Reportáž: Javornícka stovka – jesenné ultrarande v kopcoch

Farby jesene hrali prvé husle a blato až za ušami im statočne asistovalo – Javornícka stovka ukázala, čo znamená pravé jesenné ultra.

Posledné tohtoročné preteky slovenskej ultratrailovej ligy prilákali na štart 192 bežcov a bežkýň, medzi nimi aj mňa s priateľkou. Lákadlom boli nielen príjemné jesenné teploty a malebná krajina, ale aj skvelá povesť tejto trailovej klasiky. Javorníky však bežcov rozhodne nešetrili. Takmer 4000 výškových metrov a nekonečné úseky zablatených chodníkov preverili nohy aj hlavu.

Z nuly na sto

Keď sme minulý rok na jar začali behať dlhšie vzdialenosti v horách, nabralo to rýchlejší spád, než sme si mysleli – a úprimne, než by bolo rozumné.

V každej učebnici by si sa dočítal, že treba začať postupne, pridávať kilometre, predlžovať trasy a vyberať si vhodné preteky. Teóriu by sme zvládli na výbornú, ale z praxe by sme dostali FX. Asi po polroku, približne v rovnakom čase ako teraz, sme totiž stáli na štarte našej prvej stovky, zhodou okolností aj našich vôbec prvých pretekov.

Do cieľa sme dorazili ako dve chodiace mŕtvoly, ale neodradilo nás to, práve naopak, úplne nás to pohltilo. Postupne sme pridávali kilometre, výškové metre a rôzne kratšie preteky. Po roku sa kruh uzavrel, znova stovka, no tentoraz v prostredí, ktoré dôverne poznám - domáce Javorníky.

Výbava

Ráno sme si chceli dopriať dlhší spánok, a tak sme využili možnosť registrácie už večer pred štartom. V kultúrnom dome v Čadci, odkiaľ sa preteky začínali, sa v upršaný piatok pomaly striedali nedočkavé bežecké topánky a v priestore panovala dobrá nálada a priateľská atmosféra.

My zatiaľ nahrávame trasu do hodiniek a naposledy prechádzame mapu aj zoznam občerstvovačiek. Tých je na trati sedem, pričom približne v polovici sa nachádza jediné miesto, kde je povolený support a možnosť doplniť veci cez dropbag.

Do bežeckej vesty tak postupne balíme povinnú výbavu – dve čelovky, izotermickú fóliu, balíček prvej pomoci, reflexný pásik, skladací pohárik a píšťalku. K tomu samozrejme pár gélov, tyčiniek a kapsičky, ktoré doplníme na polovici trate. Nechýba ani ľahká bunda proti vetru a dažďu, ktorú už podľa predpovede zrejme využijeme. Zvyšok, náhradné oblečenie, ponožky a zásoby, si nechávame poslať na občerstvovačku K4.

Výstrel do hmly

Na štarte vládne ten typický, príjemne chaotický ruch – napätie, sústredenie aj trocha súťaživosti vo vzduchu. Posledné registrácie, odovzdanie dropbagov, rýchla kontrola počasia či povinná zastávka na toalete – klasika, bez ktorej to u väčšiny bežcov jednoducho nejde. Nasleduje už len krátky príhovor, spoločná fotka, výstrel… a je odštartované!


Celý balík sa rúti cez centrum Čadce a začína zostra. Hneď prvým, takmer osemkilometrovým stúpaním. Striedame ľahký výklus s rýchlou chôdzou a čochvíľa sme zahriati. Len čo opustíme posledné sídlisko, ukáže sa pravá tvár dnešných pretekov.

Tempo klesá, bežci sa radia do dlhého hada a chodník sa mení na blatistú kašu. Topánky sa lepia, šmýkajú, a každý krok stojí dvojnásobok energie. Môj plán bol zvoliť tlmenejšiu topánku Craft Nordlite Ultra, aby som ušetril nohy na neskôr, no vypýtalo si to daň v podobe menšieho gripu. Našťastie sa blatisté úseky striedajú so širšími, spevnenejšími chodníkmi, a tak sa dá miestami trochu vydýchnuť a získať späť rytmus.

Pauzička na koláčik

Na prvú občerstvovačku na 11. kilometri dobiehame ešte svieži, s úsmevom a dobrou náladou. Nohy sú ľahké, tempo držíme podľa plánu, no už cítiť, že trať sa s nami nebude maznať. Na stole nás víta koláčik, čipsy či šťavnatý pomaranč. Rýchlo dopĺňame energiu, ionťák do softflasku a bez zbytočného zdržania pokračujeme ďalej.

Pred nami sa dvíha Chotárny kopec. Hmla sa prevaľuje cez hrebeň a krajina sa mení na tiché, čarovné divadlo. Z údolí sa dvíhajú oblaky, stromy miznú v bielom opare a sem-tam z neho vykukne malebná osada. Kysuce v jeseni majú svoje čaro, je to tá pravá horská romantika.


Zbeh do Ochodnice, k občerstvovačke K2, poznáme už takmer naspamäť – no aj tak nám dal zabrať. Ťažké stroje po lesnej ťažbe rozbahnili cestu tak, že kto nespadol, mohol to brať ako prvý úspech dňa.

Prvé problémy

Ďalšia občerstvovačka je až o 20 kilometrov ďalej, takže do seba hádžem všetko, čo mi príde pod ruku. Špecialitou podniku je dnes chlieb s masťou, cibuľou a čipsami navrchu, gurmánsky trailový zážitok. V tesnom závese nasledujú fantastické brownies a nestratia sa ani klasické gumové medvedíky.

Nohy oťažievajú, hlava začína protestovať a kilometre ubiehajú príliš pomaly.

Hodinky ukazujú 30. kilometer a nohy začínajú tuhnúť. Pred pretekmi som postupne znižoval týždennú bežeckú záťaž až na minimum, posledné dni patrili len dvom krátkym výklusom. Napriek tomu som cítil únavu a nedostatok regenerácie a výsledok sa dostavil na hrebeni, niekde v okolí Jakubovského vrchu.

Blížime sa k polovici pretekov, keď menšia nepozornosť znamená pád a obité kolená mojej priateľky. Krátka pauzička, kontrola škôd a po pár metroch sa jej našťastie podarí bolesť rozchodiť.

Pit-Stop ako vo Ferrari

O chvíľu prichádzame na K4 – sedlo Semeteš. Tu vykladáme povinnú výbavu na kontrolu a dopĺňame energiu domácim vývarom od nášho skvelého supportu. Premočené, zablatené oblečenie aj topánky meníme za suché a s novou dávkou síl vyrážame ďalej, zatiaľ presne podľa plánu.

Pár kilometrov ďalej prebiehame cez malebnú osadu Vrchrieka. Farebné jesenné stromy rámujú úzku cestu a medzi nimi sa rozprestierajú chalúpky s dymiacimi komínmi. Ich pokojnú atmosféru dopĺňa dominanta osady, Hunčíkovský dom, starý murovaný gazdovský dom, ktorý kedysi patril Štefanovi Hunčíkovi, „drotárskemu kráľovi“ z Kysúc.

Ďalej už sám

Počasie sa konečne umúdrilo. Mrholenie prestalo, no slnko dnes už spoza mrakov nevykukne. Naopak, tajuplná atmosféra lesov dodáva pretekom ten správny bojový charakter. Šplháme sa do blatistého kopca, zaberáme paličkami a hľadáme vykúkajúce kamene, o ktoré by sa dalo odraziť a ušetriť si aspoň kúsok síl.

V tejto časti trate prichádza prvá kríza. Nohy oťažievajú, hlava začína protestovať a kilometre ubiehajú pomalšie, než by človek chcel. To sú tie momenty, keď nezostáva nič iné, len sa zaprieť, zahryznúť si do jazyka a pokračovať. Lebo ono to skôr či neskôr vždy prejde.


Podarilo sa, aspoň na chvíľu. Kým sa priateľke nezačalo ozývať koleno z pádu na štyridsiatom kilometri. Musíme spomaliť a z behu sa čoraz častejšie stáva chôdza. Každý ďalší kilometer berie silu násobne viac a keď prichádzame s posledným svetlom na občerstvovačku K5, padne rozhodnutie, že budem pokračovať ďalej sám.

Pochod lesných duchov

Energiu dopĺňam kolieskami klobásky a kockami syra. Vyťahujem čelovku, obliekam bundu a som pripravený vyraziť. Zo stanu vyrážame v balíku desiatich až pätnástich bežcov, je to istota aj motivácia pokračovať ďalej.

Nedopadlo to podľa našich predstáv, no prekonalo to naše vysoké očakávania.

Síl už veľa nezostáva, no snažím sa držať tempo indiánskym behom a rýchlou chôdzou. Trať je o to náročnejšia, že vedie hustým lesom, a okrem blata bojujeme aj so šmykľavými koreňmi. Čelovky preblikávajú medzi stromami a my, ako skupinka lesných duchov, sa pomaly približujeme k hotelu Portáš.

Prehratý boj s hlavou

Asi v polovici dvanásťkilometrového úseku sa mi však podarí prehliadnuť odbočku a zle odbočím. Našťastie v tom nie som sám, jeden z bežcov si to všimne a po pár stovkách metrov ma otáča späť na správny smer.

Elán sa pomaly vytráca. Každý krok bolí o niečo viac než ten predchádzajúci a začína sa ozývať aj pravé koleno. Bolesť sa stupňuje, nohy stvrdli ako betón a hlava sa márne snaží presvedčiť telo, že to ešte zvládne.

Keď konečne dorazím k hotelu Portáš, som presvedčený, že tu dnešný príbeh končí. Nepresvedčil ma ani vývar, horúci čaj či povzbudzujúce slová dobrovoľníkov. Vidina zaparkovaného auta pár metrov od hotela bola silnejšia než túžba po ďalších kilometroch.

Ešte sa uvidíme

Do cieľa v Lysej pod Makytou zostávalo dvadsať kilometrov a pár výškových metrov. Možno by sa to dalo dôjsť rýchlou chôdzou, ale rozbehnúť sa by som už nedokázal. A riskovať dlhšie zranenie kvôli pár kilometrom… tentoraz som si povedal nie.

Aj keď sa nám tentoraz nepodarilo dobehnúť do cieľa, odchádzali sme spokojní. Javorníky ukázali všetko, čo k trailovému behu patrí. Lesy hýrili farbami, listy šuchotali pod nohami a aj keď sa slnko neukázalo, hmla dodala krajine tajuplnú atmosféru.


Nedopadlo to úplne podľa našich predstáv, ale prekonalo to naše vysoké očakávania a rozhodne to nebolo poslednýkrát, čo sme sa tu ukázali.

Víťazom tohtoročnej Javorníckej stovky sa v náročnom teréne stal Tomasz Kik s časom 10:35:02, len necelých dvadsať minút za ním dorazil Martin Šišovský a tretie miesto si vybojoval Peter Matej s časom 11:10:16.

Medzi ženami sa o prvenstvo podelili Vanda Koniarová a Ivana Líšková, ktoré dobehli spoločne v čase 12:50:24. Na treťom mieste, taktiež bok po boku, finišovali Kristína Hanečáková a Nikola Martináková s časom 13:07:18.