Môj ultrabeh v Zázrivej - od prípravy po cieľovú pásku

Čo všetko sa zomelie v hlave, tréningu a v živote medzi prihlásením na ultrabeh a jeho koncom?

V minulom článku si si mohol prečítať niečo o mojej motivácii a myšlienkach počas prihlasovania (a hneď po prihlásení) na Zázrifské pobehaňä. Ak si zvedavý ako pokračoval môj príbeh a ako vyzerali preteky, čítaj ďalej.

Tréning

Spomenula som, že som si vymyslela tréningový plán. Presne tak to bolo. Viem, že plán potrebujem a že musí byť jednoduchý, tak som sa toho držala a zbežne napísala do poznámkovej aplikácie, koľko chcem behať a ktorý týždeň.


Moja hlava má rada pocit „plniť plán”, preto každý jeden beh, kudos na Strave a kilometre v objeme prinášali aj pocit uspokojenia.

Čas, energia, spánok, výlety

To je asi len začiatok zoznamu vecí, ktoré zacítili môj plán. Keď si vymyslíš, že budeš behať 3 - 4-krát do týždňa, zoberie to zo začiatku okolo päť, neskôr ale aj desať hodín. Odkiaľ ich zoberieš? Túto otázku som sa nespýtala na začiatku, a preto bol výsledok dosť náhodný. Ak by si si vymýšľal plán, odporúčam sa venovať tejto otázke o kúsok skôr.


Behať na úkor spánku ti síce dopraje zopár východov slnka do fotogalérie, ale spánok je potrebný na regeneráciu rovnako ako tréning samotný. Robila som, čo sa dalo. Behala som pred prácou, počas práce, po práci, pred odchodom na výlet, po lezení a dokonca aj počas lezeckých výletov. Behala som na Kalamárke, v Súľove, v Adršpachu aj na víkendovke na Južnej Morave. Na behu je super, že okrem tých tenisiek toho zas až tak veľa netreba.

(De)motivácia

Ak to znie všetko krásne, motivačne a ružovo, chcela by som priniesť v pár riadkoch aj kúsok reality. Nie vždy to je tak. Najfrustrujúcejšie na tréningu behu bolo vidieť, kde si vyžiada svoju daň.

Každý ti povie, že treba „počúvať svoje telo”. Nie veľa ľudí ti ale vie povedať, ako sa to robí.

Cesty na skalách, ktoré som nepreliezla síce nemusia byť nutne zavinené behaním, ale únava, energia a čas, ktorý som venovala behu v niektorých týždňoch, prerástol tie, ktoré som venovala lezeniu. Pri týchto momentoch mi pomáhalo vedieť, že trénujem na konkrétne preteky. Po nich už nemusím. A niežeby som plánovala s behom prestať, viem ale, že mu budem venovať menej - času, energie, kapacity a seba.

Countdown

Tri týždne pred pretekmi som absolvovala Prežitie 2025, kde som počas 24 hodín prešla 89 km. Okrem zjavného cieľa Prežitia som si dala za cieľ aj niečo pre Zázrivú. Otestovať sa a nezraniť sa. Otestovala som tenisky, kolená a hlavu. Všetko aspoň do veľkej miery testom prešlo, a tak sa snažím cielene zregenerovať.


Myšlienka, že „musím ísť behať”, je v mojej hlave už viac ako dva mesiace a na pár dní ju vypustiť z hlavy nie je jednoduché. Podarilo sa mi ale dať si tri dni oddych a začať v daný týždeň s menšími behmi. V niečom mám pocit, že „strop” svojej motivácie pred pretekmi som už dosiahla a posledné týždne vidím ako veľký countdown. Mám naplánované posledné tréningové behy a sústredím sa na to, aby som sa nezranila a neochorela.

Dramatická pauza alebo reality check

Každý ti povie, že treba „počúvať svoje telo”. Nie veľa ľudí ti ale vie povedať, ako sa to robí. Niekedy to je jednoduché. Ale pri motivácii a snahe trénovať ma málokedy zastaví, že som nejaká unavená alebo že ma niečo trochu bolí. Prežitie mi ale naordinovalo trochu dlhší rest.

Týždeň po Prežití sa cítim unavená asi tri dni. Zvýšená teplota, bolia ma bedrá a neviem, čo sa deje. S týmto som nerátala. Snažím sa opraviť všetko, čo sa dá. Ale ako? Spánok, oddych, strečing,... a dúfanie, že na štarte v Zázrivej mi bude lepšie. Posledné dva týždne teda tréningový plán ruším. Čo sa dalo spraviť, som už spravila. Teraz treba opraviť, čo som pokazila.

Posledné dni pred pretekmi sa snažím veľa piť, jesť cestoviny a spať. Rozmýšľam, koľko budem trpieť, ako mi bude a čo bude najväčší kameň úrazu. Upokojuje ma myšlienka, že už nemôžem spraviť nič. Proste dať zo seba maximum v sobotu ráno.

Tri - dva - jedna - štart

Večer na prezentácii si užívam, že toto sa v mojom živote deje prvýkrát. A prvýkrát je iba raz. V telocvični dostanem tričko, číslo, nejaké géliky a sledujem rituály skúsenejších bežcov. Preteky majú tri kategórie. Stovka štartuje o šiestej, sedemdesiatka o pol ôsmej a 43-kilometrová trasa má štart o deviatej.

Ráno sa prejdeme na štart pozrieť stovkárov a dať si kávičku k raňajkám. Ešte máme hodinu a pol. Posledné úpravy, otázky, plány, či paličky áno, či nie, koľko gélikov a už stojíme na štarte. Posielam fotky najbližším kamarátom, pripravujem hodinky a seba a čakám v skupinke bežcov, čo sa na toto dali. Tak poďme na to. V hlave si rýchlo preletím čas od prihlásenia až doteraz a som rada, že už som tu.


Moje nostalgické spomienky preruší výstrel. Ideme! Rozbieham sa bez väčšieho premýšľania o tempe a tepoch. Ešte chvíľku pôjdem na nadšenie a dopamín.

This is really happening!

Nadšenie a dopamín sa stretáva s prvým stúpaním a ja prechádzam do chôdze. Trasa je ešte relatívne široká a poriadne rozbahnená. A tak sa snažím makať do kopca a rozmýšľam, či som tie paličky mala, alebo nemala mať. Každopádne to je jedno, lebo ich v ruke nemám.

Premýšľam, či to stihnem, keby som si zlomila nohu. To je tak, keď hlava nemá čo robiť.

Dupem do kopca, fučím a snažím sa nenechať frustrovať rýchlejšími bežcami. Prišla som bez očakávaní, s cieľom skúsiť dokončiť 70 km v limite 13 hodín. No pri pohľade na bežcov okolo niekedy cítim väčšiu súťaživosť, ako by som chcela. Prvá časť behu (19 km) ide na Kubínsku hoľu a je takmer výlučne do kopca.

Po prvej polhodinke sa mi podarí prestať deptať sa rýchlejšími bežcami, nájdem si svoje tempo a ide sa mi dobre. Hovorím ide, pretože aj keď slovo ultrabeh skrýva slovo „beh”, do kopca sa behať ani len nesnažím. A nie som sama.


Na Kubínskej holi cítim malé víťazstvo, lebo viem, že nasleduje 11 km zbeh do Zázrivej ku štartu, a odtiaľ druhým okruhom smerom na Terchovú.

Zmena plánu

Pôvodne som si chcela v zázrivskom amfiteátri zobrať paličky, doplniť jedlo a možno prezuť ponožky. Amfiteáter, kde sa štartovalo a kde mám veci, je ale asi 400 m od trasy a nejak sa mi nechce. Dve minúty na premyslenie a ignorujem odbočku. Paličky som pri žiadnom tréningovom behu nemala, tak nemusím vymýšľať ani teraz, beží sa mi dobre a stále mám zopár gélov, hroznový cukor a jednu želé tyčinku. Neprišla som sem snáď jesť.

Občerstvovačku na 32. km prehlásim za obed, teší ma energia ostatných bežcov aj náhodné small talky s organizátormi. Všetci sa podporujeme a dopĺňame drahocenné kalórie. Rozhľadňa nad Terchovou je krásna a smejem sa nápadu organizátorov obzvláštniť 70 km trasu osemdesiatimi ôsmimi schodmi na jej vrchol.

Nebude to také ľahké…

Na 50-tom kilometri začínam cítiť ľavé koleno. Nič tragické, ale je mi jasné, že ďalších 20 km mu nepomôže. Ale na to tu dnes nie som. Chvíľka dažďa, posledná občerstvovačka pri zvonici a odpočítavanie kilometrov posúvam na jednociferné čísla. Začínam veriť, že to dokončím. Do kopca sa mi kráča dobre, zbehy sa snažím nehrotiť kvôli kolenu a ambíciu „do 10 hodín” som vzdala už dávno.

Nad Zázrivou začínam bojovať o ambíciu „do 11 hodín” a prepočítavam, či to stihnem, aj keby som si zlomila nohu. To je tak, keď hlava už nemá čo robiť. Z posledného kopčeka vidím zázrivský amfiteáter a ja si úplne vedome užívam posledné kilometre.

Opatrne prebieham cieľom, dostávam medailu a zvítavam sa s partičkou, ktorá už nejakú chvíľku odpočíva po behu. KONIEC. Zdieľame dojmy z trasy, krízy, momenty radosti aj zúfalstva a odhodlávame sa na dlhé metre k autám.

Cieľ „prežiť” som splnila a do cieľa dobehla s časom 10 hodín a 55 minút. Takto dlho som ešte nebežala! Čo sa poradia týka, skončila som na 8. mieste v ženskej kategórii a 76. mieste celkovo. Všetky výsledky nájdeš na tejto stránke.

Prvé hodiny a dni po behu

Sadám do auta a mierim na Popradské pleso. Po hodine sedenia v aute vystupujem pri Lidli v Ružomberku a snažím sa chodiť tak, aby na mňa ľudia nepozerali. Nedá sa. Jogurty mi prídu od vstupu do obchodu nekonečne ďaleko a rozmýšľam, ako asi vyjdem zajtra na Chatu pod Rysmi.

Jedným slovom, ťažko. Pomalou a kontrolovanou chôdzou, bez veľkého nákladu sa mi to ale podarí a som rada, že práve takto začína letná sezóna.


Žiadnemu behu som nevenovala toľko prípravy a času ako tomuto. Posúvať svoje hranice, skúmať, čo telo a hlava dokážu a naučiť sa, ako fungujem, ma extrémne baví a aj keď beh nie je prvou prioritou v mojich koníčkoch, je mi úplne jasné, že niečo podobné ešte niekedy vyskúšam.

Teraz si ale idem užívať, že nemám pocit, že „musím ísť behať” a idem sa motať po kopcoch a liezť.