Zoči-voči medveďovi - mal som z pekla šťastie

Za 20 sekúnd bolo po všetkom, kričím z celých síl a bežím do susednej dediny, v očiach mám slzy. Mohlo to dopadnúť oveľa horšie.

Dlho som rozmýšľal, či napísať tento článok. Nakoniec som sa rozhodol podeliť sa s vami o moju skúsenosť, ktorá je pre mňa veľkým ponaučením.

Hory sú moja vášeň a rád v nich trávim čas rôznymi spôsobmi. Okrem behania, turistiky, či biku si sem-tam zájdem na huby. Zažiť tajomnú atmosféru lesa a pri tom nájsť jeho poklady v podobe krásnych hríbov je neopísateľný pocit šťastia a uspokojenia, ktorý si treba zažiť, pretože slovami sa to ani nedá opísať. Ak to porovnám so športom, je to úplne iná forma relaxu, ktorá mi dodáva dokonalú psychohygienu.

Medveď = TOP téma na Slovensku

Za posledné roky sa medveď vyšplhal do rebríčka najčítanejších tém na Slovensku z rôznych dôvodov. Jedným z nich je práve ich počet, útoky na človeka, či škody na majetku.

Poviem to na rovinu - v našom štáte máme veľa záujmových skupín, ktoré túto tému zneužívajú pre svoje účely, či už sú to politici, média, poľovníci alebo ochranári. Ak sa na to človek pozrie triezvym pohľadom, každý má v niečom pravdu, ale pri chrlení tej svojej sa v tom človek stráca. Ja osobne som to za posledné roky nejako prestal riešiť a radšej si užívam slovenskú prírodu plnými dúškami, ale svoj názor na medvede rozhodne mám.

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa

Bývam na Liptove, a po turistických trasách či cyklotrasách sa pohybujem párkrát do týždňa. Niektoré trasy sú frekventované viac, iné menej. Faktom je, že medvedí trus vidím na značených trasách pomerne často, a to nemusím ísť ani ďaleko do hôr. Po čase si však človek na ich prítomnosť zvykne a prestane to riešiť.

Vtipkujem, že osud si človeka nájde a môže ma tiež zraziť auto pred domom.

Priznám sa, že sčasti som sa aj stal menej pozorným. Dobre viem, že tam niekde sú, pretože ich stopy hovoria za všetko, ale kto sa bojí, tak nech nechodí do lesa. Keď idem po menej frekventovanej trase sám - behom, či na biku - sem-tam si zakričím, a to je všetko. Nikdy som však na značených trasách medveďa nestretol, a to som v horách veľmi často.

Hubári sú veľmi riziková skupina

Nie som však padnutý na hlavu a dobre viem, že medvede sa človeku snažia vyhnúť a pohybujú sa tam, kde by bežný smrteľník nemal byť. V období, keď začnú rásť huby, lesy sú doslova plné hubárov, ktorí si často zájdu do neprístupného terénu, kde možno iní neboli. Čakajú, že tam nájdu svoj vytúžený poklad v podobe plného košíka húb. Niekedy to nemusí dopadnúť šťastne a dôjde k stretu s medveďom, ktorý sa snaží nájsť svoj pokoj.

Tomu nasvedčuje aj minuloročný prípad, kedy v oblasti Liptovskej Kokavy medveď napadol hubára, ktorý bohužiaľ útok neprežil. Takýchto prípadov už je na Slovensku pomerne dosť. Je však aj veľa prípadov, kedy sa medvede pohybujú v blízkosti obydlí, kde tiež dochádza k útokom. Niektorí majú šťastie, iní nie.

Po minuloročnom smrteľnom útoku v Hybe som si povedal, že je čas zaobstarať si sprej na medvede, ktorý by ma mal teoreticky ochrániť, ale hlavne dodať pokoj na duši, že v prípade útoku mám nejakú zbraň, ktorú som o rok neskôr skoro použil.

Huby začali rásť, ide sa do hory

Je horúci júlový deň a na Instagrame či Facebooku na mňa vyskakujú krásne fotky plných košíkov húb od miestnych hubárov. Okolo 11:00 si vravím, že prišiel čas dať si na hodinku pauzu od práce a ísť sa prejsť do lesa, či sa náhodou nepošťastí nejaký úlovok aj mne. Predsa len, dať si večer praženicu s čerstvými dubákmi stojí za to.

Veronike vravím, že idem na chvíľu pozrieť na huby. Tá mi okamžite vraví, že ide so mnou, pretože sa o mňa bojí kvôli medveďom. Nakoniec ju presviedčam, že idem len do lesa, ktorý dobre poznám a koniec koncov je rovno za dedinou. Vtipkujem, že osud si človeka nájde a môže ma tiež zraziť auto pred domom, tak nech sa nebojí a za hoďku som späť. Ženská intuícia dokáže byť veľmi silná, preto mi ešte pripomína, aby som si nezabudol sprej na medvede + jej mám dať zdieľať polohu na hodinkách.

Odchádzam z domu a po chvíli zisťujem, že som zabudol sprej. Ešte sa po neho rýchlo vrátim a z Ploštína smerujem do lokality Roháčka, ktorá je priamo nad dedinou. Je to maličký vrch, ktorý je síce neoznačený, ale je známy tým, že tam kedysi fungoval lyžiarsky vlek, a tak isto je to obľúbené miesto pre paraglajdistov.

Kto bol na pretekoch Liptov Ride, tak posledné roky tadiaľ prechádza bežecká trať. Podobnými chodníčkami ide aj trať pretekov Poludnica Run.


Sem-tam si idem cez Roháčku zabehať a už pár rokov tam chodím aj na huby. Minulú jeseň som tam videl medvedí trus aj chlpy, čo bol prvý poznávací znak, že sa pohybuje niekde v blízkosti.

Ja aj medveď sme sa navzájom vystrašili a on v tú chvíľu zvolil útok. Ja zase krik.

Od bývalého lyžiarskeho vleku sa vydám smerom do lesa. Chodím krížom krážom po lese v blízkosti lúky a po chvíli nachádzam pár kurčiat a modrákov. Po cca pol hodine nájdem svoj prvý dubák, čo ma motivuje pokračovať trošku vyššie. V lese nenachádzam žiadne stopy medveďa či trusu, ale pre istotu si preventívne zakričím.

Pokračujem ďalej, ale ani po dlhšom čase neviem nájsť žiadny hríb. Som v otvorenom lese, kde je dobrý rozhľad, ale 10 metrov vedľa mňa je mladý neprehľadný smrekový lesík - a práve tam to prišlo.


Počujem prasknutie konára a o sekundu sa na mňa rúti obrovský hnedý medveď, ktorý ručí a je vidno, že ma ide dať dole. V tú istú sekundu začnem intuitívne vrieskať z plných síl a zároveň si chcem odopnúť sprej z karabíny. Za bežných okolností to ide rýchlo, avšak v tú chvíľu som sprej nestihol vycvaknúť.

Medveď je odo mňa na 5 metrov a jediné, na čo sa zmôžem, je mohutný vreskot s tým, že sa snažím ukryť za konár stromu, aby ma priamo nezasiahol. Medveď začína robiť kľučky a ja stále kričím. O 10 sekúnd sa však zvrtne a beží nižšie. Ja však stále kričím a túto chvíľu využívam na vycvaknutie spreja a odistenie poistky.

Cúvam do kopca smerom nahor, avšak medveď sa otočí a zase beží smerom na mňa. Dostane sa do blízkosti zhruba na 3-4 metre. Stále kričím, sprej mám pripravený, lenže on kľučkuje do strán a je priam nemožné naňho zamieriť, takže len stále vreštím ako zmyslov zbavený. Nakoniec si to našťastie rozmyslí a uteká dole.

Ja sa vydávam behom smerom nahor, lenže ten kopec je celkom slušný vertikál. Srdce mi búši, ja stále kričím, ale utekať už nevládzem. Stále sa obzerám, kričím a kričím. Po chvíli sa mi podarí dostať na hrebeň a dole kopcom utekám do Iľanova, z ktorého celú Roháčku obchádzam, aby som sa dostal naspäť do Ploštína.

V tých sekundách sa mi pred očami nepremietol celý život. Povedal som si len: „A je to v p..." Vážnosť situácie som si uvedomil až počas kráčania domov a bolo mi miestami do plaču.

Budem sebakritický na seba, ale skritizujem aj medveďa

Hoci som si sem-tam v lese zakričal, v tú chvíľu som bol ticho. Nebudem predsa vrieskať každú minútu. Ja aj medveď sme sa navzájom vystrašili a on v tú chvíľu zvolil útok. Ja zase krik. Našťastie som v nepriamom súboji vyšiel ako víťaz, pretože som razantne kričal. Možno som porušil všetky zaužívané pravidlá, ktoré sa odporúčajú pri strete s medveďom, ale som presvedčený o tom, že keby som zamrzol a bol ticho, dnes už tento článok možno nepíšem.

Oplatí sa zaobstarať si zvonček, prípadne púšťať nahlas hudbu na mobile.

Podotýkam, že som bol neďaleko dediny, avšak v teréne, kde nevedie žiadna značka, len lesné cestičky. Pýtam sa však, prečo bol medveď tak blízko ľudských obydlí? Má málo potravy? Vytláčajú ho ostatné medvede? Premáva sa v noci okolo domov? Na túto otázku už odpoveď nenájdem a môžem len polemizovať.

A čo ten sprej? Pomôže?

Úprimne, neviem. Rozhodne je to super na odplašenie medveďa, pokiaľ ho má človek na dohľad a má dostatok času sa pripraviť. Pokiaľ sa jedná o tak rýchly útok, aký som zažil ja, je takmer nemožné vybrať ho a odistiť poistku.

Je jedno, či ho má človek vo vrecku, na karabíne či v košíku. Aby ho v prípade takéhoto útoku dokázal použiť, musí ho mať odistený a pripravený v ruke. Osobne si neviem predstaviť, že po lese chodím celý čas s odisteným sprejom v ruke, ale asi začnem, heh.

Sprej je však rozhodne skvelá psychologická zbraň, ale v tak náročných krízových situáciach sa je potrebné zachovať veľmi duchaprítomne a mať ho vždy doslova poruke.

Posttraumatický šok

Pár dní som mal tvár medveďa doslova pred očami, ale spánok som mal prekvapivo dobrý. V nasledujúcich dňoch som mal hlas, ako po preflámovanom víkende. Keď niekto počul môj hlas, základná otázka znela: „Ta čo, ťažká noc?” „Nie, napadol ma medveď.“ Bežné pohľady sa razom zmenili na kamenné tváre.

Výraznú zmenu cítim, keď sa počas turistiky, biku či behu niečo v lese mihne, hoci to je len vtáčik, okamžite som v pozore. Myslím, že tento strach ma bude sprevádzať ešte veľmi dlho, ale rozhodne sa mojich športových koníčkov v horách kvôli medveďom nemienim vzdať.

Ponaučenie

Sranda je, že na huby ma to stále láka vyraziť s výnimkou toho miesta, kde som stretol medveďa. Rozhodne však nepôjdem sám, ale minimálne vo dvojici. Ak sa vydám do neprístupných miest, a je jedno, či to je les alebo málo frekventovaná turistická trasa, potrebujem o sebe dať výrazne vedieť. Preto si musím zaobstarať zvonček, prípadne si budem púšťať hudbu na mobile.

Toto bola moja skúsenosť, o ktorú som sa s vami chcel podeliť a možno si niekto z vás zoberie z mojej situácie a chyby ponaučenie a nebude sa bezhlavo rútiť do lesa (hoci aj za dedinou), keď začnú rásť huby.


Rozhodne nechcem nikoho odradiť od jeho turistických, bežeckých, či bikových radovánok v okolí LM, ale osobne mám väčší rešpekt. Na Liptove buďte ostražití, pretože medveďa sa dá stretnúť aj na miestach, kde by ste to nečakali, napr. v meste. Je veľa rizikových miest, kde treba byť opatrný - nielen v „medvedích“ lokalitách, ako napríklad Hybe či Pribylina, alebo na menej frekventovaných trasách, ktoré sú ozaj divočina, ale aj za domom.

Osobne si myslím, že najviac stretov s medveďom zažívajú najmä hubári, či zberači lesných plodov, ktorí sa pohybujú mimo značených turistických chodníkov. Týmto článkom som sa chcel s vami podeliť o svoju skúsenosť, ktorá je pre mňa veľkým ponaučením. Prosím, berte to len ako opis toho, čo sa môže udiať, každý nech si z toho zoberie to, čo je potrebné.

Za posledné roky sa toho o medveďoch popísalo veľa a každý má svoj názor. Ja vyslovím ten svoj: áno, bol som mimo chodníka, áno, skoro som sa pos…, a áno, osobne si myslím, že v určitých lokalitách je medveďov veľmi veľa, a to vravím z pohľadu človeka, čo už niečo po Slovensku pobehal.

Užívajte našu krásnu prírodu, ktorá je zároveň aj poriadne divoká. Prírodu a jej obyvateľov treba chrániť, ale tiež je potrebné chrániť aj samého seba. Horám zdar!