Reportáž: Bežecká výzva pod Gerlachom - Horský kros Gerlach

Pod vrcholmi Vysokých Tatier sa v prvú septembrovú sobotu zišli milovníci horského behu, aby zdolali takmer 900 výškových metrov na trati Horského krosu Gerlach.

V tejto reportáži sa dočítaš o behu, ktorý preverí nielen tvoju kondíciu, ale aj psychiku. Horský kros Gerlach je stálicou medzi tatranskými behmi a môže sa pýšiť naozaj dlhou tradíciou. Tento rok sa konal už 32. ročník.

Parametre

Trasa pretekov má 8,4 km s prevýšením 880 metrov. Beží sa z obce Gerlachov pod najvyšší vrch Slovenska k najvyššie položenému horskému hotelu - na Sliezsky dom.

Ide teda o beh do vrchu, no ako napovedá názov, nejde o tradičný vertikál. Terén je čiastočne krosový aj horský. Parametre možno na prvý pohľad nie sú odstrašujúce, ale ver, že na týchto pretekoch si zamakáš.

Last minute akcia

Počasie v sobotu ráno vôbec nie je lákavé a oblasťou sa stihne prehnať búrka, ktorá ma na čas uväznila doma a takmer ovplyvnila moju účasť. Po krátkom váhaní, či to vôbec má zmysel, sa rozhodnem, že to zmysel má. 40 minút pred štartom sadám do auta s nádejou, že stíham prihlásenie na mieste, odovzdanie vecí na vývoz do cieľa aj krátky rozklus.

Všetko našťastie prebehne hladko a o 10. hodine sa pridávam k ostatným na štartovú čiaru. Okrem slovenských bežcov je tu zastúpenie z Poľska a Kene.

Z Gerlachova do Tatranskej Polianky

Štartujeme v centre obce Gerlachov a krátky rozbeh po asfalte sa rýchlo mení na krosový terén. Až po hotel Hubert je chodník trávnatý len s miernym stúpaním. Bežne je odtiaľto parádny výhľad na tatranské štíty, dnes sú ale skryté v oblakoch. Táto časť je celá behateľná, no je to ten druh stúpania, ktoré na pohľad nevidíš, ale tvoje kardio ho cíti.

Chodník nad Velickým mostom má pravú horsko-lesnú atmosféru.

Za hotelom prechádzame do krásneho lesíka, ktorý nás „vypľuje“ v Tatranskej Polianke. Tu treba prekonať mestskú časť, prechod cez železničné priecestie a hlavnú cestu. Práve z tohto dôvodu preteky štartujú v netradičnom čase o 10:05. Aby nám cestu neskrížila tatranská električka.

Z Polianky po Velický most

Stúpanie začína byť citeľnejšie, ale stále sa dá bežať. Kto už bol na Sliezskom dome, vie, že sa naň dá dostať rôznymi trasami. Náš beh kopíruje turistickú zelenú značku, ktorej začiatok je asfaltový. Po niekoľkých metroch sa trasa odkláňa do lesa a začína typický tatranský chodník.

Kamene a korene rozhadzujú kroky a ťažko sa mi hľadá rytmus. Je to dosť vyčerpávajúce, v strmších úsekoch teda prechádzam do kráčania. Je vlhko, vo vzduchu aj na skalách a občas to podšmykuje. Kľučkujem pomedzi kamene a hľadám si čo najschodnejší terén.

Od mosta po Sliezsky dom

Na Velickom moste je druhá možnosť občerstvenia. Prvá bola na parkovisku pod rampou. Rozmiestnenie je z môjho pohľadu ideálne. Chodník nad Velickým mostom mám naozaj rada. Nie je jednotvárny a zdá sa mi tiež trošku viac behateľný. Má pravú horsko-lesnú atmosféru, niekoľkokrát križujeme potok po drevených mostíkoch.


Keď dobieham na Velickú Poľanu, kde sa spája aj turistická značka zo Smokovca, viem presne, čo ma čaká. Záverečných najstrmších 600 metrov. Tam niekde v hmle vyššie je už hotel. Neopustiť sa ma motivuje pretekárka, ktorá sa z ničoho nič objavila predo mnou. Podarí sa mi ju dostihnúť až v záverečnej pasáži, no nechce sa vzdať.

To ešte neviem, že bojujem o 6. miesto, ktoré je oceňované v celkovom poradí. Nakoniec ten súboj tesne vybojujem a dobieham ako 6. žena s časom 1:10:14.

V cieli

Bijú sa vo mne pocity spokojnosti a sklamania. Potešilo ma, že som prvá žena v kategórii nad 40 rokov. No nepotešilo ma, že môj čas bol o 2,5 minúty horší ako pred 4 rokmi. Hoci signály tela v uplynulom týždni mi dávali jasne najavo, že na osobák to nebude, ego to spracováva ťažšie.

Aj z tohto dôvodu som rada, že som Horský kros Gerlach odbehla. Pretože okrem kondície treba trénovať aj hlavu. A aj sebavedomie, ktoré nás často zbytočne ťahá dolu. Výsledok ovplyvňuje mnoho faktorov a v konečnom dôsledku mám za sebou perfektný tréning v tom najkrajšom prostredí.

Prečo ma Horský kros Gerlach pritiahol

Má to niekoľko dôvodov. Hoci je fakt náročný, lákalo ma vystúpenie z komfortnej zóny. Treba si dobre rozložiť sily, pretože behateľná časť v úvode síce nabáda k tempu, to sa ale môže vyššie na tatranskej žule vypomstiť.

Ďalším je bežecká komunita a organizátori. Preteky majú svoju tradíciu, históriu, ktorá je zaznamenaná v tabuľkách aj na tabuliach priamo v obci. Zúčastňujú sa ich pravidelní aj noví účastníci, domáci aj cezpoľní. Každý sa snaží prekonať seba, poniektorí aj traťové rekordy. Oceňujem zápal a odhodlanie organizátorov, že počas toľkých rokov preteky stále robia s rovnakým nadšením a úsmevom na tvári.


Traťové rekordy síce v tomto ročníku nepadli, no najlepšie časy boli obdivuhodné. V mužskej kategórii 45:06 (J. Hlavčo) a v ženskej 53:38 (R. Mbatha). A nakoniec vyšlo aj slnko.

Kompletné výsledky sú na tomto odkaze.