Čo mi dal pohyb v horách?

Čo všetko mi priniesol pohyb v horách, resp. v prírode ako takej? Pokoj, oddych, relax, kondíciu, slobodu, voľnosť? Áno, toto všetko... a mnoho ďalšieho.

Veronikin článok na MDŽ k inšpiratívnym ženám ma natoľko nadchol a inšpiroval, až som sa rozhodla napísať článok k jednej z otázok, na ktoré sme odpovedali, a to: „Čo ti dal pohyb v horách?“ Nakoľko bol článok o viacerých MTHIKER autorkách, bolo potrebné byť stručná a výstižná, čo ma mrzelo, pretože sa mi žiadalo to rozpísať viac ako 2 – 3 vetami. Tak a tu je teda moja obsiahlejšia odpoveď na to, čo mi hory dali.

Pravidelný pohyb a zdravie

Samotná chôdza a pohyb má nezanedbateľné a nespochybniteľné účinky na celkové zdravie človeka. Čo sa týka vplyvu na fyzické zdravie a kondíciu, vplyvy sú nepochybné. Pravidelná turistika zlepšuje naše telesné zdravie v podobe redukcie tukových zásob, zlepšuje sa prúdenie krvi v tele, taktiež aj stav kardiovaskulárneho systému, dokonca si pravidelným pohybom vieme vylepšiť imunitu.

Časom a pravidelnými túrami (resp. iným pohybom) sa bude tvoja kondícia zlepšovať, svoje limity si budeš určovať ty sám a postupom času ich chcene alebo aj nevedomky prekonáš a budeš mať z toho veľkú radosť. Celkový stav organizmu sa pri pravidelnom pohybe zlepší a zlepší sa aj tvoje samotné cítenie sa vo vlastnom tele. Možno prekvapíš sám seba, čo všetko dokážeš a koľko toho dokážeš prejsť.

Môj prvý viditeľný rozdiel, keď som začala s pravidelným pohybom, boli lýtka. Od prírody som bola vždy chudá a tak netrvalo veľmi dlho a zrazu som si všimla na svojich nohách zvýraznené lýtka, ktoré ma náramne prekvapili a, samozrejme, potešili. Postupne sa spevnili aj stehná a celkovo celé nohy. Kvôli tomu síce do hôr nechodím, ale rozhodne to potešilo.

Liek na dnešnú dobu?

Ale čo pohyb a psychické zdravie? Dnes z každej strany počúvame o strese, chronickom strese, vyhorení, civilizačných ochoreniach, ktoré majú svoje korene aj v týchto faktoroch. Ale ako ten stres a nepohodu odbúrať? Ako „ventilovať a nezblázniť“ sa z toho všetkého? Práve pohybom v prírode si pomáha značná časť ľudí a „lieči“ sa práve takýmto spôsobom. Či už ide o pohyb vo forme turistiky, vysokohorskej turistiky, behu, cyklistiky, skialpinizmu atď. alebo kombinácii viacerých aktivít. Fantázii sa medze nekladú.

Každý má to svoje

Do tejto skupinky ľudí patrím aj ja. Keďže moja profesia zahŕňa intenzívnu prácu s ľuďmi, cez víkend sa mi žiada niekam vypadnúť, vypnúť od všetkého, ísť niekam do ticha, pokoja a fyzicky sa unaviť.


A to mi dáva najčastejšie práve turistika, keď je priestor tak aj viacdňová (veľmi obľubujem prespávačky v prírode, turistika vtedy naberá úplne iný charakter) a v zimnom období skialp, ktorému sa síce ešte nevenujem dlho, ale maximálne ma nadchol a prvýkrát sa mi v hlave deje, že nechcem, aby už zima skončila.

Leto bolo donedávna mojím najobľúbenejším ročným obdobím, pravú zimu so snehom som mala tiež veľmi rada, ale na leto sa nedoťahovala, no teraz sa to už značne mení.


Po fyzicky vyčerpávajúcom víkende sa mi oveľa lepšie vracia späť do práce, než keď sa žiadny výjazd do prírody nekonal. Vtedy na sebe cítim, že nie som taká spokojná. Nejde o to, že ma doma „žerú mrle“, to nie, ale jednoducho ten pocit, ktorý zažívam v horách, je vysoko návykový a chcem ho zažívať vždy znova a znova.

Skúšanie a sebapoznávanie samého seba v kritickejších situáciách ťa posúva zakaždým vpred.

Avšak nie vždy chcem byť totálne odstrihnutá od ľudí. Večery na horských chatách sú jedinečné a nezabudnuteľné, kto to ešte nevyskúšal, určite odporúčam. Zakaždým sa na ne veľmi teším. Obzvlášť v zime, keď je vonku treskúca zima a vietor, vtedy je teplo chaty na nezaplatenie, k tomu drevené útulné priestory chaty, výborné jedlo a ľudia, ktorí si prišli užiť horské prostredie, dodávajú tomu celému osobitú atmosféru.

Vyriešim problémy, keď „utečiem“ do hôr?

Už obyčajná prechádzka v lese za domom znižuje mieru stresu a stresových hormónov v tele, pomáha navrátiť telu a mysli stratený pokoj. Nehovoriac o dlhých celodenných túrach, viacdňových trekoch, prespávačkach v prírode a pod. Vtedy sa akoby „strácajú“ problémy „bežného“ sveta. Niežeby neexistovali, oni stále sú, nevyriešili sa sami, zatiaľ čo my sme boli v horách, ale je pravdou, že v horách na nich akosi človek pozabudne.


Keď riešim v daný deň (alebo v sérii viacerých dní), kam pôjdem, koľko kilometrov pôjdem, čo budem jesť, kde budem spať, či budem vládať... tak tie ostatné veci na chvíľu prestávajú existovať (obzvlášť počas „krízy“). Nie je to útek pred problémami. Skôr ide o to, ako na tie problémy potom hľadíme, akým spôsobom ich riešime, ako veľmi nás dokážu rozhádzať atď. Často sa potom pozastavím, aké totálne nepodstatné banality dokážeme občas riešiť a ešte sa dokonca nechať nimi vyviesť z miery.

Posúvanie sa, napredovanie, sebapoznávanie...

Taktiež samotné posúvanie svojich hraníc, či už fyzických, alebo psychických, prekonávanie samých seba, bojovanie so svojimi strachmi (strach z výšok, strach z prespávania vonku v lese a rôzne ďalšie...), skúšanie a sebapoznávanie samého seba v kritickejších situáciách ťa posúva zakaždým vpred. A posilňuje ťa to aj v práve spomínaných problémoch v bežnom svete a každodennom živote. Stávaš sa odolnejším, sebavedomejším a istejším.

Prítomný okamih

V prírode máš možnosť spomaliť a trochu zastaviť, čo je v dnešnom svete extrémne dôležité. Návod na to nepoznám. Mám to nejako v sebe, za čo som veľmi vďačná, že to dokážem, ale verím, že sa to určite dá aj naučiť. Ako si predstaviť, o čo ide? Jednoducho vnímať prítomný okamih a to, čo práve prežívaš.


U mňa je to napr. zastaviť sa alebo si sadnúť, hocikde, kde sa mi zapáči, počas turistiky, skialpu, prechádzky a len vnímať, čo sa okolo mňa deje a na nič iné v tej chvíli nemyslieť. Vnímať, že sa mraky preháňajú cez vrcholy, pod ktorými sa práve nachádzam alebo sa započúvať do zurčania vody, ktoré sa ozýva celým okolím. Alebo vnímať spievanie vtáčikov, alebo sa zapozerať na stromy, kvety a vnímať len to, že si práve tu, uvedomovať si, aké máš šťastie, že tu vôbec môžeš byť a jednoducho byť šťastný.

Nové miesta

V neposlednom rade sú dôvody k pohybu v horách aj chcenie a túžba vidieť niečo nové, niečo iné, spoznávať svet, či už svoju domovinu, alebo vyraziť aj za hranice domoviny. Mnohé zážitky s tým spojené sú nezabudnuteľné.

Či už je to večerné posedenie s kamošmi, s ktorými celý deň kráčaš, alebo posedenie vo dvojici či dokonca s úplne náhodnými ľuďmi, s ktorými sa stretneš na chate alebo útulni a máš si s nimi čo povedať.


Alebo keď si v zime po celodennom šliapaní dáš svoj obľúbený horský čaj alebo buchty na chate... mňam. Všetko v tej chvíli chutí inak, jednak kvôli únave a potrebe energie, ale aj kvôli vzácnosti, pretože v horách nemáš všetko hneď pod sekundou tak, ako sme už na to zvyknutí v dnešnom svete.

Domovina vs. svet

Vedela som, že na Slovensku máme krásnu prírodu a výnimočné miesta, ale až keď vidím aj miesta v zahraničí, o to viac si potom uvedomujem a vážim, čo tu máme. Či už je to naozaj svojrázny a v celosvetovom merítku netypický Slovenský raj, nedotknuté a odľahlé miesta v Poloninách alebo fakt kvalitná a prehľadná sieť turistických chodníkov.


Za jedinečnú črtu považujem aj odľahlosť niektorých miest. Nezdá sa to, ale aj menšie pohoria (výškou) ako napríklad Malá alebo Veľká Fatra sú poriadne „nedostupné“ v zmysle, že ak sa chceš dostať na niektorý vrchol alebo hrebeň, čakajú ťa dlhé a náročné výstupy s poriadnym prevýšením, keďže štartovacie miesta sa nachádzajú nízko a nemáme tieto pohoria „prelanovkované“, čím by sme si výstup uľahčili a skrátili.

Vystúpiť či nevystúpiť zo svojej komfortnej zóny?

Pohyb je veľakrát aj o vystúpení zo svojej komfortnej zóny. Je určite jednoduchšie po celom týždni v práci (samozrejme, je rozdiel, či človek pracuje manuálne, alebo skôr mentálne) ostať cez víkend spať, ležať na gauči a oddychovať v tom „pravom“ zmysle. Oveľa ťažšie je opäť ráno vstať s myšlienkou, že teraz sa idem „trápiť“ do mrazu, snehu a vetra.

To, čo som si myslela, že nikdy nedokážem - teraz sa to deje.

Ráno sa mne osobne odchádza z vyhriatej postele naozaj veľmi, veľmi ťažko. A aj keď viem, že ešte nikdy som to neoľutovala, že som z tej postele odišla sa „trápiť“, vždy ma to ráno premáha a stojí ma to veľa pevnej vôle a odložených budíkov, aby som nakoniec predsa len vstala a vyrazila za dobrodružstvom.


V lete je to o čosi ľahšie, vtedy aspoň nejdem do zimy, haha. Viackrát som už spomínala, že chlad neznášam zrovna najlepšie, ale aj to sa už pravidelným pohybom v horách, najmä v zimnom období, o dosť zlepšilo. Vidím to na sebe podľa toho, že už chodím v menšom počte vrstiev a veľmi sa z toho teším, lebo nejaké cielené otužovanie nepraktizujem, prišlo to tak samovoľne.


Samostatnou kapitolou sú u mňa východy a západy slnka. Vstať na východ slnka je moje úplne maximálne premáhanie sa. Avšak odmena za to je stonásobná... najkrajšie spomienky sú práve na tieto okamihy... A vlastne aj samotné kráčanie za tmy bolo o prekonaní sa, pretože tma prirodzene vyvoláva u človeka strach a obavy. Avšak väčšinou je tento strach neopodstatnený.

Všetko má svoj čas

S pohybom v horách som začala, pretože ma to do prírody vždy prirodzene ťahalo. Najprv „len“ les za domom, neskôr blízke pohoria, potom vzdialenejšie, následne objavovanie prírody v zahraničí, najnovšie sa k celoročnej turistike pridal už aj skialp, ktorý mi priniesol úplne novú dimenziu vnímania zimného obdobia.


Pozitív, ktoré mi všetok tento pohyb v horách priniesol, je veľa. Či už je to lepšia kondička, spoznávanie nádherných miest, mierna „otužilosť“, väčšia odolnosť a vyššie sebavedomie, lepšie zvládanie stresových situácií, prekonávanie samej seba atď.

Je skvelé obhliadnuť sa späť. To, čo som si myslela, že nikdy nedokážem - teraz sa to deje. Je to skvelý a motivujúci pocit. A v neposlednom rade mi hory priniesli aj manžela... Síce sme sa nespoznali v horách, ale práve hory a láska k prírode nás spojili.