Ako sa orientovať v teréne s mapou, buzolou a Planzeigerom

Čo je toto za vrchol? A koľko ešte pôjdeme? Vďaka offline pomôckam môžeš podobné otázky pretaviť na príjemnú zábavu aj užitočnú zručnosť, vhodnú do ťažkých časov.

Do hôr so sebou vždy, aj na jednodenné výlety, nosím papierovú mapu a buzolu. Kolegovia turisti to často komentujú slovami:

• Načo, veď mám mobil
• Je to zbytočné, trasa má dobré značenie
• Ja sa spolieham na svoj orientačný zmysel
• Prípadne zaznie sebakritická poznámka: Orientácia mi nikdy nešla

V tomto článku popíšem, prečo sa so sebou oplatí ťahať tieto analógové pomôcky aj v dnešnej modernej dobe a predstavím základy orientácie, pochopiteľné aj pre tých, ktorí kompas videli naposledy na brannom cvičení na základnej škole.

Do akej miery je náš orientačný zmysel spoľahlivý?

Možno si počul (alebo aj videl, ak si sledoval horor z 90. rokov – Záhada Blair Witch), že keď sa stratíme, máme vraj tendenciu blúdiť v kruhu proti svojej vôli.

Podľa výskumu Jana Soumana z roku 2009 na tom niečo bude. Soumanov tím vtedy testoval, ako dobre dokážeme udržať rovný smer v neznámom prostredí. Účastníkov nechali kráčať niekoľko hodín v lese a na púšti, pričom ich trasu sledovali pomocou GPS.

Keď mali testovaní k dispozícii viditeľný orientačný bod, napríklad slnko, ich dráha zostávala relatívne rovná. Pokiaľ o tento bod prišli (obloha sa zatiahla alebo mali zaviazané oči), ich pohyb sa začal postupne stáčať, až napokon vytváral uzavreté kruhy - niekedy aj s priemerom pod 20 metrov.


Čím to je? Podľa štúdie vzniká blúdenie v kruhoch dôsledkom drobných chýb v nervovo-svalovej koordinácii. Tieto chyby sa postupne nabaľujú a bez vonkajšieho referenčného bodu, podľa ktorého by mohol mozog smer priebežne kalibrovať, človek stráca schopnosť určiť, kam vlastne kráča - a začne sa doslova točiť v bludnom kruhu.

Nečakáme od mobilov priveľa a od seba príliš málo?

Na túry si dnes automaticky berieme mobily a spoliehame sa na ne naozaj výdatne: fotia, navigujú, svietia, spájajú nás so svetom. Hovorím si, či od nich nečakáme priveľa a od seba príliš málo. Keď máme mobil vždy poruke, oberáme sa o šancu naučiť sa užitočné umenie orientácie. A prečo by nás vlastne malo zaujímať?

Ako jeden z hlavných dôvodov sa ponúka odpoveď typu, že technika môže vždy zlyhať, mobil sa rozbiť a nie všade je signál. To je určite pravda, rovnako ako aj fakt, že papierová mapa s buzolou nám dokáže v hmle, tme alebo mimo značené trasy výrazne pomôcť. A to všetko za bezkonkurenčných asi 150 gramov.


Za mňa ale dáva zmysel sa orientácii venovať, aj ak chodíme do prírody len za pekného počasia a po našich luxusne vyznačených trasách. Naučíme sa čítať terén, prehĺbime zážitok z túry a získame dobrý pocit z vlastnej spoľahlivosti. A ešte k tomu nás urobí šikovnejšími aj v práci s online mapami.

Mapa – možnosť vizualizovať si terén, v ktorom sme nikdy neboli

V lete som v Západných Tatrách kúsok pod Brestovou prechádzala okolo trucujúceho chlapca. Odmietal pokračovať, pretože mu otec tvrdil, že stúpať už nebudú. A on pred sebou videl očividné stúpanie na Salatín.

Kebyže mal mapu, mohol by si z nej prečítať, že stúpanie tam ešte bude. Povedali by mu to vrstevnice.

Vrstevnice sú čiary, ktoré spájajú body s rovnakou nadmorskou výškou. Čím hustejšie sú, tým prudší je svah. Podľa nich teda vidíme stúpanie a klesanie a vieme napríklad povedať, či je vrchol špicatý alebo plochý.


Všeobecne nám vrstevnice s trochou praxe pomáhajú vizualizovať si terén, v ktorom sme nikdy neboli. V mape si všimni, že niektoré z nich sú silnejšie (väčšinou stovky) a uvidíš pri nich aj čísla. Zaujímať nás budú aj rozostupy medzi jednotlivými vrstevnicami – tie si vieme z mapy buď odvodiť alebo prečítať tento údaj v tiráži pod pojmom ekvidištanta.


Okrem čítania vrstevníc by ten chlapec potreboval ešte vedieť, kde aktuálne je. To znamená zorientovať si mapu tak, aby zodpovedala jeho okoliu. Dá sa to spraviť buď presne s buzolou podľa severu (o tom kúsok nižšie) alebo nahrubo bez nej – stačí pootočiť mapu tak, aby sme videli markatné body v teréne pod rovnakým uhlom, ako sú zakreslené na mape.

To je základ práce s mapou - vždy viem, kde som a dokážem to ukázať na mape. Ak si chodil do skautského oddielu, beháš orienťák alebo sa venuješ geocachingu, bude to pre teba asi hračka. No ak si svoj prvý azimut meral až niekedy po 30-tke ako ja, chce to trochu cviku.

Mierky mapy a počítanie vzdialeností

Mapy v mobile sú super, ale vďaka nim vieme ľahko prísť o schopnosť spoľahlivo odhadovať vzdialenosti. To bol aj môj prípad. Tým, že v mobile sa dá všetko pekne nazoomovať a mierka mapy sa nám mení pod dotykom prstov, bolo pre mňa potom v praxi ťažšie odhadovať, ako je čo ďaleko.

V tomto smere má papierová mapa navrch vďaka jasne danej mierke. V slovenských turistických mapách sa najčastejšie stretneš s mierkami 1:25 000 a 1:50 000, prípadne 1:40 000. To znamená, že 1 cm na mape = 250/500/400 metrov v skutočnosti. Vieme si tak vzdialenosti šikovne prepočítať.

Osobne najradšej používam „25-ky”, pretože majú lepší detail. Celkovo síce pokrývajú menšiu plochu, ale zase na mape Babej hory nepotrebujem mať zakreslené Tatry.

Nevidieť les pre stromy alebo prečo mi nesedí digitálna mapa

Papierová mapa zvláda ešte jednu vec, ktorú mi tá digitálna dať nevie – poskytuje nadhľad a kontext celkového terénu. Mám rada chvíle, kedy si mapu na chate alebo v stane rozložím a pozerám, kadiaľ som šla, kam pôjdem a čo je okolo mňa. V digitálnych mapách mám občas pocit, že nevidím les cez stromy: ukazuje mi len kúsok, ktorý sa zmestí na displej.

Nevýhody papiera a mapník ako záchrana

Papierová mapa má ale samozrejme svoje limity. Napríklad neaktuálnosť, takže ťa môže zaviesť na cesty, ktoré už vôbec neexistujú alebo nie sú prístupné - ako sa to stalo mne pri prechode cez Kubínsku hoľu na Oravský hrad.

Ďalšou nevýhodou je krehkosť jej materiálu. Najčastejšie sú mapy z papiera a ak si niekedy skúsil rozkladať takúto mapu na hrebeni vo vetre, v daždi alebo inom nečase, mohlo ťa to od jej používania nadobro odradiť.

Praktické riešenie je mapník - priehľadný obal na mapu, vďaka ktorému môžeš mať rozloženú mapu vždy poruke a zároveň chránenú pred vetrom alebo vodou. Mapník má často pútka na karabínu alebo šnúrku na zavesenie okolo krku.

Buzola – kompas na steroidoch s českým pôvodom

Kompas je jednoduché zariadenie s magnetickou strelkou, vďaka ktorému vieme určiť svetové strany. Dnes už existuje aj jeho digitálna verzia, napr. v hodinkách a tá je poháňaná elektronikou. Kompas pochádza z Číny, k nám do Európy sa dostal až o pár stoviek rokov neskôr, okolo roku 1180.

Buzola je upgradovaný kompas, ktorý má naviac otočný uhlomer a často aj ďalšie vychytávky ako mierky, pravítko, lupu. Podobne ako kompas, aj buzola existuje v digitálnom variante s magnetometrom, s tou sa ale bežne nestretneš. Najčastejšie uvidíš variant s magnetickou strelkou a niektoré buzoly majú aj výklopné zrkadlo, ktoré vie prácu trochu uľahčiť.


V bežnej reči aj v angličtine slovom kompas často označujeme aj buzolu. Svetové strany na oboch sú označené anglickými písmenkami: sever - N (North), juh - S (South), východ - E (east), západ - W (west).

Inak buzolu zostrojil technik česko-nemeckého pôvodu Josef Ressel, šikovný to pán, ktorý sa okrem upgradu kompasu preslávil aj patentom lodnej vrtule.

3 spoľahlivé metódy na určenie severu

Schopnosť zorientovať sa bez signálu mi dáva pocit väčšieho pokoja a slobody.

Možno si zachytil turistický vtip, že ak sa niekedy stratíš v lese, kompas ti pomôže stratiť sa viac na sever. No ak vieš, kde je sever, máš mapu a vieš ju používať, blúdiť by si nemal. Drvivá väčšina európskych máp má severo-južný smer so severom na hornom okraji mapy. Stačí si teda mapu zorientovať podľa severu a kráčať smerom, ktorým potrebuješ.

Ako zistíš, kde je sever? Možností je niekoľko, tie najspoľahlivejšie sú:

1. Pomocou kompasu alebo buzoly: držíme ho vodorovne a otáčame ním, aby písmeno N (=sever) na kotúči prekrylo strelku. Na buzole sú niekedy pod Nkom aj pomocké drážky, akoby „chlievik”, do ktorého chceme strelku dostať. Pri práci s magnetickou buzolou pozor na prístroje v okolí, ktoré by mohli strelku rušiť, napríklad mobil v ruke.
2. Pomocou mapy a známych bodov v okolí, ako sme si popísali vyššie
3. V noci podľa hviezdy Severky a cez deň, keď svieti slnko, pomocou obyčajných ručičkových hodiniek. Drž hodinky vodorovne a malú ručičku namier k slnku. Rozpoľ uhol medzi malou ručičkou a 12kou: tam je juh. Oproti bude teda sever. Keď je letný čas, rozpolíš uhol medzi malou ručičkou a 1kou. Táto metóda funguje na severnej pologuli, ale čím bližšie si pri rovníku, tým menej presná bude: slnko je tam totiž takmer nad hlavou a je dosť ťažké určiť jeho smer.

Určovanie vrcholov pomocou azimutu

Dorazíš na vrchol alebo na chatu, užívaš si výhľady a s kamošmi začnete debatovať, čo je ktorý kopec zač. Miesto mobilu skús zobrať do ruky buzolu.

• Drž ju vodorovne v úrovni očí alebo pása a zamier šípku na doske na vrchol, ktorý vás zaujíma
• Otáčaním kotúča zarovnaj písmeno N s hrotom strelky
• Získaš orientovaný uhol, tzv. azimut, napr. 89°
• Polož buzolu na mapu, uholmerom už neotáčaj. Hranu buzoly prilož na miesto, kde aktuálne stojíš a natoč buzolu tak, aby sa jej čiary zhodovali so severo-južnými poludníkovými čiarami na mape. Smer strelky ignoruj.
• Meraný vrchol nájdeš na priamke hrany buzoly

Azimut nám teda hovorí, pod akým uhlom niečo leží vzhľadom k severu. Má hodnoty od 0-360°: sever je 0° (alebo 360°), východ je 90°, juh je 180°, západ je 270°.

Planzeiger: vychytávka z Rakúska na presnú prácu s mapou

Rakúsky alpský zväz vytvoril praktickú - a u nás málo známu - pomôcku pre prácu s mapou, tzv. Planzeiger. Je to priehľadná plastová fólia s uhlomerom, dlhou nylónovou nitkou a rôznymi stupnicami a mierkami pre mapy 1:25 000 a 1:50 000.

Okrem ultrapresného merania azimutov z mapy s ním zvládneš zmerať aj dĺžku túry (bez nutnosti prepočítavať centimetre na kilometre), sklon svahu alebo UTM súradnice z mapy. Veľmi praktická a aj dosť zábavná vec za pár eur.

Na túrach Planzeiger najčastejšie používam práve na meranie azimutov spolu s buzolou:

• Polož stred uhlomeru na východiskový bod
• Zarovnaj severo-južné línie na mape a fólii
• Natiahni šnúrku k cieľu - vďaka dlhej nitke môžeš odmerať azimut aj dosť vzdialených objektov
• Hurá, máš azimut

Nameraný azimut potom prenesiem do buzoly a nájdem hľadaný bod. Funguje to samozrejme aj opačne: že si najskôr nájdem azimut pomocou buzoly a prenesiem ho do mapy Planzeigerom.

Táto šikovná fólia ti vie odpovedať aj na otázky ohľadom dĺžky trasy. Jednoducho stoč nitku po plánovanej ceste a potom ju prilož k odpovedajúcej mierke na boku fólie (1:25 000 alebo 1:50 000) - ukáže ti rovno kilometre. V spodnej časti Planzeigeru nájdeš stupnice na meranie sklonu svahu, užitočné napríklad v rámci lavínovej prevencie. Stupnicu priložíme na vrstevnice a posúvame, až kým sa neprekryjú. Len pozor na to, že tieto stupnice platia pre ekvidištantu 20 metrov.

Dobrý pocit, že som sebestačný turista, nielen čítačka GPS

V praxi väčšinou kombinujem offline pomôcky s tými online. Mapu mám vždy poruke v mapníku a buzolu s Planzeigerom vyťahujem, keď si chcem zamerať vrcholy, objekty, mestá, prípadne v núdzi správny smer. Samozrejme používam aj appky ako mapy.com na navigáciu alebo Peakfinder na určovanie vrcholov.

Baví ma na chvíľku sa zastaviť, študovať mapu a zároveň vnímať, čo je okolo mňa. Vedomie, že sa dokážem zorientovať aj bez signálu a pri zlej viditeľnosti, mi dáva pocit väčšieho pokoja a slobody. Necítim sa len ako čítačka GPS závislá od elektriny, ale ako sebestačný turista, ktorý má veci viac vo vlastných rukách (doslova).

Offline pomôcky pre plnotučné turistické zážitky

Keď budeš najbližšie na túre a zaznie otázka, kde teraz ste, koľko to ešte bude alebo ktorý kopec to vidno tam niekde v diaľke, skús namiesto mobilu vytiahnuť mapu, buzolu a Planzeiger.

Nabrúsiš si schopnosť orientácie v pohodových podmienkach a možno tiež zistíš, že ťa to baví a dáva ti to väčšiu všímavosť k okoliu. To za trochu cviku určite stojí.