Reportáž: Behaj lesmi Bachledova dolina – korunami stromov až k oblakom

Niekedy ideš po zážitok, inokedy po výkon. V Bachledovej sa to spojilo – trail s nádhernými výhľadmi a tuhým bojom o pódium v korunách stromov.

V poradí treťou a v mesiaci jún jedinou zastávkou v sérii Behaj lesmi bola Bachledova dolina. Najvýchodnejšia etapa so sebou priniesla jednoznačne najkrajšie výhľady. Bežci sa počas pretekov mohli kochať hrebeňom Belianskych Tatier či užiť si výhľad z chodníka v korunách stromov.

Na svoje si opäť prišli malí aj veľkí. Organizátori pripravili 5, 10 a 20 km trasy a nezabudli ani na najmenších, ktorí odštartovali celé podujatie. Najdlhšia trasa je zároveň súčasťou UTMB Index Races, vďaka čomu si bežci odniesli body do medzinárodného hodnotenia podľa výkonu, umiestnenia a dĺžky trate.

Pravá letná atmosféra

Séria Behaj lesmi si zakladá na priateľskej atmosfére a preteky umiestňuje do lokalít, kde si ľudia môžu predĺžiť víkend a spojiť ho s ďalším zážitkom. V tomto duchu sme si aj my prenajali na víkend blízky apartmán a sobotný beh sme spojili s kondičnou regeneráciou v Tatrách.

Zatiaľ čo predchádzajúce preteky v Štiavnických vrchoch sa niesli v chladnejšom duchu a bežci museli čeliť sychravejšiemu počasiu, Bachledova dolina ponúkla pravý kontrast. Na účastníkov tentokrát čakalo slnečné počasie, príjemné teploty a nádych blížiaceho sa leta.

Atmosféra a prvé dojmy

Využívame výhodu domáceho prostredia, a tak máme čas sa poriadne vyspať a pripraviť si kvalitné raňajky. Pomáha tomu aj posunutý štart hlavných trás až na 12:00, čo výrazne prispieva k pohodovejšiemu začiatku dňa.

Po príchode na parkovisko v Bachledovej doline je hneď jasné, že nás čaká etapa s najväčšou diváckou účasťou, areál je plný návštevníkov, turistov aj bežcov. Všetci sa postupne presúvajú lanovkou k vyhliadkovej veži, kde sa nachádza štart. Pôvodne sme zvažovali, že výstup zvládneme pešo, no lanovka nakoniec zvíťazila, ušetríme si tak zopár výškových metrov, ktoré nás aj tak čakajú počas samotného behu, pretože táto pasáž je súčasťou trate.

Na štart detských pretekov máme priam VIP výhľad, priamo z kabínky lanovky. Už pred naším príchodom to v areáli poriadne žije. Stánky sponzorov sú pripravené, prvé skupinky ľudí si krátia čakanie meraním zloženia tela pomocou InBody, nakupujú bežecké vybavenie alebo mieria do stánku značky Craft, kde si môžu zdarma vyskúšať a zapožičať bežeckú obuv priamo na preteky.

Minúty pred štartom

Aj tentokrát si volím najdlhší – 20 km variant. Letné slnečné lúče naznačujú, že najmä v závere môže byť poriadne horúco. Trasa je totiž špecifická, zvlnený profil známy z iných etáp kopíruje iba prvých päť kilometrov. Potom nás čaká viac než 10 kilometrov klesania, ktoré si na záver musíme „odmakať“ späť prudkým výstupom až do cieľa.

Lesné cestičky sa striedajú s úsekmi utlačeného makadamu.

Čas sa rýchlo kráti, a tak sa po spoločnej rozcvičke presúvame na štartovú čiaru. Niektorí bežci si nesú v rukách malé soft fľašky s vodou. Na chvíľu oľutujem, že som dnes vymenil bežeckú vestu za opasok, no vedomý si dobrého rozloženia občerstvovačiek sa upokojujem.

Atmosféra je nabitá očakávaním. Nechýba tradičný odpočet a povzbudzovanie moderátora spolu s divákmi. Krátka chvíľa napätia a je odštartované.

Prvé kilometre

Hneď po štarte sa pelotón bežcov rýchlo roztrhá na niekoľko skupín. Trio najrýchlejších nasadzuje tempo, ktoré je na mňa až príliš ostré, a tak sa pridávam k dvojici ich prenasledovateľov. Spoločne trielime po hrebeni Spišskej Magury a až po prvú občerstvovačku máme vedúcu trojicu stále na dohľad.

Tu na chvíľu spomaľujem, dopĺňam energiu ionťákom a snažím sa ešte pred začiatkom klesania dobehnúť svojich dvoch spolubežcov. Podarí sa mi to, opäť bežíme spolu, no pred nami už nikto nie je. Vyzerá to teda na tuhý boj len medzi nami troma.

Dychberúce výhľady a prvé problémy

Práve počas klesania sa ukazuje to, čím je táto trasa povestná, dychberúcimi výhľadmi na hrebeň Belianskych Tatier. Bežíme dole kopcom v tempe okolo štyroch minút na kilometer, no aj tak neodolám. Vyťahujem mobil a jednoducho si musím odfotiť tú nádheru pred nami.

Aj za cenu, že je to možno priskoro, dávam zo seba maximum.

Terén sa od začiatku príliš nemení. Lesné cestičky sa striedajú s úsekmi utlačeného makadamu, sem-tam trasu pretne kúsok asfaltu. Ten síce umožňuje mierne zrýchliť, no môj žalúdok to neocení. Začínam mať pocit, že včerajší carb loading v podobe pizze na večeru nebola úplne ideálna voľba.

Nútená pauza a pokus

Približne v polovici trate pretíname hlavnú cestu spájajúcu Poľsko so Spišom a trasa sa začína postupne otáčať späť. Pokračujeme lesným chodníkom, ktorý niekoľkokrát križuje rieku Biela, ktorá v tomto úseku ešte pôsobí ako nenápadný potôčik. Tam, kde by prechod cez mostík zabral príliš veľa času, to jednoducho berieme priamo cez koryto.

Blížime sa k 14. kilometru a v diaľke už tuším začiatok stúpania. Práve vtedy sa však ozýva nepríjemná bolesť brucha, ktorá si vyžiada nútenú pauzu. Strácam kontakt s čelom pretekov a na trať sa vraciam s miernym časovým odstupom. Čaká ma stíhacia jazda.

Stíhacia jazda na záver

V slúchadlách mi hrá povolený doping, môj bežecký playlist, a keď na začiatku stúpania zbadám svojich dvoch spolubežcov, viem, že prišla chvíľa zaútočiť. Aj za cenu, že je to možno priskoro, dávam zo seba maximum a vytváram si približne 200-metrový náskok, čo v tomto kopcovitom teréne znamená aj desiatky sekúnd.

V prudších úsekoch, ktorých bolo veru požehnane, sa beh mení na rýchlu chôdzu.
Neustále sa obzerám, či si svoj náskok udržím, keď v tom zrazu vpredu zazriem bežca na priebežnom treťom mieste.

V tej chvíli sa všetko mení. Prestávam riešiť, kto je za mnou a sústredím sa len na jediné: pokus o pódium. Do cieľa ostávajú necelé dva kilometre. Využívam strmý úsek stúpania, a dychčiac ako parná lokomotíva sa púšťam do finálneho úniku.

Korunami stromov

V diaľke už počujem hluk z cieľovej zóny, no tie najťažšie momenty ešte len prichádzajú. V Conti Speed Section zo seba vydávam všetko. Nie s cieľom ju vyhrať, ale udržať si náskok, ktorý som tak tvrdo vybudoval. V rovnakom tempe pokračujem ďalej.

Pre niekoho najkrajšia časť etapy, pre mňa miesto, kam sa budem musieť ešte raz vrátiť, lebo si z neho takmer nič nepamätám. Chodník v korunách stromov mal byť zážitok, no pre mňa to bola nekonečná rovinka s cieľom stále v nedohľadne.

Ešte posledné obzretie cez plece a keď som si konečne istý tretím miestom, finálnych 300 metrov chutí naozaj sladko.


Aj keď posledné metre boleli, celé preteky a najmä finálny kopec som si naplno užil. A napokon, odrazilo sa to aj na výkone. Bachledova dolina ukázala, prečo patrí medzi najkrajšie lokality série.

Po dobehnutí sme si dopriali chvíľku oddychu, sadli na lanovku a nechali nohy zaslúžene odpočívať. A keďže regenerácia je dôležitá (vraj), na druhý deň sme si zľahka vybehli na Jahňací štít.

Teraz sa už teším na lesný trail vo Veľkej Fatre, ktorý si pre pretekárov pripravil poriadnu výzvu. Takmer 800 výškových metrov na necelých 18 kilometroch.