Reportáž: Sardínia Trail – 3 epické dni, ktoré nie sú zadarmo

Sto km v troch etapách počas troch dní s prevýšením 4 000 m. Tri etapy na troch rôznych miestach, z ktorých sa jedna líši od druhej.

Prešiel už takmer rok, odkedy som si odbehla svoje maximum 80 km na prestížnych pretekoch Lavaredo Ultra Trail. Motivácia a odhodlanie na ďalšiu métu, 100 km, ale akosi neprichádzajú. Tak som si svoj vzdialenostný rekord rozhodla posunúť iným smerom, etapovými pretekmi. Cez deň makáš a večer sa socializuješ. To znie ako fun. A to všetko na trailoch mojej milovanej Sardínie.

Ako som si takýto formát užila a či je ľahšie odbehnúť dlhú vzdialenosť bez prerušenia alebo na etapy, sa dočítaš v tejto reportáži.

Trate a organizácia pretekov

Zaujímavosťou Sardínia Trail je, že trasy na seba nenadväzujú a všetky etapy štartujú z iného miesta. Pretekári majú base camp v hotelovom rezorte, kde sa môžu po ťažkom výkone aspoň trochu rozmaznávať a oddýchnuť. Jednotlivé etapy sa líšia nielen parametrami, ale aj charakterom terénu.

Kto si netrúfa pretekať 3 dni, môže sa prihlásiť na jednu z etáp, ktorých výsledky sa ale nevyhodnocujú. Hoci počet pretekárov je skromnejší, v 11. ročníku má zastúpenie 8 krajín. Organizátor odpromoval hlavných favoritov, konkurencia je silná medzi oboma pohlaviami.

Ako som sa pripravovala

Sardínia Trail som brala ako doplnkové preteky a do kalendára som ich zaradila najmä zo zvedavosti. Preskúmať nové miesta a zistiť, ako moje telo zvládne viacdňovú záťaž. Formu som na tento druh pretekov špeciálne neladila, po zime sa telo dlhšie rozhýbavalo. K tomu menšie výpadky zo zranení a kopce sa dostali na rad len nedávno. Pred pretekmi som mala pocit, že nabehané mám celkom dosť a nohy si už prešli všetkými druhmi svalovice. Taktika bola jasná, prvý deň sa nerozbiť a potom sa uvidí. Aká bola realita?

Deň 1: 26 km/1 347 m

Štartovým poľom prvej etapy je piesočná pláž Foxi Mannu. Trasa tejto pobrežnej etapy je fakt pecka a po otravnom rozbehu v mäkkom piesku si ju viem užívať. Stáčame do vrcholkov, ktorých oranžová žula, miestami prerastená kaktusmi a inou zeleňou, zdobí pobrežie. Bežíme striedavo po otvorených štrkových singláčoch a chodníkoch v lese, vďaka ktorým nie sme nonstop vystavení slnku.


Trasa je dosť technická a nejde sa mi úplne najľahšie. V zbehoch sa snažím krotiť, aby som si nezarobila na poriadnu svalovicu. Dnešná etapa nie je formou okruhu, dobiehame do nášho base campu, kde nás ešte pred cieľom zbrzdí prebárajúci sa piesok. Favoritka z Poľska potvrdila svoju pozíciu, ja som sa vtesnala na 2. miesto, no nie ďaleko za sebou som nechala súperku z Francúzska.

Deň 2: 42 km/1 652 m

Spolubežci ma pred štartom hecujú, že tú minútu musím stiahnuť.

Ráno je nádherné, presúvame sa do najvyšších hôr Sardínie a po ceste zažívame hmlu a inverziu. Štart a cieľ pretekov je pri mýtickej Nuraghe Ruinas, máme fantastické výhľady, okolo sa pasie zver. Cítim sa mierne unavene až lenivo. Technický terén a strmé zbehy sa na nohách predsa len podpísali. Pribalím paličky, najväčšie stúpanie nás čaká v závere.


Po štarte to konkurentky na môj vkus dosť rozbalili, mám čo robiť, aby som sa ich držala. Vyčerpáva ma to aj psychicky, dlhé tiahle stúpania som nikdy neobľubovala. Po dvoch hodinách naháňania a striedania pozícií sa mi zamkýnajú nohy a dve hlavné súperky sa mi vzďaľujú. Frustruje ma to, no neviem pridať.

Svoju myseľ nastavím na technický terén hlavného hrebeňa, ktorý je oveľa záživnejší ako behateľné otvorené zvážnice. Nohy sa ale neodomkli a na najvyšší vrch Sardínie, Punta La Marmora, sa takmer doplazím. Ešte prežiť technický zbeh bez pádu. V poslednom úseku pred cieľom sa mi podarí zrýchliť, no v cieli som fakt „vyžutá“. Klesla som na 3. miesto, za druhou v poradí zaostávam po 2 etapách len o minútu. Budem schopná ďalší deň zabojovať a predbehnúť súperku z Francúzska, ktorej to do kopca dnes išlo perfektne?

Deň 3: 32 km/1 173 m

Ráno sa mi nohy zdajú o niečo menej boľavé. Spolubežci ma pred štartom hecujú, že tú minútu musím stiahnuť. Dnešný okruh sa odohráva v oblasti Ulassai, dedinke zasadenej medzi vápencovými masívmi. Na začiatku si strážim tempo a kontrolujem súperky. Sú za mnou, naozaj sa mi ide trochu lepšie. Prvá časť trate je technická a krásne behateľná. No zakrátko skĺzneme do sveta monotónnych zvážnic. Vnútorne sa hecujem, chcem zabojovať o druhé miesto. Zároveň sa bojím obzrieť.


Spravím to až po 3 hodinách, resp. 28 kilometroch. Je to intuícia či pocit? Fakt tam je ružová čelenka, ktorú nosí Francúzska. Prepisujem v hlave popis na Strave, ktorý som si už pomaly pripravovala. Na moju smolu je opäť v závere trate stúpanie, kde mi dochádzajú sily a tento súboj tesne prehrávam. Ale čaká nás ešte technický zbeh, v ktorom som lepšia.

Prvú časť idem naplno. Keď sa ocitám v nádhernom kaňone, neviem, či sa mám sústrediť na beh, okolité skaly, alebo lezcov, ktorí ma trochu dezorientujú. Nedá sa to tu úplne rozbaliť a moje stehná sú na hrane zhorenia. Zbeh bol príliš krátky a rozdiel som už nestiahla. V cieli som ale oveľa spokojnejšia ako včera. Bola som dôstojnou súperkou a prežila som bez zranenia. Je tam už aj Poľka, ani neviem, kedy ma predbehla.

Pocity a zhrnutie

Do pretekov som nastupovala s plánom, že si to chcem hlavne užiť, potrénovať vytrvalosť a vyskúšať nový formát. Ľahké je taktiku nastaviť, ťažké je ju dodržať. Lebo po pripnutí štartového čísla hlava mení nastavenie a chce pretekať, nie si užívať. Hlava je skvelou partnerkou, no vie byť aj nepríjemným protivníkom. Športovo a kondične mi tieto preteky dali veľa a určite som sa posunula aj mentálne.


Koncept etapových pretekov sa mi páčil, no bol ťažší, než som si predstavovala. Čas regenerácie po etapách mne osobne nestačil a únava sa nabaľovala. Najväčším pozitívom, okrem prírodných krás, bolo byť na chvíľku súčasťou komunity, s ktorou prežívaš podobné pocity. A čas s kamarátmi, socializácia po pretekoch je v Taliansku vždy úžasná a teraz som ju mohla zažiť až trikrát. Naša slovenská výprava to dotiahla na pódium, ja som skončila na 3. mieste a Pali vybojoval víťazstvo!


Išla by som do toho znovu? Tak trochu musím. Mám už totiž zaplatené štartovné na UTMR stagové preteky. Ich parametre sú o dosť hustejšie ako Sardínia Trail. Tieto preteky boli akýmsi testom, odhalili slabé miesta, a na čo sa v ďalšej príprave sústrediť. A či je ľahšie odbehnúť 100 km nepretržite alebo na etapy? Po tejto skúsenosti si myslím, že nepretržite. Ak ste vyskúšali oba varianty, napíšte do komentov, čo vám sedí viac.