Rozhovor: Pavol Porubčan - TOR330 - preteky so špeciálnou aurou

Paľo Porubčan je známy ultra bežec, ktorý rád prekonáva výzvy. Medzi jeho silné stránky patria vytrvalosť aj mentálna sila, čo opäť potvrdil v tejto sezóne.

Pred 2 rokmi sme sa s Palim porozprávali o tom, aké je prejsť 360 km a 4 noci nespať. Po ročnej pauze sa opäť postavil na štart viacdňových endurance pretekov a tiež toho veľa nenaspal. Tentokrát išlo o slávny Tor des Géants, 330 km s prevýšením 24 000 m. O tom, ako sa za posledné roky posunul, aký prístup zvolil pre TOR a o čom ešte sníva, si prečítaš v tomto rozhovore.

Pali, v roku 2023 si absolvoval Swiss Peaks, ktoré boli tvoje druhé preteky tohto typu. Rok predtým si okúsil TOR330. Prečo si sa na TOR rozhodol vrátiť?
Sám presne neviem. Po Swiss Peaks som sa zaprisahal, že sa už k endurance pretekom nevrátim. Čas plynul a mňa to stále viac a viac ťahalo späť. Zjavne trpím závislosťou po tomto druhu dobrodružstva. Plus, celú oblasť Aosty mám už dlhšie zamilovanú a TOR má pre mňa svoju auru, vibe.

TOR330 je asi najväčší svojho druhu, je to tak?
Áno, myslím že TOR je najväčší, najznámejší a s najdlhšou tradíciou. Na TOR klasike, čo je TOR330, štartuje okolo 1 000 - 1 200 pretekárov. Dopyt je omnoho väčší. Veľa ľudí čaká aj niekoľko rokov, kým sú vylosovaní. Obzvlášť Taliani, pre nich je to obrovská prestíž odbehnúť TOR, no v lotérii majú obmedzený počet slotov, aby sa dostali aj iné krajiny. Je to proste Giant.


Rok 2024 sa u teba niesol v znamení UTMB, kde si mal šťastie v žrebe. Preteky si ale nedokončil. Bolo to tvoje prvé DNF? Čo viedlo k rozhodnutiu odstúpiť z pretekov a ako si sa s tým vyrovnával?
Áno, išlo o moje prvé DNF a to rovno na pretekoch, ktoré boli jednými z mojich najväčších snov, a na ktoré som nastúpil skutočne pripravený. Rozbehol som ich veľmi dobre, ale od 30. km som cítil, že niečo nie je v poriadku. Nedokázal som jesť a postupne som chradol, spomaľoval a trápil sa. Už v Courmayeri som bol takmer odrovnaný.

V Champex-Lac ma lekárka chcela odstaviť, ale zaklamal som a šiel ďalej. Keď som aj pri kráčaní hore kopcom musel zastavovať a vydychávať sa, a začala sa mi točiť hlava, podľahol som svojej slabšej polovičke a preteky predčasne ukončil v Triente, cca 28 km pred cieľom. Za sebou som mal už 140 km.

3 hodiny spánku sú minimum, aby som sa vyhol halucináciám a deja-vu.

Na druhý deň, keď som sa vyspal a konečne najedol, som znovu chytil silu. Veľmi ma to hnevalo, pretože ľudia ešte stále dobiehali do cieľa a ja som sa na nich len prizeral. Jednoznačne som mal, pokojne aj niekoľko hodín, na dákej občerstvovačke počkať, oddýchnuť a keď by som sa nakoniec najedol, mohol som pokračovať.

Čo už, bola to skúsenosť a hnevalo ma to ešte niekoľko mesiacov. Aj keď poučenie je jednoduché, keď vám je skutočne veľmi zle, vnímate realitu inak.


Nemal si pred TOR330 pochybnosti, či sa ti preteky podarí dokončiť? Ako si si nastavil ciele a bol si pripravený aj na prípadné DNF?
Pochybnosti sú asi príliš silné slovo. Mal som skôr veľký rešpekt. Sú to veľmi dlhé preteky a môže sa stať veľa vecí. Najviac som sa obával zlého počasia. Bežať komplet premočený hlboko v horách vo výškach okolo 3 000 m môže byť naozaj nebezpečné. Doteraz si pamätám búrku na Val d´Aran, kde šlo doslova o život. Našťastie počasie sme mali takmer dokonalé.

Nad cieľom som dlho premýšľal a doslova som sa programoval na opačnú stratégiu, ako pri iných ultra pretekoch. Chcel som si TOR užiť. Nechcel som trpieť, mať halucinácie a deja-vu. Programoval som sa na to, že poradie nie je dôležité, že tam idem užiť si hory a nasať ich energiu. Pri mojej povahe to ale nie je jednoduché. Takže cieľ bol ísť pomaly, netrpieť, užívať si to a dokončiť.

Koľko prípravy podľa teba vyžaduje tento druh pretekov? Môžeme sa pobaviť o časovom aj objemovom aspekte.
To je ťažká otázka. Záleží od toho, čo je tvoj cieľ, čo máš už za sebou a koľko času tomu môžeš venovať. Poznám ľudí, čo tomu dali v príprave rádovo menej ako ja, a zvládli to v časovom limite. Moja skúsenosť je, že čím dlhšie sú preteky, tým dôležitejšia je skôr hlava a vôľa. A to sa trénuje naozaj ťažko, len skúsenosťami.

Samozrejme, dáva zmysel trénovať niekoľko dní za sebou dlhé behy, alebo celodňové zrýchlené turistiky, aby si telo zvyklo na dlhodobú záťaž.


Je treba v príprave myslieť na niečo špecifické? Napríklad trénovať nespanie alebo pohyb v noci, behávať s ťažkou vestou či mať nachodené kopce s paličkami?
Áno, príprava na takéto preteky je iná, ako na klasické ultra. Potrebuješ si zvyknúť na dlhodobú záťaž, niekoľko dní po sebe. Obzvlášť na dlhé výšľapy a zbehy. Hlavne zbehy sú veľmi dôležité, aby si po prvom dni nemal stehná „na šalát”. Na Slovensku to nemáš kde poriadne natrénovať, nemáme také prevýšenia.

Paličky sú samozrejmosť a treba si zvyknúť aj na ťažšiu bežeckú vestu. Dôležité je byť aklimatizovaný na vyššiu nadmorskú výšku. Mnoho sediel ide cez 3 000 m, najvyššie má 3 300 m. Nie je to síce veľa, ale sú ľudia, ktorých to zaskočí a majú s tým problém. Minimálne výkon ide prudko dole.

Tréning nespania nedoporučujem. Myslím, že sa to ani nedá trénovať. A hlavne takýmto tréningom ideš proti svojmu mozgu.


Poďme sa presunúť rovno na TOR. Koľko si sa vyspal tentokrát a ako si riešil spanie na trase?
Spal som hlavne na Life Base, kde sú k dispozícii matrace alebo mobilné lehátka s dekou. Na TOR330 je 6 takýchto základní na oddych, spánok, sprchovanie, prezliekanie a plnohodnotné stravovanie. Trochu som pospal aj na občerstvovacích staniciach. Niektoré majú k dispozícii zopár negarantovaných postelí, ale len na obmedzený čas.

Spanie je u mňa dosť problém. Hlavne prvé dva dni sa mi nedarí zaspať. Som nabudený a skôr len polihujem. Potom, keď už únava graduje, zaspím za pár sekúnd.

Tento rok sa mi podarilo spať 14 hodín, čo bol takmer dvojnásobok oproti TOR 2022 alebo Swiss Peaks 2023. Hoci reálny spánok bol z toho asi iba 8,5 h. Mám skúsenosť, že 3 hodiny denne sú pre mňa také rozumné minimum, aby som sa vyhol halucináciám a deja-vu.

Radšej si tie preteky vychutnám s horším časom.

Každý pretekár má ale inú taktiku. Tí, ktorí idú na výsledok, spia minimum. Keď to už nezvládajú, dajú často krátky cca 10-minútový nap, hoci aj vedľa trate.


Mne sa to zdá stále strašne málo. TOR330 si dokončil za necelých 116 hodín, čo zahŕňa necelých 5 dní a 5 nocí. Čo sa týka stravy, spoliehaš sa radšej na občerstvovačky alebo fičíš na svojom jedle a doplnkoch? Ako často vlastne ješ a aké veľké porcie?
Keďže ide o niekoľkodňové preteky, spoliehať sa len na svoju stravu je takmer nemožné. Plán bol jesť medzi občerstvovačkami tyčinky a gély z vlastných zásob, ktoré si budem dopĺňať na Life Base zo svojho dropbagu (taška s osobnými vecami, ktoré preváža organizátor). Inak len rýchlo niečo zobnúť na občerstvovačkách.

Prvý deň som šiel podľa plánu. Minimálne raz za 45 minút som niečo zjedol. Po problémoch s trávením, ktoré boli možno spôsobené práve týmito rýchlymi sacharidmi, som prešiel úplne na stravu z občerstvovačiek. Začal som jesť hlavne chlieb, šunky, syry, jogurty, cestoviny. Menej sladké, ale pre moje telo asi prirodzenejšie jedlo.

Aj keď niekedy to bolo aj niekoľko hodín bez jedla, sedelo mi to viac. Hlavne v druhej polovici pretekov to boli až gurmánske hody. Akoby bola súťaž občerstvovačiek vo varení. Občas bolo ťažké ich opustiť. Toasty s grilovaným mäsom, rôzne zapekačky, grilované ančovičky, dokonca aj pečený bôčik. Jedol som veľa a s chuťou. Gélov a tyčiniek som sa od tretieho dňa už nechytil.


Aká je povinná výbava a čo to znamená pre hmotnosť bežeckej vesty? Čo všetko si musíš niesť?
Povinná výbava je podobná ako na iných trailových pretekoch, plus musíme mať zateplovacie veci a byť pripravení na sneh. Na TORe používam 13-litrovú vestu. To, ako ju naložím na nasledujúci úsek, sa rozhodujem vždy na Life Base. Záleží od predpovede počasia, vzdialenosti občerstvovačiek a aj môjho stavu.

Ak je predpoveď zlá, idem do tmy a som už značne unavený, mám toho viac. Treba byť pripravený, mať so sebou retiazkové mačky, niekoľko vrstiev na hornú časť tela a minimálne dve vrstvy na nohy.

Meníš počas pretekov tenisky? Alebo len oblečenie?
Zvyčajne mám v dropbagu jedny rezervné „behačky". Plánoval som ich meniť, nech zmením namáhanie chodidla. Ale nakoniec som to celé odbehol vo VJ Ultra, tie mi naozaj vyhovovali.

Na každom Life Base mením ponožky a tričko, ktoré je vždy mojou prvou vrstvou. Spodnú bielizeň mením po sprche. Zvyšné veci nemením, pokiaľ sa nedostanú do fakt zlého stavu. V dropbagu mám oblečenie do veľmi chladného počasia a malú rezervu, ak by som prišiel komplet premočený.

Je niečo mimo povinnej výbavy, bez čoho by si sa nevedel zaobísť?
Jednoznačne silná power banka. Pri svojom prvom TORe som ju nemal a nabíjal som si elektroniku v nabíjacích huboch, ktoré sú pre všetkých.

Je to veľmi ošemetné, pretože tam nabíja veľa ľudí a ľahko sa môže stať, že tam hodinky nakoniec nenájdeš. Alebo ti ich niekto odpojil, keďže nemal kde vopchať tie svoje. Toto je fakt nepríjemné. Do etapy by si mal nastúpiť s poriadne nabitou čelovkou, mobilom a hodinkami kvôli navigácii.


Ktorý deň alebo etapa boli pre teba najťažšie? A naopak, čo máš zapamätané ako časť, ktorá sa ti išla najlepšie?
Veľmi náročný je druhý úsek. Musíš prekonať tri naozaj vysoké sedlá. Ideš len dlho hore a dlho dole. Posledné sedlo je práve spomínané najvyššie sedlo Col Loson (3 300 m). Keďže tam zvyčajne nespíš, celkom ťa to „zožuje". Dosť mám des aj zo záveru 4. úseku, kde musíš dobehnúť do Gressoney. Je to nekonečné a trápil som sa tam aj pri prvom TORe v 2022.

Mám veľmi rád Rifugio Coda, neviem prečo, akoby tam bola nejaká zvláštna aura. Vidíš odtiaľ veľa štvortisícoviek, je to takmer na vrchole kopca. No a legendárna Malatra je naozaj magická. Cítiš už cieľ a pri prechode sedlom, ktoré je s fixami, na teba vykukne Mont Blanc a Grand Jorrases.

Celý okruh je ale veľmi pekný. Neustále sa mení charakter hôr, občas ideš cez žulu, občas vápence a niekedy rozbitú bridlicu. Je to pestré, a preto je to pekné.


Keď porovnáme TORx s inými pretekmi, napríklad UTMB, je TOR výrazne technickejší? Vo svojom blogu spomínaš náročné pasáže zaistené lanami. Skús pre predstavu porovnať tieto úseky s nejakou tatranskou túrou.
Aj keď TOR ide cez turisticky značené chodníky, v porovnaní s UTMB je o veľký kus technicky náročnejší. Veľa sediel je zaistených fixnými lanami a niektoré úseky sú skutočne exponované. Ja s tým nemám problém, dokonca si tieto úseky užívam a bavia ma.

Sú ale pretekári, ktorí tam postupujú extrémne opatrne a pomaly. Obzvlášť v noci treba dávať pozor. V kužele čelovky sa terén dosť skresľuje, pretekári sú značne unavení a často v spánkovej deprivácii. Prípadný pád môže mať fatálne následky. Technická náročnosť nedosahuje síce úroveň Priečneho sedla, ale isto sú úseky porovnateľné so sedlom Prielom v Tatrách.

Podarilo sa ti celé preteky prejsť bez ujmy, alebo si riešil aj zdravotné problémy?
Ja som riešil hlavne stravovacie problémy. Na všetkých endurance pretekoch, ktorých som sa zúčastnil, hneď v prvú noc alebo nasledujúci deň, strácam chuť do jedla. Vtedy prudko spomalím, idem len na „výpary", veľmi sa trápim. Potom sa niečo záhadne zmení, prejde to, a postupne sa vraciam do pretekov.

Je to menej o behaní, viac o mentálnej sile a odhodlaní.

Tento rok to bolo naozaj veľmi výrazné. Počas druhej noci sa mi asi už z hypoglykémie začala točiť hlava, chytala ma zimnica a teplota. Bol som úplne zničený, nevedel som si predstaviť, že by som mal pokračovať ďalej a chcel som preteky vzdať. Po niekoľkohodinovom odpočinku sa to ale našťastie zlomilo a bol som schopný pokračovať. Iné zdravotné problémy som nemal.


Ako vlastne môžu bežci riešiť zdravotné problémy na trati?
Na každej Life Base je zdravotník, aj maséri. Aj niektoré občerstvovačky majú zdravotnú službu, je to vyznačené v mape. Dokonca je na trati niekoľko mobilných pohotovostných boxov, zvyčajne v ťažko dostupných horských sedlách. Sú dovezené vrtuľníkom, majú asi len 2 x 3 metre, no sú tam deky, lekárnička, agregát. Toto môže byť skutočne záchrana pri extrémnom počasí či zranení.

Chodíš na zdravotné prehliadky pred takýmito pretekmi a po nich?
Nie, v tomto som veľmi nezodpovedný.


Väčšina bežcov preteky absolvuje s podporou, ale nájdu sa aj takí, ktorí nikoho nemajú. Zo Slovákov napríklad Marek Prachar, trojnásobný „gigant”. Tento rok bez supportu šiel aj ôsmy najrýchlejší pretekár na TOR330. V čom je podľa teba najväčšia pridaná hodnota supportu a prihlásil by si sa, aj keby si nikoho nemal?
Áno, prihlásil. Preteky sa dajú zvládnuť aj bez supportu. Logistika transportu dropbagu medzi Life Base funguje bezchybne. Mať svoj support je ale veľmi príjemná vec. Máš tam niekoho, kto ťa čaká, za kým ideš, na koho sa tešíš, a kto sa o teba zaujíma počas pretekov. Psychicky to je veľmi silná vec, aspoň pre mňa.

Zároveň ti support môže pomôcť v neočakávaných problémoch. Vie ti zohnať a doniesť na Life Base, čo potrebuješ a nemáš vo svojom dropbagu. Napríklad u mňa to bolo čierne uhlie, sendvič so šunkou a horčicou, jogurt s vločkami.

V roku 2022 si preteky ukončil o 15 hodín skôr. Myslíš, že by si ten čas ešte vedel stiahnuť a máš vôbec také ambície?
Áno, stiahnuť čas pod 100 hodín je reálne. Ak by som dokázal vyriešiť môj problém s neprijímaním potravy. Zároveň by som ale musel mať motiváciu ísť do veľkej spánkovej deprivácie a to po mojich skúsenostiach už nemám. Radšej si tie preteky vychutnám s horším časom.


Plánuješ endurance preteky aj v budúcnosti? Ak áno, ktoré si si vyhliadol?
Chcel by som vyskúšať najvyšší level TOR konceptu a to je Tor de Glacier. Ide o 450 km a 32 000 výškových m, často po neznačených chodníkoch v rovnakej oblasti. Naviguješ sa cez GPS a štartuje len 200 pretekárov. Podmienkou prihlásenia je absolvovaný TOR330 do 130 hodín, čo sa mi podarilo. Už teraz ma mrazí pri predstave, že som tam.

Nemáš potrebu urobiť reparát na UTMB?
Áno, veľmi ma štve, že minulý rok som nedal UTMB a potrebujem ako satisfakciu reparát. Chcel by som však ísť aj na TOR450, ktorý sa koná necelé dva týždne po UTMB. Je jasné, že obe akcie v jednom roku nedám. Logická časť mozgu mi vraví, že treba skúsiť lotériu na UTMB, a keď budem mať šťastie v lotérii, pôjdem UTMB a TOR odložím o rok. Ak ma nevylosujú, pôjdem TOR a UTMB lotériu si zopakujem o rok.

Prúser je, že emočná časť mozgu ma ťahá viac na TOR a prípadné šťastie v UTMB lotérii vlastne vôbec nevnímam ako šťastie. Dosť s tým mentálne bojujem, lebo nie je dobré ísť na preteky, o ktorých nie si úplne vo vnútri presvedčený. V ťažkých chvíľach potom strácaš mentálnu silu.


Čo je vlastne tvoj najobľúbenejší pretekový koncept?
Dobrá otázka. Čím sú preteky dlhšie, tým je to viac dobrodružné. Pribúdajú nové a nové faktory, ktoré pri krátkych pretekoch nehrajú podstatnú rolu. Zrazu to nie je len o atletickom výkone, do popredia idú skúsenosti, stratégia, logistika... Z tohto pohľadu je endurance koncept veľmi pútavý.

Zaujímavé sú aj etapové preteky. Spoznávaš tam súperov, meníš stratégiu. Vznikajú tu naozaj veľké priateľstvá.

Mám ale rád aj niečo kratšie, kde treba naozaj behať, riadne sa „vymáčknuť" a neriešiť nič iné ako výkon. Myslím, že dobrý prístup je striedať to, aby nás to behanie stále bavilo.


Na záver skúsim vypýtať všeobecnú radu pre čitateľov a potenciálnych záujemcov o Tor des Geánts. Povedzme, že som bežec na stredné vzdialenosti (50 – 100 km). Mám šancu odbehnúť aj podujatie, akým je TOR330? Čo nesmiem podceniť?
Šancu jednoznačne máš, a to omnoho väčšiu, ako si myslíš. Chápem, že to číslo 330 budí značný rešpekt. Ide ale o úplne iný koncept. Je to menej o behaní, viac o mentálnej sile a odhodlaní. Je veľa vecí, na ktoré musíš pri príprave myslieť, ale najdôležitejšie je nastavenie hlavy. Musíš to naozaj chcieť.

Pali, vďaka za rozhovor, prajeme, nech ťa obchádzajú zranenia a aby ten žreb bol šťastný pre teba, nech už je výsledok akýkoľvek.