Malorka, GR 221 – keď kráčaš 137,5 km „nad morom“

GR 221. Čo to je? Dry Stone Route. Čo? No veď Serra de Tramuntana. Ani tebe to nič nehovorí? Tak čítaj a preži s nami naše dobrodružstvo.

Malorka, pre každého z nás známy pojem. Najväčší Baleársky ostrov v západnej časti Stredozemného mora. Raj dovolenkárov, cyklistov a nemeckých dôchodcov. Pre nás raj turistiky a dlhých pochodov.

Naša prvá skúsenosť s týmto kúskom sveta bola na jar 2022. Ocitli sme sa tu pomerne náhodne. Mali sme s Lenkou obdobie, kedy sa nám pár mesiacov po sebe podarilo vyraziť letecky na predĺžený víkend. Šli sme tam, kde práve boli akciové letenky v nami určenom termíne.

Nečakané, ale o to lepšie - na Malorke sú hory

Lenka má tú zaujímavú vlastnosť, že keď niekam cestujeme, povŕta sa v mape a nájde miesto, kde sa dá ísť na turistiku. Takto sme sa neplánovane ocitli aj na častiach trasy GR 221 v pohorí Serra de Tramuntana, o ktorej sme dovtedy nepočuli. Popravde, ani sme nevedeli, že na Malorke sú hory. Tento moment by sa dal označiť aj ako začiatok nášho neskoršieho dobrodružstva v tom istom roku. Malorku sme opúšťali s pocitom, že sa určite vrátime. Ostrov nás okúzlil, ani nie mestami, životom, plážami,... ale rozmanitosťou krajiny, prírody a horami. Koniec-koncov, táto oblasť je zaradená aj do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Plánujeme ako sa zo sna stane realita

Po návrate domov nenechalo definitívne rozhodnutie na seba dlho čakať. Vedeli sme, že to chceme ísť čo najskôr, išlo len o to, kedy sa na to podujmeme. Skrz podnebné pásmo sme vedeli, že táto trasa v lete je hlúposť, má totižto aj prívlastok „dry stone route“. Čo sa nám neskôr v skutku potvrdilo. Po čítaní sprievodcov, článkov, štatistík počasia a rôznych zápiskov z prechodu trasy je jasné, že vhodná je v podstate najmä jar a jeseň, kedy je stabilné počasie a nie až tak horúco.

V našom prípade bola jar už pasé, takže jeseň ostala ako jediná možnosť. Nasledovalo hľadanie termínu s lacnými letenkami a plánovanie. Strava, vybavenie, balenie,... Na termín sme nečakali dlho, v priebehu pár dní mala Lenka hotový prehľad. Rozhodli sme sa, že odlietame na prelome septembra a októbra. Bolo to na hrane s predpokladanou stabilitou počasia, ale v kombinácii s cenou leteniek to bolo najbližšie našim predstavám. Od príletu po odlet sme mali k dispozícii 8 plných dní. Podľa sprievodcov je trasa zvládnuteľná za 6 - 10 dní, takže z môjho pohľadu to dáme natesno.

Úsporné balenie

Fáza balenia a plánovania bola pre mňa nová skúsenosť. Lenka mala v minulosti prejdenú už GR 20 na Korzike (sama za expresný čas) a rovnako mala za sebou niekoľko viacdňových prechodov v našich Fatrách a Tatrách. Má odskúšané, čo potrebuje, ako sa pobaliť a hlavne, koľko jej telo zvládne. Ja v tomto smere, nazvime to slušne, amatér, som mal napriek radosti z plánovaného výletu strach a stres. Turistiku a šport mám rád a snažím sa im v rámci možností venovať svoj voľný čas. Ale chodievam „na otočku a naľahko“. Proste, spávam doma alebo v aute.

Čakal ma teda nákup vybavenia ako batoh a spacák, vhodné topánky, expedičná strava... Rovnako som netušil, ako na takúto záťaž bude reagovať moje telo. Ako mám správne dopĺňať energiu, ako regenerovať, či používať nejaké doplnky stravy,... Rovnako som sa bál problému s achilovkami, ktoré ma trápili pár mesiacov dozadu.

Najväčšia výzva však bude, ako sa zbaliť úsporne, na potrebné minimum. Som predsa chlap a úsporné balenie nie je moja silná stránka. Mám pocit, že budem potrebovať veľmi veľa vecí. Viem, že nechcem vláčiť zbytočné kilá, no plánovaný zoznam je zakaždým aj tak akýsi dlhý. Lenka má zo mňa pravidelne šou, keď vidí, čo plánujem brať.


Termín sa neodvratne blížil a nebol by som to ja, keby sa mi na poslednú chvíľu nerozpadla koncepcia plánovaného vybavenia. Batoh mi na chrbte nesedel podľa predstáv, na overených a rozchodených topánkach sa začala rozpadávať podrážka a objednané oblečenie pre problém na strane výrobcu nedorazilo. Behám teda po lokálnych obchodoch a na poslednú chvíľu kupujem alternatívne, samozrejme, drahšie kúsky. Rovnako objednávam ďalšie dva batohy a niekoľko poobedí ich doma testujem.

René mládenca, príhody, skúsenosti a cestovná horúčka

Deň „D“ prišiel, ani nevieme ako, a s nafutrovanými batohmi sa presúvame na letisko do Viedne. Plán bol jasný. Môj ťažší a väčší batoh ide do podpalubia a Lenkin ide na palubu s nami. Musím podotknúť, že môj batoh bol obrovský, a to som v ňom mal iba svoje veci. Lenka mala v menšom batohu ešte aj stan pre nás oboch.

Na letisko so sebou beriem aj rolu stretch fólie a kotúč lepiacej pásky. Nechcem si predsa nechať poškodiť nový batoh. Pred check-inom si prehádžem nejaké drobnosti z batoha do príručnej tašky, poctivo ho zabalím do fólie a odovzdávam. Nastáva faux pas č. 1. Batoh je na páse a obsluha sa ma pýta, či som tam nenechal nejaké nepovolené položky, začne menovať príklady.

Obleje ma pot a hanba. Samozrejme, v tom zhone som tam nechal to, čo tam byť nemôže. Trhám teda vzorne zabalenú fóliu a vyberám z batoha kompresný obal s elektronikou a nejakými drobnosťami. Lenka má zo mňa opäť srandu. Nanovo dieru preliepam lepiacou páskou a kývam batohu na páse, snáď sa o pár hodín znova uvidíme.


Faux pas č. 2 prichádza do pár minút. Na bezpečnostnej kontrole po prechode mojej tašky cez skener ma odvedú bokom. V kompresnom obale, ktorý som pár minút dozadu vytiahol z batoha, mám okrem iného aj nie najmenší nožík. Ako bonus, je to Lenkin nožík, ktorý dostala od starého otca, takže vyhodiť ho do koša neprichádza do úvahy. Našťastie nám ponúknu platenú, nie lacnú, službu úschovne a nožík si potom vyzdvihneme na spiatočnej ceste. Ešte sme sa ani neodlepili od zeme a výlet sa nám predražuje. No konečne sme v odletovej hale a čakáme.

Na štart do Port d´Andratx

V podvečerných hodinách prilietame do Palmy. Môj batoh sa po chvíľke objaví na páse a mne padne kameň zo srdca, sme komplet. Bojujem s fóliou a lepiacou páskou. Znova prebaľujem veci z tašky nazad do batoha a vydávame sa na prvý presun autobusom do centra mesta. Čaká nás nákup potravín a vody, ale hlavne musíme zohnať plynovú kartušu na závit.

Našťastie sme si urobili prieskum trhu v predstihu, takže ideme skoro „na istotu“ do outdoorového obchodu kúsok od autobusovej stanice. Po úspešných nákupoch sme opäť v buse. Tentokrát konečne mierime na začiatok našej trasy, do mestečka Port d´Andratx. Presun je pomerne rýchly, v buse využívame poslednú možnosť dobiť si baterky v mobiloch a powerbanky.

Prológ

Je to tu, začíname. Z busu vystupujeme za tmy. Rovno na hodinkách zapínam mapu a navigovanie po trase z vopred stiahnutého GPX. Inak by sme netušili, kadiaľ ísť. Pomalým krokom sa uličkami pomedzi domy a bytovky presúvame nad mesto, kde po chvíľke vchádzame do lesa. Nikde ani nohy a tak usudzujeme, že prišiel čas hľadať prvé miesto na zloženie sa.

Šmotleme sa lesom ale veľmi sa nám nedarí, všade sú kríky, skaly a kozie bobky. Až na samom vrchole kopca nad mestom prichádzame na čistinku. Našli sme pomerne rovnú plochu v závetrí pod skalou s výhľadom na celé okolie. Odhadzujeme ostré kamene a bobky, rozkladáme stan.

Zhrnutie prvého dňa: niekoľko trapasov, úspešná cesta a nákupy, pekné miesto na nocľah, prejdená trasa 3,7 km/310 m.

1. etapa – počúvaj svoje telo

Ráno sa nečakane budíme až pred 7:00 a prekvapuje nás, že je ešte celkom tma. S pocitom ako dobre sme sa vyspali pomaly vyliezame zo stanu. Obzeráme miesto, kde sme spali a kocháme sa výhľadom na východ slnka nad morom. Balíme orosený stan a vyrážame na prvú ozajstnú etapu. Nemáme presný plán koľko chceme prejsť, resp. kam chceme prísť. Značených miest pre rozloženie stanu na trase nie je veľa. Takže buď k nejakému prídeme, alebo v prípade núdze prespíme bez stanu.


Trasa vedie cez kopčeky ponad more do mestečka Sant Elm. Tu to poznáme z jarnej návštevy, takže nasledujúcich cca 10 km pôjdeme po známej trase. V Sant Elm dokupujeme vodu, nejaké drobnosti a pokračujeme smerom k osade La Trapa. Okolo pláže prechádzam bez povšimnutia, veď sa okúpem až niekde ďalej (naivka). Cestou si užívame známe výhľady na pobrežie, šíre more a ostrov Sa Dragonera.

Krok do neznáma

V okolí osady La Trapa preliezame niekoľko rebríkov ponad plot a prichádzame k miestu, kde sme sa z trasy na jar odpojili. Robím teatrálne gesto, do štrku nakreslím čiaru. Lenku so smiechom upozorním, že za tou čiarou ideme do neznáma. Našťastie, odvaha jej nechýba, vykročila. V tejto časti trasy je krajina pomerne jednotvárna. Skaly, suchá tráva, kde-tu strom alebo krík, ale stále výhľad na modré more stretávajúce sa na horizonte s oblohou.


Pri Sa Gramola sa dostávame na križovatku s hlavnou cestou a zisťujeme, že kus pôjdeme po asfalte. Po úvode v tichu na štrku a šotoline to bol balz... No proste to bolo nepríjemné. Teplo, stojatý vzduch, rozpálený asfalt a autá rútiace sa okolo nás. Našťastie sme chytili dobré tempo a po zhruba 30 min. sa dostávame na ďalšiu odbočku okolo chaty Ses Fontanelles.

Tá voda chutila hnusne a bola belavá, ale v tom momente som mal pocit, že som lepšiu ešte nepil.

V mapách a článkoch sa spomínala možnosť doplniť vodu, na ktorú sa celkom spolieham. Avšak trek absolvujeme v pocovidovom čase, takže chata je pre verejnosť uzavretá. Našťastie to vymysleli tak, že na verande sú nachystané petky s vodou a mištička na mince. Hrabem sa teda v peňaženke, vyložím potrebný obnos a beriem si spokojne jednu fľašu. Len jednu, ach, aká chyba.

Doplácam na svoju neskúsenosť

Tu sa naplno ukázala moja neskúsenosť a neznalosť svojho tela v takýchto situáciách. Za Ses Fontanelles nás čakalo cca 600 m prevýšenie. Prvé z náročných stúpaní. Spokojný s tým, že mám v zásobe cca 3 l vody, som sa doň s chuťou pustil.

Vodou som nechcel plytvať, takže som v nejakých intervaloch pocuckával. Pot, čo sa zo mňa lial, však evidentne šiel vo väčšom množstve. Počas stúpania som cítil, ako mi odchádzajú sily a na vrchole som sa musel natiahnuť na zem a riadne to rozdýchať. Nechápal som, čo sa deje, začínalo mi byť zle od žalúdka a točila sa mi hlava. V tom momente som dehydratáciu neriešil, mal som pocit, že som pil dosť.


Po krátkej pauze a ďalšom pocucaní vody sme pokračovali ďalej, bolo to o niečo lepšie. Lenže situácia sa začala opakovať a mne bolo zle nonstop. Myslel som, že pri ďalšej chate, Refugi Coma d´en Vidal, sa zložíme na noc a doplníme zásoby. Bohužiaľ, bola tiež zavretá. Keďže sme mali už len minimálne zásoby vody, rozhodli sme sa dôjsť do ďalšieho mestečka na trase, Estellencs. To však bolo vzdialené pár km, a tak som sa modlil, aby sme našli nejakú vodu, obchodík, fontánu,...


Medzičasom sme sa znova dostali na asfaltku a ja som sa párkrát musel posadiť na zvodidlá, aby som neodpadol. Videl som aj na Lenke, že o mňa začína mať strach, bol som bledý ako stena. Nakoniec sme to dobojovali a prišli sme do mestečka. Podľa mapy hľadáme zdroj vody a nachádzame ho. Také to pouličné „pítko“. Tá voda chutila hnusne a bola belavá, ale v tom momente som mal pocit, že som lepšiu ešte nepil. Napriek tomu, že mi bolo zle, som do seba v priebehu pár minút nalial asi 2 litre. Lenka zatiaľ hľadala obchod, no bohužiaľ nebola úspešná. Dočapovali sme aspoň to, čo sa dalo zo stojančeka.

V nasledujúcich minútach som sa akoby zázrakom začal cítiť lepšie. Stále som bol slabý, ale už mi nebolo zle a začal som sa tešiť na večeru, čo bolo dobré znamenie. Ten deň sme za sebou mali skoro 30 km a boli sme hotoví. No museli sme ísť ďalej. Znova sa dostať na lesnatú časť trasy a hľadať miesto na rozloženie stanu.

Rozprávkový prístrešok a romantické výhľady

Nejaký ten km za Estellencsom sme sa konečne dostali na miesto, kde podľa mapy mal byť prístrešok. Boli sme skeptickí, za celý deň sa tieto miesta z mapy nepotvrdzovali v realite. No on tam skutočne bol a bol luxusný, s krásnym výhľadom. Presne sa doň zmestil stan a na stromy po okolí sme rozvešali prepotené veci. Navarili sme si prvé zo série lyofizovaných jedál a ja som do seba stále lial kvantum tekutín. S množstvom vody sa zlepšoval aj môj fyzický stav.

Pri spätnom premietaní si dňa som si uvedomil, ako strašne som podcenil pitný režim. V tomto prostredí sa zo mňa pot doslova lial. Okrem rána som asi celý deň neob... značkoval žiadny kameň a uspokojil som sa s tým, že som vodu pocuckával. Do ďalších dní som mal teda novú výzvu, „vypi, koľko môžeš“. Večer sa ukladáme poriadne unavení.

Sumár prvej etapy: 31,3 km s prevýšením 1 434 m.

2. etapa – uži si bezproblémový deň, prvý a posledný

Túto noc sme až tak dobre nespali a ráno sa nám veľmi nechcelo rozhýbať. Vyrážame teda až okolo 8:30. Prvá plánovaná zastávka je v mestečku Banyalbufar vzdialenom 4,5 km. Ako inak, dokupujeme vodu a niečo dobré pod zub. Keďže som sa rozhodol znova nepodceniť pitný režim, kupujem vodu do zásoby a spokojný som, až keď jej mám v batohu cez 6 l. Chcem veľa piť a zároveň mať pocit, že jej mám dosť v zásobe, keby náhodou. Veľká nevýhoda tohto mentálneho nastavenia sa ukázala v hmotnosti batoha, ktorý v tom čase podľa mojich prepočtov výrazne prekročil 20 kg. Ale pocit spokojnosti, že môžem veľa piť, to vyvažoval.


Tlačíme do seba miestne croissanty a nejaké ovocie. V momente, keď vyrážame ďalej, sa stretávame s nemecky hovoriacou partiou. Turisticky nahodení s malými batôžkami vychádzajú z hotela a hýbu sa naším smerom. Celkom mi to zdvihlo „morál“. Sú tu aj väčší amatéri ako ja, batožinu im prevážajú autom.

Príjemný tieň a vôňa borovíc

Táto časť ostrova konečne začala byť viac lesnatá, takže kráčame pomedzi stromy a užívame si tieň. Fascinuje ma, ako sa vždy za ohybom kopca zmení krajina. Chvíľu borovice a rôzne ihličnany a za hranou kopca listnáče a kríky. More pod nami je stále na dohľad. Rovnako ma uchvacujú chodníky. Napriek tomu, že na trase sme skoro nikoho nestretli a pôsobila ako by ju nikto nepoužíval, bola pekne udržiavaná a aj relatívne dobre značená. Chodníky boli často doslova vykladané kameňmi. Na každom kroku sa pasú kozy, poníky a somáre. Či už v záhradách, alebo voľne v krajine.

Ako som sa tešil, že sa každý deň okúpem, tak sa každý deň hodiny dívam na more a o kúpaní iba snívam.

Po ďalších pár km sa dostávame do mestečka Esporles, kde sa práve odohráva miestny festival, takže musíme spracovať aj šok z veľkého množstva ľudí. Vody mám síce dosť, ale už som na množstve, kde necítim bezpečie, takže hľadám obchod. Lenku to mierne rozladí, pretože chce ísť čím skôr ďalej. Po pár minútach spokojne kráčam s vodou aj džúsom v batohu a vydávame sa do ďalšieho stúpania. Bohužiaľ, jeho dlhá časť je znova po rôznych asfaltkách, ale nakoniec sa zase dostaneme do lesa.


Dokonca na trase stretávame celkom veľkú skupinku turistov. Sú však rovnako naľahko ako ranná partička, takže idú buď len časť trasy, alebo majú backup a spávajú po hoteloch.

Fascinujúce 360° výhľady a rozhodujúce klesanie

Nad mestom Valldemossa sa dostávame na veľmi zaujímavý kopec, odkiaľ je výhľad na všetky strany. Krásne vidieť najmä hlavné mesto ostrova, Palmu. Prekvapuje ma, že je len kúsok od nás. Následné klesanie do Valldemossa sa ukáže ako kľúčové na zbytok našej cesty. Ide o vskutku strmý zostup so skalami a koreňmi. Snažím som sa ho ísť poklusom a väčšie prevýšenia skákať, čo neprospelo mojim kolenám. Lenka ide pomalšie, lebo sa jej začali robiť otlaky.


Vo Valldemossa už klasicky dokúpenie vody a potravín, dopriali sme si aj zmrzlinu a frčíme ďalej. Na ďalšie refugio a potenciálne útočisko na noc to máme ešte cca 7 km a 400 výškových. Za Valldemossou sa cesta dlho tiahne pomerne po rovinke, resp. len mierne do kopca, takže potrebné výškové metre si vyžerieme až na samý koniec. No oplatilo sa, okolo množstva piknikových miest prichádzame k Refugi de Son Moragues.

Chata je „prekvapivo“ zavretá a nikde ani nohy. V okolí je ale množstvo miest vhodných na rozloženie stanu, takže kalkulujeme, kde to bude najlepšie. Najrozumnejšia sa nám nakoniec zdá zadná časť chaty, kde je otvorená veranda s krbom.

Přijeli sousedé

Nakoniec zvažujeme, či vôbec vyberieme stan, však súkromia tu máme až až a sme pod strechou. Všade máme niečo porozkladané. Varič, sušiace sa veci, ktoré sme cez deň prali vo fontánach, spacáky... Keď už idylka nemôže byť väčšia, ozve sa spod chaty: „Mámo, pojď, už sme tady.“ S Lenkou sa na seba nechápavo pozeráme. O pár sekúnd je nám jasné, že ticho a pokoj na dnes skončilo.

Do verandy sa k nám pridali dve ukecané panie od „susedov“. Žasneme, keď sa dozvedáme, že ide o mamu s dcérou. Pričom pani máma má, ak si dobre pamätám, okolo 70-tky. A pani dcéra trasu ide už niekoľkýkrát. Pokoj sme síce nemali, ale zato sme si vypočuli veľa cestovateľských príbehov a rád.

Sumár druhej etapy: 27,5 km s prevýšením 1 558 m.

3. etapa – ak ťa niečo bolí, vieš, že žiješ

Ráno máme znova nezvyčajne hlučné, ale tetušky sa zbalili ozaj rýchlo a vyrážajú skôr ako my. V noci som sa znova príliš dobre nevyspal. Potvrdzuje sa mi staré známe, že po veľkej fyzickej námahe zle spím. Lesy sú tu plné kôz, ktoré v noci behajú hore-dole a robia hluk, ktorý ma budí. Potom nemôžem znova zaspať.


Vyrážame znova až okolo 8:30. Začíname krátkym stúpaním na Camí de s'archiduc, es teix. Pamätám si, ako si v duchu hovorím, že sa mi po včerajšku prekvapivo dobre ide. Na vrchu sa nám znova otvárajú krásne výhľady na všetky strany. Dokonca dobiehame a obiehame naše „spolubývajúce“. Za vrcholom troška blúdime, aj napriek GPX sme začiatok klesania trafili až na tretíkrát.

Síce som sa neokúpal, ale aspoň ma bolí koleno

Po pár metroch klesania cítim, že ma pobolieva pravé koleno. A čo pár krokov, je to horšie a horšie. V priebehu pár minút som nútený vybaliť elastický obväz a koleno si sťahujem. Snažím sa ho šetriť, a tak sa kadejako točím, aby som viac zaťažoval ľavú nohu. Naplno si uvedomujem, ako som rád, že som si vzal paličky. Začali byť nepostrádateľné. Čo ti poviem, zostup si v skutku užívam, bolo to krásnych 800 výškových metrov utrpenia.


Nakoniec ale schádzame do mestečka Deiá a áno, zase obchod, voda, jedlo,... Podľa mapy by sme mali ísť krížom cez mesto. Najskôr dole a potom hore, takže sa rozhodujeme strihnúť to po asfaltke krížom a napojiť sa na trasu za mestom. V tomto bode celej trasy sa dostávame asi najbližšie k moru medzi jej začiatkom a koncom.

Ako som sa tešil, že sa každý deň okúpem, tak sa každý deň hodiny dívam na more a o kúpaní iba snívam. Ono kúpať sa by znamenalo prejsť o pár km a pár 100 výškovým metrov viac. A to sa nám proste nechce. Smrdíme tak, že už nám to ani nevadí, operieme si vždy v nejakej fontánke, alebo mestskej studničke. A viac nám vlastne k šťastiu netreba. Za Deiou je to po dlhej dobe celkom monotónna rovinka, len kde-tu mierne do kopca alebo z kopca. O to viac si tie krátke klesania „užívam“.

Vynechávame Port de Sóller

Pôvodný plán bol zbehnúť aj do Port de Sóller a konečne si užiť to vysnívané more. Akurát je mi jasné, že s mojím kolenom to bude už len horšie. Trasu musím obmedziť na potrebné minimum, aspoň dnes. Ďalšie dni sa uvidí. Lenka k moru bezo mňa ísť nechce, prechádzame teda rovno do Solléru. Ako sa ukázalo, je to vskutku krásne farebné mestečko. Asi najviac nás fascinuje lokálny vláčik, ktorý mestom prechádza tak, že ľudia na terasách si s cestujúcimi mohli ťapnúť. Aj napriek množstvu ľudí z toho miesta nemám zlý pocit.


Chceme si na chvíľu sadnúť, užiť si atmosféru a oddýchnuť, ale ako to býva? V najlepšom nás chytajú rôzne tlaky a pri hľadaní toaliet sa dostávame tak ďaleko od centra, že vracať sa nám jednoducho nechce. Bohužiaľ, nestihli sme ani dokúpiť vodu a žiadny ďalší obchod sa nám nepodarilo nájsť. Tento fakt ma veľmi znervózňoval, keďže podľa profilu nás čaká finálne stúpanie dňa, na konci ktorého plánujeme prespať. Podľa mapy sme už mali mať cestou niekoľko studničiek, lenže na tieto údaje sa spoliehať nedá.

Nakoniec sme zachránení. Tesne pred začiatkom stúpania nachádzame vyvieračku s označením, že voda je pitná. Fakt, že je nad ňou cintorín, radšej ignorujem. Nemáme veľa iných možností a chutí normálne, takže čapujem do všetkého, čo mám k dispozícii. To znamená camel, nalgina a nejaké petky.

Najkrajšie stúpanie celej trasy je za Sollérom

Začíname teda stúpať, a že je to stúpanie ozaj výživné, ale krásne. Úchvatné je, že aj na týchto miestach majú ľudia záhradky, malé chajdy a hospodárske zvieratá. Pričom jediný prístup je pešo strmo nahor, poprípade s nákladom na chrbte osla. Stúpanie má prevýšenie 800 m a môjmu kolenu a morálu dáva poriadne zabrať. Koleno najskôr bolelo iba pri zostupe, časom aj na rovine a na koniec už aj do kopca. Našťastie sa mi darí nájsť rytmus a typ chôdze, kedy je to zvládnuteľné. Joffrey de Peyrac je šuvix.


Tábor podvečer rozkladáme tesne pred koncom stúpania. Pod sedlom v rozvalinách nejakého starého obydlia. Miestečko akurát na stan a vo vedľajšom „dome“ si robím provizórne stanovisko na „vyvalcovanie“ nôh. Nemám nič lepšie ako nalginu, takže sa snažím aspoň tou poroztláčať si svaly na lýtkach a stehnách.


Ako každý deň, zalievame si sušené mňamky (naozaj mi to jedlo chutí), k tomu tlačíme nejaké lokálne salámy a niečo sladké. Miesto ale vyzerá trochu strašidelne a našli nás komáre, takže zaliezame do stanu a snažíme sa čím skôr zaspať.

Sumár tretej etapy: 26,7 km s prevýšením 1 435 m.

4. etapa – znova staré známe chodníčky, ale inak

Ráno je už štandardné, znova sa nikam neponáhľame a vyrážame po 8:40. Všetko, čo sme nechali na noc sušiť, je ráno stále vlhké. Takže si batohy ovešiavame oblečením a vyrážame v ústrety ďalšej etape. Rozdiel je, že dnes vieme, kam chceme prísť. Znova máme cestou miesto, ktoré poznáme z minula a vieme, že je tam camp. Koleno sa ani nesnaží tváriť, že dnes nebude bolieť. Hneď mi dáva najavo, o čom to dnes bude.

Sedlo nad jazerom Cuber nám berie dych

Po chvíľke sme na úžasnom miesto. Sedlo, v podstate malá planina. Trávička, rovné plochy, výhľady, pasúce sa koníky. Trochu ľutujeme, že sme večer neprišli až sem. Sme nad jazerom Cuber a naskytá sa nám výhľad na najvyšší vrch ostrova Puig Major. O jeho dostupnosti máme rôzne informácie. Od toho, že sa naň ísť nedá, lebo je tam vojenský radar, po také, že nie je problém tam ísť pešo alebo na biku. Vyberáme verziu, že sa tam ísť nedá. Menej nás to mrzí, keďže moje koleno by bolo zásadne proti.

Prechádzame cez miesta a lesy, kde by sa pokojne mohol natáčať Pán prsteňov.

Za jazerom Cuber sa dostávame na rázcestník a zvažujeme, ktorú trasu zvoliť. Primárne chceme ísť náročnejší a dlhší okruh cez Refugi Tossals Verds. Akurát podľa sprievodcov nás tam má čakať krátka „ferrata“. Obávam sa, či to s mojím kolenom dám a rovnako mám obavu, keďže ferratové sety máme doma. O samotnej ferrate sme skoro žiadne info nenašli, no podľa fotiek sa to zdá byť chodecký terén.

Lenka ma nakoniec presviedča, aby sme to aspoň skúsili. K ferrate to je kúsok a prinajhoršom sa otočíme nazad. Ako sa ukázalo, ferrata bol obyčajný chodník pomedzi skaly s natiahnutou reťazou, akých máme u nás kvantum. Nazývať to ferratou nám príde dosť prehnané. Ale trasa je to pekná, zase niečo iné.

Prvá otvorená chata na trase

Dnes sme zatiaľ nemali možnosť doplniť vodu a blíži sa čas obeda. Riadne na nás pečie a mňa chytá nervozita, keďže vody už nemám veľa. Refugi Tossals Verds je našťastie otvorená, konečne funkčná chata s voľne dostupnou pitnou vodou. Dopĺňam všetky svoje nádoby a camel. Periem vo fontánke a ešte na mieste sa snažím vypiť čo najviac vody. V tom Lenka vychádza z reštiky a v ruke má dva luxusne vyzerajúce obložené chlebíky, také lepeňáky. Tlačíme ich do seba a snažíme sa čo najviac si oddýchnuť. Čaká nás ďalšie náročné stúpanie, ktoré začína hneď nad chatou. Máme sa ním dostať na najvyšší bod celého treku.

Prechádzame krajinou ako z Pána prsteňov na najvyšší bod trasy

Chodník vedie krásnou rozmanitou krajinou. Prechádzame cez miesta a lesy, kde by sa pokojne mohol natáčať Pán prsteňov. Doteraz to bolo doslova o „dry stone route“. A zrazu sme sa ocitli v lese, kde cítiť vlhkosť, kde rastú machy a lišajníky. Pasú sa tu kúzelne vyzerajúce ovce. Dokonca po 100 km nachádzame ozajstný horský potôčik. Prvú prirodzenú vodu v krajine.


Stúpanie to je krásne, ale o to náročnejšie. Už dlho som sa tak netrápil a túžobne neočakával vrchol. Konečne sme ale v sedle Coll des Prat. Chodník vedie aj na vedľa stojaci Puig de Massanella, čo by mal byť turisticky najvyššie dostupný vrchol ostrova. Bohužiaľ, nie sme v stave to skúšať. V danej situácii to vyhodnocujeme ako riskantné, a tak pokračujeme ďalej smerom na Puig d´en Galileu, kde sme boli na jar.


Cestou máme menšiu eskapádu s turistkami na koňoch. Lenka hodnotí tento terén ako nevhodný pre kone a rozhodla sa vykonzultovať si to s paničkami. Tie jej neostávajú nič dlžné, a tak pokračujeme ďalej až po kratšej „zdvorilostnej“ konverzácii.

Tu sa znova dostávame na časť trasy, ktorú poznáme z minulosti. Teším sa a zároveň ma mrazí, pretože viem, čo nás čaká. „Luxusné“ klesanie s prevýšením 600 m po kameňmi a skalami vykladanom chodníku. Keď sme ho prechádzali minule, šli sme poklusom a užili sme si ho. Dnes to je o krívaní a opatrnom pohybe. Lenku tiež bolia nohy, takže si to „užívame“ obaja. Hreje nás však pocit, že dnešný cieľ už je na dohľad. Stále však „nekonečne“ ďaleko.

Splachovací záchod a teplá voda za odmenu

Cieľ úspešne dosahujeme, ubolení po skoro 9 hodinách, osada Lluc. Prechádzame okolo kempu, kde sa chceme zložiť na noc a hľadáme obchod. Kupujeme najnutnejšie a sadáme do miestnej reštiky. Obaja slintáme po obložených chlebíkoch, táto ich pochutina nám stále ide na chuť. Podvečer sa presúvame do kempu a chvíľu váhame, či je vôbec funkčný, príde nám prázdny. Nakoniec ale zbadáme nejaké stany a aj napriek zavretej recepcii ideme dnu. Snáď sa nám podarí zaplatiť ráno.

Stále spíme v stane, ale pripadáme si ako v luxusnom hoteli. Pre dosiahnutie tohto pocitu nám úplne stačí teplá sprcha a splachovací záchod. Po piatich dňoch sa umývame, veci perieme aj mydlom, nielen studenou vodou. Proste luxus. Plán je dôjsť zajtra na koniec treku, tak varíme viac jedla, aby sme ho pomíňali. Večer prvýkrát na trase zažívame väčší chlad, musíme vytiahnuť aj niečo teplejšie, ako len základnú termo vrstvu.

Sumár štvrtej etapy: 23,5 km s prevýšením 1 168 m.

5. etapa – bude už konečne aj more?

Ráno sa budíme do úplne inej klímy ako sme boli naučení. Stan zvonku hrubo orosený, dnu nám vyzrážaná voda tečie všade po stenách. Všetko máme vlhké, čo sa dotýka stien stanu doslova mokré. Veci sušiace sa vonku na strome sú mokré viac, ako keď sme ich tam večer vešali. Napriek tomu o 8:30 vyrážame dobre naladení, rozhodnutí prísť dnes do cieľa. Od ďalšieho dňa sa má kaziť počasie, takže sa nechceme na trase zdržovať o deň dlhšie. Že to nepôjde úplne ľahko sa ukazuje hneď v prvom krátkom stúpaní. Aby mi nebolo ľúto, že na pravé koleno krívam už tretí deň, dostávam kŕče a bolí ma aj ľavý členok.

Odrátavam ulice a na posledných desiatkach metrov sa neudržím a tečú mi slzy.

Stúpaní už dnes veľa nie je, zato klesaní je na moje „chrontavé“ nohy až až. Pomaly, ale isto sa dostávame z hôr do civilizácie. Pribúdajú budovy a upravené lesné cesty. Následne prichádzame na štandardné asfaltky a do obytných zón. Hlavný znak pobytu ľudí, bohužiaľ, nie sú hory, ale hory odpadkov všade po okolí. Idylka prírody skončila, je tu tvrdá realita, v ktorej však musíme dokráčať zhruba 12 km na koniec trasy. Sme z hôr preč iba chvíľu a už nám chýbajú.

Najjednoduchší úsek je najťažší

Posledný asfaltový úsek trasy síce ide mierne z kopca, ale napriek tomu je pre mňa asi najnáročnejší. Posledné klesanie ma zničilo. Napriek preventívnemu sťahovaniu ma bolí už aj ľavé koleno. K tomu nemôžem došliapnuť na členok. Slzy mám od bolesti na krajíčku, stojím a oddychujem, kde sa dá. Paličky používam ako barly a obskakujem ich. Snažím sa žartovať, ale Lenka aj tak vidí, že mám toho dosť a snaží sa mi dávať akú-takú pomoc.

Za Pollencou vybavuje nákup, zatiaľ čo ja sedím vonku. Posledné kilometre mi prídu doslova nekonečné - 6 km rovným chodníkom popri hlavnej ceste v úpeku sa vlečie neskutočne dlho. Ale už cítime, že sme na konci. Začínajú mnou lomcovať emócie. Hrdosť, že som to zvládol, hrdosť, že sme to zvládli spoločne, hrdosť, že mám partnerku, ktorá ma na takéto niečo nahovorila a naplánovala to. Zároveň smútok, že sme na konci najväčšieho outdoorového dobrodružstva v mojom živote.

Prichádzame do cieľa

Cieľ trasy sme si určili v Port de Pollenca. Podľa niektorých zdrojov trasa pokračuje ešte pár km na vyššie položený cíp ostrova. Nám to už ale nedáva zmysel a ja na to ani nemám nohy.

Sme v cieli. Vchádzame do mesta a ja dookola pozerám na hodinky, ako ďaleko to ešte máme do prístavu k moru. Odrátavam ulice a na posledných desiatkach metrov sa neudržím a tečú mi slzy. Rozumej, plačem ako malý chlapec. Podstatné ale je, že to je plač šťastia z toho celého zážitku.


Sedíme na lavičke a užívame si tento moment. Píšeme domov, že sme to živí a skoro zdraví zvládli a premýšľame, čo ďalej. Stan máme mokrý, spacáky vlhké. Batohy plné nedosušeného smradľavého oblečenia. Nemáme chuť spať vonku. Hľadáme teda hotel na jednu noc a zvažujeme kúpiť letenky domov hneď na druhý deň.

Počasie sa bude kaziť a hodnotíme, že nás bude stáť menej peňazí kúpiť si skoršie letenky, ako platiť hotel ďalšie 3 dni a letieť v pôvodnom termíne. Naviac nevidíme význam v tom, aby sme ostali pri mori, pokiaľ má byť zlé počasie. Hotel aj letenky sa nám darí vybaviť, a tak zvažujeme, čo ďalej.

Napriek všetkému sme dnes do cieľa prišli celkom skoro, tak sa predsa stíhame aj „porochniť“ v mori a vyhrievať sa na slniečku. Podvečer sa presúvame do hotela vo vedľajšom meste, kde aj napriek autobusu ideme ešte cca 2 km pešo, au.

Buržujské slávnosti

Po príchode na hotel obvešiavame izbu aj balkón mokrými a smradľavými vecami a ako správni „buržuji“ sa ideme vyvaliť k hotelovému bazénu s drinkom v ruke. Zážitok síce nie je tak intenzívny ako z teplej sprchy po 5 dňoch, ale rozhodne si ho užívame.

Sumár záverečnej etapy: 24,8 km s prevýšením 274 m.


Ďalšie ráno balíme, ja kalkulujem, ako veci natlačiť do batoha, aby nemusel do podpalubia. Užívame si kontinentálne raňajky. Mám pocit, že jem toľko, že som v momente pribral všetko, čo som, snáď, stihol schudnúť. Pri odchode z hotela je vonku čerstvo po daždi a pri pohľade na hory som rád, že tam teraz nie sme. V tomto marase by to asi bolo utrpenie. Predpoveď neklamala.

Postrehy a výbava

Batoh – jeho výberu som venoval veľa času, mal som doma postupne 3 kusy od Ospreyu. Vedel som, že aby som sa zbalil, potrebujem aspoň 60, ideálne 70 l. Nakoniec som sa rozhodol pre model ATMOS AG 65.

Oslovil ma kompaktný tvar, variabilita priestorov, ale najmä super chrbtový systém, ktorý mi dobre sadol. Jediné, čo ma trochu trápi, sú bedrové popruhy, tie ma vedia odrať.


Obuv – Lenka mala dlhodobo odskúšaný model TX5 GTX od La Sportiva. Vzhľadovo ma tieto topánky veľmi neoslovujú, ale dal som im šancu a neľutoval som. Pevné, ale zároveň pohodlné, stabilné na podklade. V pohode v nich mám vloženú aj hrubú ortopedickú vložku od podologičky. Mali sme zbalené aj trekové sandále, ale bol to zbytočný náklad. Všetko sme odkráčali v topánkach. Už by som si bral len topánky a žabky.

Oblečenie – vzhľadom na ročné obdobie som mal veľkú dilemu, ako sa zbaliť. Podľa dlhodobých štatistík malo byť počasie stabilné, nie horúce. Napriek tomu bolo aj odporúčanie na teplejšie a nepremokavé kúsky. Mal som teda zbalené dlhé aj krátke nohavice, dlhé aj krátke merino tričká a spodky. Rovnako primaloftovú bundu a aj membránovú bundu a nohavice, rukavice a čiapku.

Spätne hodnotím, že som to bral zbytočne, ani raz som nebol nútený tak teplé a membránové oblečenie vytiahnuť. Na druhej strane, byť na trase o dva dni dlhšie, situácia by bola úplne iná. Reálne, v našej situácii som to odkráčal v dvoch kraťasoch a troch tričkách. Večer a ráno som si občas vytiahol tenkú mikinu alebo vestu. Do budúcna by som zlepšenie videl v menšom počte kvalitnejšieho oblečenia. Moje merino napríklad po spotení smrdí a nosiť ho viac dní je utrpenie.

Na ďalší takýto zážitok rozhodne investujem týmto smerom. Tak isto je dobré mať overené ponožky, pri ktorých vieš, že ti nehrozia otlaky. Namiesto hrubej goráčovky by som bral už len membránovú fukerku a aj nohavice podobných parametrov.


Strava – osvedčilo sa nám fungovať na neskorých raňajkách za pochodu, cez deň len ďobnúť niečo malé ako ovocie, raw tyčinky, poprípade niečo sladké. A večer sme sa poriadne najedli. Osvedčili sa nám lyofilizované hotové jedlá od LYO FOOD a Adventure Menu. Ozaj chutné, ako čerstvo uvarené. Nemáte pri nich pocit, že do seba tlačíte niečo instantné.

Mäso je mäso, zemiak je zemiak,... A pritom sa bavíme o tom, že takéto balenie dehydrovaného jedla váži niečo medzi 100 - 250 g. Po zaliatí vodou 400 - 600 g. K tomu miestne produkty, salámy, syry, ovocie a zelenina. To sme si kupovali denne v lokálnych obchodíkoch.

Pitný režim – ako sa prvý deň ukázalo, hrubo som ho podcenil. V priebehu ďalších dní som mal bežnú dennú spotrebu 6 l + voda v strave. Močil som minimálne. Všetko šlo preč vo forme potu. Mne sa osvedčilo mať v batohu camel s objemom 3 l. Tento som nevyťahoval, iba dolieval čistú vodu na priamu spotrebu za pochodu. K tomu som mal v nalgine 1 l zriedený džús alebo šumivé tablety. A okrem toho bola v rezerve ďalšia 1,5 - 2 l petka s čistou vodou na pitie a varenie.

Ďalšiu vodu, aj pre mňa, vláčila Lenka. Jej osobná spotreba však bola ďaleko nižšia ako moja. Celkovo s vodou v krajine nepočítajte, studničky nie sú. Je dobré si trasu rozdeliť tak, aby ste každý deň prechádzali aspoň cez jedno mestečko. Často v nich boli dostupné picie fontány a skoro v každom bol obchod.


Stan – Lenka má už od Korziky overený expedičný lightweight stan od MSR. Dvaja sme sa v ňom vyspali tak akurát, pokiaľ som mal svoj batoh vonku.

Spacák a karimatka – karimatku mám už nejaký čas obyčajnú nafukovaciu v hrúbke 5 cm. Nemá izolačné vlastnosti, ale je dostatočne pohodlná. Pod ňu používam Tivek fóliu, aby som ju chránil pred prepichnutím. Spacák som si kúpil nový od Therm a Rest, Saros 0 °C.

Obával som sa vlhkosti od mora, takže som šiel do syntetiky. Bol som s ním spokojný, ale pre tento účel by nakoniec bol vhodný aj páperák s nižšou hmotnosťou a menším objemom. Vlhko bolo iba poslednú noc a tam mi zvlhol aj syntetický spacák.

Elektronika – počas celého pochodu nám veľmi pomáhali mapové podklady v hodinkách a stiahnuté GPX celej trasy. Aj keď trasu hodnotím ako relatívne dobre značenú, boli úseky, kde by sme bez navigácie veľa blúdili. V danom čase som používal COROS VERTIX 2.

Telefón som sa snažil používať len na fotenie. Signálu bolo pomenej, ale hlavne som bol rád, že mám detox od sociálnych sietí a zhonu v práci. Ďalej nesmie chýbať čelovka, kde som stavil na model HM65R od Fenixu. Okrem toho sme mali obaja už len svoju 20 000 mAh power banku. Na 5 dní, obmedzené používanie telefónu a jedno dobitie hodiniek a čelovky vydržala aj s rezervou.

Balenie vecí – veľmi sa mi osvedčilo používanie compress bagov. Podľa typu oblečenia, resp. tvaru vecí som si ich pozakladal do viacerých obalov a vždy som si vybral len ten, ktorý som potreboval. Rovnako som ich na noc vedel použiť ako vankúš a aj ako vak na nafukovanie karimatky. Ako bonus som vedel, že veci budem mať v suchu, aj ak by pršalo. Napriek tomu, že letecky chodíme pravidelne, som na letisku kiksoval. Nabudúce budem pozornejší a lepšie pripravený, čo kam zbaliť.


Turistické paličky – dlho som váhal, či ich brať. Hmotnosť, zbaliteľnosť, možnosť preniesť ich cez letisko. Som naučený, že pokiaľ ich mám, používam ich, pokiaľ ich nemám, nechýbajú mi. Nakoniec sa ale rozhodnem pre odľahčený karbónový model a paličky beriem so sebou. Počas pochodu sa ukázalo, že to bolo správne rozhodnutie. Mal by som obrovský problém fungovať bez nich. Lenka paličky nemala a vôbec jej nechýbali.

Pohľad späť

Absolvovali sme trasu, na ktorú som sa tešil a z ktorej som zároveň mal strach. Napriek komplikáciám sme ju zvládli rýchlejšie ako uvádzali rôzni sprievodcovia. Za celý čas sme stretli asi 10 ľudí, ktorí to šli podobne ako my a pár takých, ktorí prespávali v hoteloch. Bolo to zážitkových 137,5 km „nad morom“, ktoré sme zvládli za 5 dní. Celkové prevýšenie bolo 6 179 m.

Trasu hodnotím ako ľahký chodecký terén. Ani raz som nemal pocit, že by sme sa ocitli na nebezpečnom rizikovom mieste. Náročnosť spočíva v dĺžke trasy a v tom, ako sa rozhodnete ju ísť. Pokiaľ sa rozhodnete dávať si kratšie etapy a viac oddychovať, môže to byť ozaj pohodové. Nás nebaví vysedávať pri stane, takže sme sa vždy snažili prejsť maximum. Miesto na spanie sme väčšinou riešili až za pochodu, podľa toho, ako sa deň vyvíjal.


Termínovo je podľa mňa dobré držať sa jari a jesene. Letné teploty by som na trase zažiť nechcel, rovnako ani dažde. Napriek tomu, že tesne pred naším príchodom bolo pár daždivých dní, našli sme prvú prirodzenú vodu v krajine až po 100 km. Sieť mestečiek na trase je však veľmi dobrá.

Napriek problémom, ktoré ma postretli, som ani jedinú chvíľu neľutoval, že som šiel. Stálo to za to a šiel by som znova. Odporúčam to aj vám všetkým.

Mapky a GPX jednotlivých etáp:

1. etapa
2. etapa
3. etapa
4. etapa
5. etapa
6. etapa

P.S. Nožík nám po návrate na letisko skutočne vrátili.