Reportáž: TORX z dvoch strán – odbehnúť 30 km a prežiť 330 km

TORX je jeden z najťažších horských ultrabehov na svete. O tom, aké je zažiť preteky z dvoch uhlov, z pohľadu bežkyne a supportérky, sa dočítaš v tomto článku.

TORX sa koná každoročne v septembri v severotalianskom regióne Valle d’Aosta, pri hraniciach s Francúzskom a Švajčiarskom. Je to tá časť Talianska, kde si konkurujú velikáni Álp – Mont Blanc, Gran Paradiso, Monte Rosa, Matterhorn. A pod ich masívmi celý týždeň zvádzajú svoj boj horskí bežeckí „giganti“.

Čo ponúka TORX

Hlavnou trasou pretekov TORX je TOR330 - Tor des Géants (Okruh gigantov), 330 kilometrov s prevýšením 24 000 metrov. Jedna z najkrajších trás, aké si na pretekoch vôbec môžeš priať. A sen každého ultristu si aspoň raz v živote na krk zavesiť finišerskú medailu. Beží sa okruh z a do Courmayeru proti smeru hodinových ručičiek cez horské sedlá, hrebene, lesy a lúky, alpské dedinky. Celú trasu musia bežci stihnúť za 150 hodín.

Keď sa Pali usmieval, odľahlo mi. Keď bol utrápený, trpela som tiež.

Tí, ktorí stihnú trasu absolvovať za menej ako 130 hodín, sa v ďalších 2 rokoch môžu kvalifikovať na TOR450 - Tor des Glaciers. To je drsných 450 km a 32 000 výškových metrov po menej známych chodníkoch a hrebeňoch až k alpským ľadovcom. To celé bez značenia a maximálne za 190 hodín.

Obe tieto trasy sú jednoetapové, to znamená, že sa beží nonstop a je len na pretekárovi, ako rozvrhne svoje sily a koľko zaradí spánku.


V posledných rokoch pribudli aj kratšie, no rovnako atraktívne trate:

• TOR130 - Tor dret má 130 km a prevýšenie až 12 000 metrov so 44-hodinovým časovým limitom. Štartuje v Gressoney a pre prísne časové limity je „šitá“ pre dobre trénovaných bežcov.
• TOR100 - Cervino-Monte Bianco, to je 100-kilometrová trasa s prevýšením 8 000 metrov. Štartuje v Breuil Cervinia a spája dve najznámejšie a najmajestátnejšie hory v Alpách: Matterhorn a Mont Blanc. Maximálny čas do cieľa je 40 hodín.
• Jediná non-ultra trasa, TOR30 – Passage au Malatrà má 30 km s prevýšením 2 000 metrov a časovým limitom 8 hodín. Patrí síce do kategórie „krátkych“ pretekov, ale vyžaduje si znalosti a skúsenosti s horským prostredím aj nadmorskou výškou. Čerešničkou na trase je horské sedlo Malatra (2 925 m n. m.), za ktorým sa otvorí výhľad na Mont Blanc.

TORX je súčasťou TORX eXperience

TORX nie je osamelé podujatie v Taliansku, ale súčasť série, ktorá spája preteky s rovnakými hodnotami: vášeň pre trail running, zvýšenie povedomia o outdoorových športoch, propagácia regiónu. „Máme krásne hory, príďte si ich prejsť!“ Toto mi je nesmierne sympatické. Kto má možnosť a chuť cestovať, môže okrem Európy zbierať body aj z exotiky - súčasťou série sú preteky v Ázii, Južnej a Severnej Amerike.

Tor des Géants zo zákulisia

Trasu Tor des Géants som síce nebežala, ale mala som príležitosť ju prežiť. Ako supportér Paliho, ktorý sa na cestu velikánov vydal už druhýkrát. Supportér je človek v pozadí, ktorý sa má vynoriť v tom správnom čase na správnom mieste.

Sleduje svojho bežca na trati, pripravuje jedlo, oblečenie, dopĺňa bežeckú vestu, dobíja čelovku, čistí nohy, krémuje, zháňa všetko, o čo si bežec zažiada. A čo je najviac dôležité, poskytuje psychickú podporu. Často už len svojou prítomnosťou.

Na trase TOR330 je 6 life bases (zázemie pretekárov, kde majú okrem jedla sprchy, lehátka na spanie, zdravotnú asistenciu), kde som mohla ako supportér asistovať. Systém bol dosť prísny a nesmela som vstupovať do priestoru pre atlétov, kde mali dropbagy (tašky so svojimi vecami, ktoré im prevážali na life bases) a jedlo.

To trochu obmedzovalo moju podporu, no podmienky mali všetci rovnaké. Základňu som mala v strede údolia v meste Aosta, odkiaľ som vyrážala do life base dediniek v horách v rôzne časti dňa, niekedy aj noci.


Bol to pre mňa obrovský a emotívny zážitok, počas ktorého sa miešal strach s radosťou, únava s energiou. Trackovací systém nefungoval ideálne, a najmä v prvé dni som bola v neustálom napätí s problémom zaspať, aby som neprepásla príchod na dohodnuté miesto. Netrpezlivo som vyčkávala, kedy sa Pali zjaví a aký bude mať v tvári výraz. Keď sa usmieval, odľahlo mi. Keď bol utrápený, trpela som tiež.

330 km a 24 000 m sú na papieri len čísla (hodinky dokonca namerali až 350 km a 25 000 vm). No v realite je to 5 dní a 5 nocí, kedy si mysľou so svojím bežcom, neustále kontroluješ telefón, či niečo nepotrebuje, snažíš sa zistiť jeho polohu a odhadovať príchod na ďalší bod.

Premýšľaš, ako mu práve je a čo viac pre neho môžeš spraviť. TOR330 totiž nie je len o behu. Je to aj test vytrvalosti, odolnosti a schopnosti prežiť v horách vo vysokých nadmorských výškach, s výkyvmi počasia bez poriadneho spánku.


Je preto úplne bežné, že bežci si prechádzajú rôznymi druhmi utrpenia, a ty, ako supportér, ich chceš čo najviac zmierniť a objektívne vyhodnotiť serióznosť problému. Najmä, ak ide o blízkeho človeka. Je na tebe tak trochu zodpovednosť za prípadne zbytočné DNF, ale aj za hroziacu zdravotnú komplikáciu, hoci konečné rozhodnutie je vždy na bežcovi.

Svoje preteky si spestrujem pádom a rozbitými kolenami.

Túto situáciu sme prežili v druhú noc, kedy Pali reálne zvažoval odstúpiť kvôli problémom s trávením a zimnicou. Bol vtedy vysoko v horách na chate s občerstvovačkou a nebolo možné po neho prísť. Dohodli sme sa teda počkať pár hodín a po oddychu krízu našťastie prekonal. Mohol pokračovať a vrátila sa aj chuť do jedla.

Jeho TOR príbeh mal úspešný koniec a po 115 hodinách mu na krk zavesili finišerskú medailu ako 192. pretekárovi z celkového počtu 1142. O svojom dobrodružstve nám Pali viac prezradí v pripravovanom rozhovore.

Passage au Malatra priamo z trate

Medzi ukončením supportu a štartom svojej trate mám jeden deň voľna. V sobotu ráno sa už presúvam organizátorským autobusom do Saint-Rhémy-es-Bosses, odkiaľ až do cieľa budeme kopírovať trasu TOR330.


Mám rešpekt a zároveň sa teším. Žiadna taktika, len rozhodnutie ísť bez paličiek, aby mi v záverečom zbehu nezavadzali. Odhadovaný čas okolo 5 hodín. Musím priznať, že na štarte som bola mierne zvädnutá, ale vďaka hlasitej atmosfére a motivačným rečiam mi začína v žilách prúdiť ten správny adrenalín.

O 10-tej už vybieham celkom nabudená. Prvú časť po Rifugio Frassati poznám z leta, aj si pamätám, ako ťažko sa mi išla. Je to náročné stúpanie, striedavé na beh a chôdzu, no skôr na palice. A spolubežci nasadili odvážne tempo, ktoré ma stojí nemalé úsilie. Často pozerám radšej do zeme než pred seba.

Na chate som nakoniec rýchlejšie, ako som čakala. Dve osoby nezávisle od seba mi vravia, že som 10. žena. Nie som si istá, či správne rozumiem. Ale, čo ak je to pravda? Dávam si teda imaginárny cieľ zabojovať o desiatu priečku.


Nad chatou pokračujeme v stúpaní do sedla Malatra. Na tento úsek som sa tešila najviac. Pali ho opisoval samými superlatívmi a nemýlil sa. Technický terén a výhľady na obe strany sú waw! Skaly obsypané povzbudzovačmi, ktorí mi kričia, že už to bude len zbeh. Trochu klamali.

Je to príbeh, v ktorom chce vystupovať celý región.

Až po Rifugio Bonatti síce klesáme, to sa ale potom zmení. Zbeh do doliny ma baví, no pri predbiehaní iného pretekára podvrtnem členok. Zabolelo, ale snažím sa to ignorovať a pokračovať bez zastavenia. V doline cítim, že nohy mám už dosť rozbité, čo bude pre ďalší úsek trochu problém.

Z Bonattiho na Rifugio Bertone je totiž nádherný panoramatický chodník a veľmi behateľný. Môžem sa z neho dosýta kochať pohľadom na Mt. Blanc aj na Grandes Jorasses, ktoré sa mi zdajú ešte krajšie. Terén je vlnitý a v každom stupáčiku ma už riadne pália hamstringy. No idem, čo vládzem, snažím sa čo najviac bežať a čo najmenej kráčať.

Stretávam aj niekoľko posledných bežcov z TOR330 a TOR450 a predstavujem si, ako sa asi musia cítiť. Všetci sú opuchnutí s podlomeným krokom.


Svoje preteky si spestrujem pádom a rozbitými kolenami. Opäť nezastavujem, len vstávam a pokračujem ďalej, akoby ma niekto ťahal na vodítku. Z Bertone začína masakrálny zbeh. Strmina, kde treba neustále preskakovať prekážky, bystriť na voľné kamene a to celé s unavenými nohami.

V záverečnej časti zaostrujem spolutrpiteľku a postupne som pri nej bližšie. Podarí sa mi ju obehnúť, v technickej časti mám navrch. No tá čoskoro končí a na asfalte s ňou neviem udržať krok. Zvyčajne som v závere výbušná, dnes to ale neplatí a mestom sa už skôr vlečiem. No mám oveľa väčší aplauz ako Pali, ktorý dobehol o 6-tej ráno.

V cieli som zožutá a zaprášená, ale šťastná. Odhadovaný čas som stiahla o 45 minút a pri pohľade na výsledky ma zalieva eufória. Som 7. žena a 3. vo vekovej kategórii 40 – 49! Vďaka talianskemu zaujímavo-zvláštnemu systému nakoniec preberám víťaznú cenu v kategórii (prvé dve boli v top 5 a každý je ocenený iba raz). Tá drevená plaketa so železným nápisom TORX, ktorá úplne dokonalo charakterizuje tieto drsné a krásne preteky, má pre mňa cenu zlata.

Poohliadnutie za TORX

TORX ma fakt dostal. Svojou úžasnosťou, nekomerčnosťou, jemnými nedostatkami, ale asi najviac ľuďmi. Je to príbeh, v ktorom chce vystupovať celý región. Dobrovoľníci, ktorí tam celkom nezištne nechávajú kus seba a ponúkajú to najlepšie, čo majú, so skromnou dávkou hrdosti. Obchodníci, ktorí pozývajú a vítajú pretekárov vo svojich prevádzkach a majú pre nich špeciálne zľavy.

Domáci pretekári, ktorí považujú za svoju povinnosť aspoň raz stáť na štarte. Vetrom ošľahaní horali z celého sveta, aj jemno črtní trailisti, ktorí s pokorou vzhliadajú k tým majestátnym horám a zvádzajú vnútorný boj, na konci ktorého sú ešte viac zocelení. Obyvatelia aj návštevníci, ktorí na všetkých bežcov pozerajú s obdivom a pochvaľné slová adresujú pri každej príležitosti.

A čo znamenal TORX pre mňa?

Niektoré preteky odbehneš, iné prežiješ. Mne sa podarilo oboje a bol to silnejší zážitok, než som čakala. Mala som možnosť ešte lepšie spoznať svojho blízkeho a uistiť sa, že toto je to, čím chcem žiť a čo chcem robiť. Zatiaľ ma dostatočne napĺňajú kratšie a intenzívnejšie trasy, no ak sa raz prebehám do sveta ultra, dám si s TORX ďalšie rande.