Reportáž: Ako chutí legendárny horský beh Sierre-Zinal

31 kilometrov, 2 200 metrov stúpania, 1 100 metrov klesania. Výhľady na päť štítov s výškou nad 4 000 metrov. 6 000 účastníkov, 73 národností, 720 dobrovoľníkov.

To sú čísla 52. ročníka Sierre-Zinal. Preteky Sierre–Zinal (ďalej používam aj skratku SZ) sú horskou klasikou, ktorá sa beží z mesta Sierre do dedinky Zinal vo Val d’Anniviers v švajčiarskych Alpách. Patria k najstarším a najprestížnejším na svete.

V tejto reportáži ti priblížim, ako prebieha bežecké podujatie svetového formátu, kde si „hobbík“ môže porovnať svoj výkon s profesionálmi. Sierre-Zinal totiž spája elitných bežcov, amatérov, mladých i starých, miestnych i medzinárodných účastníkov.

Zopár faktov a zaujímavostí

História pretekov sa začala písať v roku 1974. Miestny profesor a horský vodca Jean-Claude Pont chcel ľudí motivovať k fyzickej námahe a zároveň spropagovať región. Filozofiou podujatia je dodnes nielen pretekať, ale tiež stráviť čas s priateľmi v prírode.

Preto má SZ aj kategóriu turisti, ktorým sa časy nevyhodnocujú. Preteky sa postupne stali jednými z najpopulárnejších na svete a dnes sú súčasťou dvoch sérií - Golden Trail World Series a Mountain Running World Cup.


Trasa SZ sa nemení, čiže už celé generácie bežia po tej istej trati. To umožňuje sledovať, ako sa výkony bežcov vyvíjajú. Z bežeckého hľadiska je komplexná, od strmých stúpaní cez singletracky a širšie šotoliny, až po technický downhill. Takže treba byť dobrý vo všetkom a mať správnu stratégiu.

Z estetického hľadiska je to skvost - lesné chodníky, alpské lúky a úžasné výhľady. Nad Zinalom sa vypína 5 štvortisícoviek: Weisshorn (4 506 m n. m.), Zinalrothorn (4 221 m n. m.), Obergabelhorn (4 063 m n. m.), Matterhorn (4 478 m n. m.) a Dent Blanche (4 357 m n. m.). Každý rok má podujatie plagát s iným motívom. Tento rok to bol banán ako zdroj horčíka, ktorý pomáha pri kŕčoch v lýtkach, čo je bežný problém bežcov na tejto trati.

Prihlasovanie

Na prihlasovanie treba mať rýchle prsty, preteky sa vypredajú expresne rýchlo. Dodnes je pre mňa záhadou, ako sa to podarilo mne. Hoci ambíciu či odvahu zúčastniť sa SZ som nikdy nemala, náhodne som zachytila informáciu o spustení registrácie a nechala sa zvábiť.

Na úvod nás čaká chuťovka, kedy musíme nastúpať 1300 výškových metrov na 7 kilometroch.

2,5-hodinová online zápcha, na konci ktorej svieti informácia vypredané. Status náhradníka sa mi nepáči, skúšam to ešte raz. A scenár je zrazu iný, bežecký slot v košíku, vypĺňam údaje, chaosím s platbou, trvá mi to extrémne dlho. „Toto nemôže vyjsť," hovorím si, aj keď potvrdzujem platbu, aj keď platba odišla. Vrátia mi ju? Namiesto toho prichádza email: „Hi Katarina, what a pleasure to have you with us!"

Počkať, ja idem na Sierre-Zinal?!

O 4 mesiace neskôr

Je sobota doobeda a ja sa schovávam v tieni nákladiaku, ktorým nám vyvezú do Zinalu batoh s vecami na prezlečenie. Už od rána je veľmi horúco a ešte nikdy som tesne pred štartom nevypila pol litra vody. Na Sierre-Zinal najskôr štartujú turisti a až potom bežci. Asi aby sa trasa od turistov prečistila, rozdiel medzi štartom je až 6 hodín.

Štartuje sa vo vlnách, bežecké sú 3. Ja sa dostávam do 2. vlny, podľa ITRA skóre a odhadovaného času do cieľa, ktorý som vyplnila na 4 hodiny.

Pred štartom sa chcem čo najviac rozklusať a pripraviť nohy. Popri mne sa rozklusávajú Keňania, hviezdy ako Katie Schide, Madalina Florea, Francesco Puppi. Nie sme separovaní a máme možnosť kontaktu, čo sa mi veľmi páči.


Už počas rozklusu pracujú potné žľazy na plné obrátky a je mi jasné, že opaľovací krém má veľmi krátku životnosť. Časové ciele, ktoré som si napísala na zápästie pre konkrétne občerstvovačky, sa stihli rozmazať a zostali po nich len modré čmáranice.

Spravila som si 3 cieľové časové plány. I keď na trailoch sa to dá odhadnúť len veľmi ťažko. 4 hodiny som zahodila počas rozhovoru so švajčiarskym kolegom, ktorý to už bežal. Mieriť na taký čas vraj môžem, ak zvládam 2 000 výškových za 2 hodiny. To je bez šance, posúvam teda latku nižšie a nastavujem optimistický čas 4:20, realistický 4:40 a pesimistický 5:00. Beriem všetko pod 4:30 a do 4:45 sa s tým ešte zmierim.

Štartovka je totálne nabitá, len zo srandy tipujeme moje umiestnenie medzi ženami. Ja hovorím 183., Pali 170. a kamarát Rišo stavil na 167. Či som pre tieto preteky spravila dosť? Neviem, pripravovala som sa sama a mám jemné výčitky, najmä čo sa týka tréningu stravovania a long runov.

Úvodný vertikál

Presne o 11:00 štartujú elite a rýchli bežci, o ďalších 10 minút sa dočkám aj ja. Čaká nás úvodná chuťovka, kedy musíme nastúpať 1300 výškových metrov na 7 kilometroch. Rozbeh po hlavnej ceste je ideálny, aby sme to všetci hneď prepálili. No po odbočení na trail začína boj o priestor.

Uvedomujem si, že taktika nezáleží od profilu trate a svojich schopností. Ale od tempa, ktoré udávajú spolubežci.

Keď sa konečne uhne, v ošiali preskakujem všetkých.

Podľa pocitu aj hodiniek zatiaľ neprepaľujem. Je veľmi ľahké nechať sa strhnúť a veľmi vyčerpávajúce obiehať. Často si musím opakovať, že nebežím preteky niekoho iného. Je fakt sucho, a v častiach, kde sa dá pobehnúť, vírime prach ako divoké kone. Vrchol úmorného stúpania na Ponchette dosahujem za 1:28.

Stredná „behateľná“ pasáž

Stúpanie sa zmiernilo a konečne si užijem aj krátky rýchly zbeh. To som ešte netušila, že to bude na dlho. Nasledovať by mala behateľná časť a hovorí sa, že kto pošetril v úvode, bude schopný to tu rozbaliť.

Áno, z technického pohľadu je to na behanie, ale z profilového ani nie. Stále stúpame a je ťažké pridať. Svetelná tabuľa na check-pointe Chandolin 12 km od štartu mi ukazuje, že som 1 h 2 min za prvým mužom a 49 minút za prvou ženou. „Dík“ za info.


Prvá väčšia kríza prichádza presne v polovici trate. Som za ďalším check-pointom Tignousa a žalúdočné kŕče ma obmedzujú pobehnúť rýchlejšie. V úsekoch, kde pofukuje, sa mi ide lepšie, v bezveterných sa trápim a viac kráčam. Je ale nepredstaviteľné, aby som prestala prijímať kalórie. Stav sa mi trochu zlepšil po soľných tabletách.

Krízu zmierňujú aj panorámy. Odkedy sme vyšli nad pásmo lesa, máme parádne výhľady na okolité kopce, dolinu a dedinky hlboko pod nami. V diaľke sa zjavil hotel Weisshorn a celkom ma to nakoplo. Cesta k nemu je ešte pocitovo dlhá aj strmá, no pozviechala som sa a väčšinu bežím.

Na trati je energizujúca atmosféra, veľa povzbudzovačov s trúbkami a zvoncami. „Go, go, go, Slovakia!“ Je to dojemne milé. K hotelu dobieham za 3:06 od štartu a mám za sebou 20 km. Napriek pocitu, že slimačím, sa mi zatiaľ darí dodržiavať plán.

Majestátne štvortisícovky a záverečná zbehová pasáž

Začína najkrajšia časť trasy, singletrail s výhľadmi na zasnežené štíty. A posledné stúpanie na najvyšší bod Nava (2 424 m n. m.). Juchú, už bude len lepšie. Ale je to zradné, na SZ oddychové úseky nie sú.

Všetku zostávajúcu energiu sa chystám investovať do zbehu. No nemôžem. V klesajúcich pasážach bežci predo mnou nepochopiteľne zvoľňujú. Áno, každý sme iný a je tu veľa nôh na úzke chodníky. Technický terén a málo príležitostí predbiehať. Skúšam to teda slovne.

„A gauche!“ (zľava), naučila som sa na trase. Je mi jedno, akým jazykom hovoria, všetkým kričím to isté. Až kým ma jeden týpek nevyhecuje natoľko, že zvolám: „Hey, Salomon guy, can you let us go?“ (mal vestu a tričko Salomon). Medzi nami boli ďalší bežci, ktorí čakali na príležitosť ho predbehnúť. Mne sa čakať nechcelo. Keď sa konečne uhne, v ošiali preskakujem všetkých.


Je mi opäť ťažko od žalúdka a zjavne nielen mne. Niektorí jeho obsah dávajú von. Iní si preťahujú nohy v kŕčoch. Občas niekto úplne pomaly kráča. A nie sú to len amatéri, ranking viem rozoznať podľa čísel.

Na poslednej občerstvovačke mám celkový čas 3:51. Zostáva posledných 5 km. Stále verím, že v zbehu ešte čosi stiahnem a poobieham aj nejaké ženy. V doline vidím jazero a koryto potoka, viem presne, ktoré sú to miesta. Omg, sme nad nimi ešte tak vysoko.

Opäť mám v ceste pomalších zbiehačov, je to frustrujúce. Som ochotná nechať tu kvadricepsy, ale nemám priestor to úplne pustiť. Terén nie je ľahký, kamene aj korene, nechcem sa pri predbiehaní prizabiť. Posledné najstrmšie klesanie v lese idem už úplne bez zmyslov a adrenalín ma opäť poriadne „vytepí".

Dobieham na asfalt v Zinale a najradšej by som zastala a vydýchala sa. Posledné zákruty, povzbudzovanie od Paliho, cieľová brána. Stopnuté hodinky ukazujú 4:23:40. Yes! Odbehla som legendárnu Sierre-Zinal! Endorfínov mám ešte na ďalšie 2 týždne.

Bilancovanie v cieli a after party

Šialene ma bolia nohy a zadok, a je mi nevoľno, sladké už nechcem ani vidieť. Toto budem regenerovať dlho. Pali mi kričí, že som prehrala stávku, som 108. Nakoniec nebola správne updatnutá aplikácia a reálne som bola 113., a 14. v kategórii 40 – 49. V takej konkurencii a na to, že minimálne 60 súperiek sú profesionálky, to vôbec nie je zlý výsledok.

Sierre-Zinal má schopnosť stať sa návykovou.

Celkovo odštartovalo 1 839 bežcov, 346 žien a až 224 všetkých nedokončilo. S časom som spokojná, aj presne viem, ako a kde by som ho ešte vedela stiahnuť. Ale to je v tej chvíli nepodstatné.


V cieli sa všetci môžeme cítiť trochu ako elite, máme teplé sprchy, masáž aj fajný obed. Ten sa podáva v obrovskom stane plnom ľudí. Prichádzame práve pred vyhlasovaním výsledkov. Je to veľkolepá show, škoda, že celá vo francúzštine. Aj tu je kontakt s elitnými bežcami, sedia pri stoloch alebo postávajú v rozhovoroch.

Plánovanie som tentokrát nepodcenila

Sierre-Zinal nie sú ako ostatné horské preteky a majú niekoľko špecifík. Napríklad žiadna povinná výbava. Vďaka hustej sieti občerstvovačiek (bolo ich 7 na 31 km, z toho na 2 boli aj športové gély) sa dá fungovať naozaj s minimom. Ďalším špecifikom je zákaz používať paličky. V úvode by sa určite zišli, no boli by veľmi nebezpečné. Odpadlo teda váhanie, či ich vziať.

Niekoľko dní pred štartom som našla passiu v tom, že som si rozplánovavala trasu, jedlo a časy. Na internete som našla perfektné analýzy, ktoré mi v tom pomohli.

Podarilo sa mi splniť plán?

Na prekvapenie áno. Moje medzičasy boli stále na hranici alebo 1-2 minúty nad výsledným časom 4:20. Odhady sú samozrejme veľmi individuálne, no na mňa sadli. Podľa záznamu z hodiniek som však úvodnú časť prepálila. Pocity teda občas klamú.

Neskôr sa mi naopak zdalo, že idem príliš pomaly. Svoju rolu zohralo určite extrémne teplo, „runner’s stomach“, strácanie rytmu v technických a preplnených častiach trate. Na občerstvovačkách boli úžasní a nápomocní ľudia, aj vďaka nim som tam nemala veľké prestoje.

Hoci môj výsledok nemal šancu zanechať významnú stopu v histórii SZ, veľmi mi záležalo, aby som odviedla čo najlepší výkon. A to som splnila.


Aké mám z toho pocity? Silné. Pozitívne. Motivujúce. Už začínam rozumieť, prečo niektorí chodia na SZ opakovane. Nie dvakrát, ale päťkrát, osemkrát, desaťkrát. Sierre-Zinal má totiž schopnosť stať sa návykovou. Kilian Jornet, jeden z najlepších trailových bežcov na svete, víťaz 10. ročníkov a držiteľ traťového rekordu to zhrnul takto:

„Sierre-Zinal je každý rok iné. Musíš rešpektovať hory a počúvať svoje telo – nejde len o to behať rýchlo, ale vedieť, kedy pridať.“