Krása a adrenalín nad oblakmi – Orlia Prť

Orlia Perć. Skutočný strašiak s mnohými obeťami, alebo len ďalšia tatranská hrebeňovka? Takto som sa na ňu dostal ja.

Úvodom by som chcel povedať, že ani ja a ani priateľka nie sme profi športovci. No máme obaja už čosi odchodené. Kondične sme na tom, myslím, dobre, výšky nás nejako neobmedzujú a ja vyhľadávam miesta, kde nie je „nuda”. Miesta v našich Tatrách, kde som ešte nebol, sa pomaličky míňajú a práve preto prišiel čas objavovať aj ich poľskú stranu.

Plánovanie

S priateľkou sme si povedali, že by sme sa mohli vybrať na pár dní do Zakopaného (PL). Pre mňa niečo úplne nové, pre ňu overená destinácia. Tak sme si našli apartmán s raňajkami, ktorý nám podľa fotiek lahodil a urobili si rezerváciu. Nachádzal sa kúsok od Zakopaného, v dedinke Murzasichle.

Rezervácia na tri dni, dve noci. Taký víkend po víkende od pondelka do stredy. Vo štvrtok už mali Poliaci sviatok, takže sme sa prispôsobili, rozumej vyhli davom. Ostávalo len naplánovať výlet.

Pri pohľade do mapy mi po chvíľke padla do oka ONA. Legendárna Orla Perć. Už som o nej veľa počul, veľa čítal a aj videl na YouTube. Bol to pre mňa akýsi svätý grál turistiky pre náročnejšie publikum. Priateľka úplne nevedela, o čo ide, tak som ju jemne zasvätil. Dal som jej „noty“, aby si mohla aj sama naštudovať a rozhodnúť sa, či do toho chce ísť. Začal som sa tomu venovať aj ja, pre prípad, že kývne. Popravde som to bral ako hotovú vec, lebo viem, že je dobrodruh.

Ako sa termín blížil, padlo rozhodnutie: IDEME! A ten deň bude utorok, takže treba dobré počasie. Bolo mi už vtedy jasné, že pre úspech a bezpečie bude počasie kľúčová vec. Ďalej bolo potrebné naplánovať si trasu. Tá je v podstate jednoduchá a nie je o čom špekulovať. Aj keď ma pomýlilo zopár recenzií, kde nezmyselne vyrážali z parkoviska Palenica Bialczanska.

Nám to lepšie vychádza z Kuźnic (1 499 m n. m.) po žltej, ďalej sa napojiť na modrú, ktorá nás dovedie až na chatu Murowaniec (1 505 m n. m.). Od chaty pokračovať stále po modrej okolo plesa Csarny Staw Gąsienicowy do sedla Zawrat (2 159 m n. m.). Tam nastúpiť na Orlu Perć, prejsť ju po červenej celú až na Krzyżne (2 112 m n. m.) a žltou značkou zísť zase dole na chatu Murowaniec. Z chaty rovnakou cestou nazad do Kuźnic.

Na webovej turistickej mape vypočítalo celkom zaujímavé parametre. Dĺžka 24 km + od parkoviska k značke nejaký 1 km určite. 2064 nastúpaných a rovnako naklesaných metrov. Malo by to trvať 15 hodín a 40 minút. Zo skúsenosti viem, že tieto časy výrazne podliezam, no predsa mám rešpekt pred nepoznaným. Môžeme sa teda tešiť.

Cesta nad oblaky

A je to tu, prišiel deň odjazdu. Dohodli sme sa, že tento prvý deň venujeme ceste, ubytovaniu a relaxu. Vlastne nič iné by sa ani nedalo robiť. Počasie je veľmi zlé. V Zakopanom sú v uliciach potoky vody a nevyzerá to dobre. Dážď je silný a nechce ustať. Prichádzame o výhľady na okolie, pretože je všetko v hmle. Stále sledujem na internete počasie na zajtra a pevne verím v zázrak. Predpoveď nám dáva nádej. Ráno mokro, cez deň polooblačno.

Po dobrej večeri sme sa zavčasu uložili na spánok. Budík je nastavený na 4:20. Môj plán je o 5:00 vyraziť z ubytovania. To sa úplne nedarí, ale nie sme ani tragicky pozadu. Čas odjazdu je 5:15. Cesta na parkovisko cca 12 minút. Vybrali sme si parkovanie Pod Nosem. Priateľka vybavuje „administratívu“, lebo je jazykovo zdatnejšia. Celodenné parkovanie nás bude stáť 40 zlotých. Prezúvame sa a vyrážame.

Najviac ma upútal pohľad na Kriváň. Z tohto uhla ani nie je taký krivý.

Vonku mierne popŕcha, viditeľnosť je v podstate len do blízkeho dohľadu. Ale nie je zima, vzduch je príjemný a ide sa nám veľmi dobre. Po chvíľke šliapania prichádzame ku vstupu do národného parku a platíme vstupné - dvakrát po 11 zlotých. Pani nám, samozrejme, nemá ešte z čoho vydať, tak kupujeme aj magnetky na pamiatku.

Cesta pokračuje ďalej príjemným chodníkom s miernym stúpaním. Stretávame partiu chalanov a jednu dievčinu, ktorá ide sólo. Nezdržiavame sa a v sychravom počasí pokračujeme do už sa dvíhajúceho chodníka. Stále je krásne upravený a pripomína schodisko. Tempo je slušné, na Strave hanba isto nebude. Po krátkej chvíľke sa chodník stočí prudko doprava a tak isto prudko naberie aj na sklone. Kĺby sú už zohriate, tak to nie je problém a v podstate ani nespomaľujeme.

Ubehne zhruba ¾ hodinka, keď sa zo žltej značky pripájame na modrú, ktorá nás už pozvoľna dovádza k chate Murowaniec. Cestou prechádzame okolo dreveničiek, ktoré si pamätám z Googlu. Hala Gąsienicowa musí byť v rozkvitnutom stave úžasný zážitok. My si však užívame čaro hmly a nič nenasvedčuje, že by sa to malo zmeniť, aj keď predpoveď počasia nám stále dáva nádej. Na chate si dávame čajík a kávičku, samozrejme niečo malé pod zub z batoha.


Po malej pauzičke sa vyberáme ďalej modro značeným chodníkom. Ten nás privedie veľmi rýchlo k plesu Czarny Staw Gąsienicowy. To, že už sme pri ňom, vieme len preto, že je to napísané na rázcestníku. Viditeľnosť je stále hrozná a vodu vidíme, až keď sme naozaj na brehu, kadiaľ vedie chodník ďalej smerom do sedla Zawrat. Sedlo beriem ako prvý vážny bod expedície.

Kráčame ďalej v hustej hmle a už prichádzajú prvé náznaky toho, že sme na úpätí nejakej hory. Chodník ide naozaj prudko, ale pekne do kroku. Prišiel čas sa povyzliekať, srdcový tep už je vo vyšších hodnotách. A vtedy to prišlo. V pozadí za hustou hmlou sa začína predierať slnko. Behom pár sekúnd sa hmla rozplynula a nás doslova prepadla tá nádhera okolo nás.


Ostali sme stáť a len sme híkali. Zo Zawratowyeho Żlebu sme uvideli to, čo nás čaká a nabilo nás to ďalšou energiou. Bolo zhruba pol 10. Ideme ďalej. Pár prvých úsekov odistených reťazami a aj nejaké ešte neroztopené snehové polia, ktoré ma trochu znepokojujú - predsa len, ideme a aj pôjdeme po severnej strane, kde sa sneh drží dlhšie. 9:47 už máme zo sedla Zawrat luxusný výhľad aj na slovenskú stranu Tatier.


Najviac ma upútal pohľad na Kriváň. Z tohto uhla ani nie je taký krivý. Zase prichádza na rad občerstvenie, nasadenie prílb a rukavíc. Dlho očakávaná chvíľa je tu - nastupujeme na Orliu Perć.

Celý hrebeň

Chodník začína veľmi nenápadne, no už po chvíľke som sa pristihol, že používam aj ruky. Testujem rovno aj nové rukavice od frajerky. Skaly sú suché a držia perfektne úchop. Hovoríme si, paráda, aspoň čosi. Dávame si pusu a so smiechom si povieme, že možno posledná. Pokračujeme ďalej po „schodoch“ už skutočne na hrebeň. Červená značka vedie po hrane - presne tak, ako som si to predstavoval. Stále sa nevieme nabažiť pohľadov do každej jednej strany.


Po pár minútach prichádzame na miesto známe z internetu. Naklonená platňa, ktorú lemujú reťaze a spoznávam aj kameň, ktorý sa tu ocitol, akoby ho tam niekto položil. Možno dračie vajce. V traverze nás čaká nepríjemné miesto, kde je stále sneh, ktorý vytvára dlhý jazyk hlboko do doliny. Pád tam by bol fatálny. Reťaz, ktorou sa dá istiť, je pod snehom. Šťastie, že tu niekto uviazal - aj keď chatrnú ale predsa pevnú - šnúrku, ktorou sa dá ako-tak zrúčkovať k ďalšej reťazi.

Ďalej prechádzame Mały Kozi Wierch (2 226 m n. m.) ale len sa domnievame, kde je vrchol. Nevšimli sme si žiadne označenia vrcholov počas celej cesty. Chodník pomaličky klesá a my pred sebou vidíme masív Kozieho Wierchu (2 291 m n. m.) Je to dychberúce - niečo, na čo len tak nezabudneme.

Pred nami je prvý solídny rebrík do sedla Kozia Przełęcz (2126 m n. m.). Rebrík je nový, vôbec som z neho nemal zlý pocit. S chuťou zliezam a následne sledujem Lenku. Robím fotku, nech má pamiatku. Tu je prvá možnosť si rozmyslieť ďalšie pokračovanie a napojiť sa na žltú značku dole. My ale pokračujeme. Zo sedla nás ťahá na juh a potom rázne hore. Toto miesto preveruje kondičnú pripravenosť. Je to naozaj zábavná preliezačka.


V takomto štýle pokračujeme až na Kozi Wierch. Je pravé poludnie a inverzia stále pokračuje. Dávame si dlhšiu pauzu, s desiatou a kochaním. Mraky vytvárajú medzi tatranskými štítmi neuveriteľné divadlo. Je mi z ich pohybov jasné, že sa zdvihnú hore, a výhľady pominú. Polhodina kochania a ideme ďalej.


Tu sa červená značka spája s čiernou a ťahá nás mimo hrebeňa. To sa mi vôbec nepáči, ale nejdem experimentovať. Sme na červenej, musíme ísť predsa dobre. Kozi Mur teda obchádzame popod hrebeň južnou stranou. Nazad na hrebeň sa vraciame po chvíľke ale ako zisťujem, je to len preto, aby sme zase išli popod hrebeň, ale z opačnej strany.

Chodník stále vedie traverzami, ktoré sú istené reťazami. Som rád za rukavice. Prichádzame na Zadni Granat (2 234 m n. m.), kde je ďalšia možnosť zísť dole po zelenej značke. Nad týmto veľmi neuvažujeme a s priateľkou uzatvárame dohodu, že na najbližšej žltej odbočke sa rozhodneme, či ideme ďalej, alebo už dáme trasu komplet.


Medzi Granatmi stretávame aj malé skupinky Poliakov. Zdravíme, ale nezdržiavame sa. Pred nami je Skrajny Granat (2 228 m n. m.) a posledná šanca ukončiť hrebeňovku predčasne. Žltá značka by nás doviedla nazad k Czarnemu Stawu Gąsienicowemu a aj návrat by bol v podstate na pohodu.

Myslím si, že Lenka kývla na dokončenie hrebeňovky hlavne preto, lebo ma pozná a vie, že by ma škrelo nedokončiť trasu celú, keď už sme tu. Podmienky sú však ideálne. Slnko na nás nepečie, lebo oblaky sú už hore, no na druhú stranu už nemáme výhľady, ktorými sme sa doteraz mohli kochať.

Pokračujeme ďalej. Chodník ide prudko dole suťoviskom, A potom hore-dole ako na hojdačke. V celej tejto poslednej časti je veľmi veľa úsekov na reťaziach ale aj náročné klesania suťoviskami. Sú tu aj dva otvorené traverzy, kde by chyba znamenala vrtuľník.

Ak má človek problém s výškami, nech to ani neskúša.

Musím sa priznať, že už je cítiť únavu a koniec je pritom v nedohľadne. Priateľka už ide v úspornom režime. Môžeme vychutnávať ticho, ktoré však prehlušuje zvuk helikoptéry. Naivne si nahovárame, že to je určite vyhliadkový let, ale je nám jasné, že niekoho hľadajú. V tejto viditeľnosti ťažká úloha.

Lezieme na posledný vrchol Mała Buczynowa Turnia (2 172 m n. m.). Dúfame, že toto sú už posledné reťaze a bude koniec. Predsa len, ešte nás čaká dlhá cesta k autu a stav vody je už na minime. Len si tak ovlažujeme ústa. Pod vrcholom Ptak (2 131 m n. m.) už po pravej ruke vidíme vychodený chodník, čo nasvedčuje, že koniec je blízko. Preliezame posledné technické úseky a už vidíme červenú značku v krúžku, čo označuje jej koniec. Sme tu, sedlo Krzyżne (2 112 m n. m.). Zvládli sme to! Od Lenky chcem na fotku ešte jeden úsmev. Dá mi ho, ale je to už nasilu.

Zostup do bežného sveta

Čaká nás už „len“ cesta k autu. Na žltej značke je časový údaj k chate 2:20. Tu som na Lenke uvidel nervové zrútenie. Od chaty si treba ešte pripočítať hodinu a pol k autu (podľa tabuľky). Nie je na čo čakať, pomaly vyrážame prudko klesajúcim chodníkom, ktorý nás dovedie k plesu Czerwony Staw, od neho cez Zadni Upłaz cez more kosodreviny až ku chate Murowaniec. Cestou sme stretli kamzíky aj svišťa, čo je pre Lenku malá náplasť na dnešný deň.

Na chate si kupujeme koláčik a hlavne fľašu minerálky. Vodu sme skutočne podcenili. Ja som mal 2 l a priateľka asi 1,7 l v hydrovakoch. Keby na nás svieti slnko celý deň, bol by problém. Celou cestou od chaty po chatu som nevidel možnosť doplniť zásoby vody. Pomaly sa uberáme na poslednú časť výletu a to po modrej značke cez Hala Gąsienicowa do Kuźnic.

Konečne je mám dopriate vidieť celú panorámu s chatkami a hrebeňom v pozadí. Je to naozaj krása. K autu prichádzame pred deviatou hodinou večer, a sme radi, že je koniec. Dnes sa bude určite dobre spať.

Zhodnotenie trasy

Zopár zdrojov nám hovorilo, že hrebeň Roháčov je fyzicky náročnejší, ale ja s týmto nemôžem súhlasiť. Prešiel som ho naraz celý už dvakrát, a voči Orlej Perči to bolo podstatne menej intenzívne. Možno je to aj tým, že už len trasa do sedla Zawrat môže byť pre niekoho výkon hodný samostatnej túry.

Môj pocit teda hovorí: je to nádherná turistika v krásnom prostredí, ale treba mať nachodené. A ak má človek problém s výškami, nech to ani neskúša. Ak ale máš fyzické predispozície, treba ísť. Je to zážitok na celý život.

Zhrnutie

• Názov: Orlia Perč zo Zakopaného
• Lokalita: Tatranský národný park (Poľsko)
• Obmedzenie: v zime by som tam nešiel
• Fyzická obtiažnosť: 5/5
• Technická obtiažnosť: 4/5
• Trvanie: 13-17 hodín
• Parametre: 26,21 km/stúpanie 2082 m, klesanie 2118 m
• Typ: hrebeňovka
• Možnosť parkovania: Parkovisko Pod Nosem, Mieczysława Karłowicza 15 h, Zakopané, Poľsko, 40 zlotých deň
• Mapka a GPX: sekcia Aktivity

Neviem, nakoľko je presný údaj o čase pohybu, lebo v niektorých miestach sa mohlo zdať, že sa stojí, ale liezlo sa. Čas na segmente Orla Perć je 5:45:19. Domáci chlapci, ktorí to majú nachodené asi už viackrát, majú časy okolo 2 hodín. Šialené.