zároveň sa vždy pozastavím nad paradoxom nášho najnavštevovanejšieho miesta práve v Tatrách.


Avšak tatranská príroda nie je to jediné, čo nás do doliny stále ťahá. Celková atmosféra chaty, poloha, jej útulnosť, ktorá neplynie len „z dreva“ a špecifická aura sú nepochybnými lákadlami, ktoré nás vždy prilákajú naspäť. A navyše na chate pracuje skvelý a milý personál, ktorý rozhodne k tejto skvelej a útulnej atmosfére prispieva veľkou váhou. Pri posedení „hore“ vždy pookrejem na duchu. Takže vidíme sa hore!