História a zaujímavosti turistického značenia na Slovensku

Ľudia sa medzi sebou dohadujú, čo bolo na počiatku – sliepka alebo vajce? My, zaľúbenci do turistiky, môžeme s istotou povedať, že to bol pásik.

Pásik sa pridal ku pásiku, doplnil sa tretím a zrazu sme tu mali pásové značenie. Jeho dejiny siahajú až do začiatkov 19. storočia, kedy ho v Nemecku využívali chatári na značenie svojich prístupových ciest. Slovensko sa po 200 rokoch radí medzi unikáty, keďže tu máme vyznačených okolo 15 000 kilometrov turistických chodníkov. Zaujímavosťou je, že na rozdiel od iných krajín, u nás sa na maľovanie značiek vzťahuje technická norma, konkrétne STN 01 8025.

Späť v čase až do Uhorska

Práve tu totiž koncom 19. storočia prichádza k prvému značeniu trás na našom území. Úplne prvý vyznačený chodník (1874) viedol do štôlne Gedeon pri Banskej Štiavnici, ktorú po jej zrušení baníci venovali štiavnickým turistom (konkrétne Sitnianskemu klubu). Následne v okolí Štiavnice vzniklo niekoľko ďalších značených chodníkov a značkárstvo sa rozšírilo do okolia Modry a Tatier. Problémom však bola nejednotnosť značenia, keďže každý spolok mal svoj vlastný spôsob. Zmena nastala až v roku 1921, kedy sa plošne zaviedlo pásové značenie, a v medzivojnovom období sme tu zaznamenali najväčší rozmach.


V povojnových rokoch u nás značenie spustlo a jeho obnova začala až v 50. rokoch, keď si ho pod patronát vzal Československý svaz tělesné výchovy a sportu. Značenie ako ho poznáme dnes, teda normované, sa maľuje od roku 1989, kedy bola táto norma prijatá. Mám však pocit, že najmä v posledných rokoch si značkári dávajú záležať, aby bola norma dodržaná – keď sa prizriete k niektorým značkám, všimnete si to tiež.

STN 01 8025

Sľubujem, nebudem zbytočne otravovať číslami . Koniec koncov, koho zaujímajú presné rozmery medzier medzi jednotlivými pásmi? Dá sa to predsa ľahko nájsť na internete. No jedno číslo mi nedá nespomenúť. Jedná sa o normovaný rozmer značky, ktorý by mal byť 10 x 10 centimetrov, výnimku tvoria tzv. „volavky“, ktoré sa používajú najmä pri väčšej vzdialenosti, prípadne neprehľadnosti značenia (napríklad prechod z lúky do lesa).


Tu sa vrátim k poctivosti značkárov. Pamätám si, že kedysi boli značky všelijaké, ale k rozmeru 10 x 10 cm mali ďaleko. Keďže si asi na tých vrchných miestach povedali, že by to stálo za nápravu, dajú sa teraz nájsť značky už v dobrých rozmeroch, ale so zatretými bokmi (poväčšine hnedou, vo farbe stromu). V súčasnosti sa o obnovu značenia stará KST, no najmä dobrovoľníci, ktorí si jednoznačne zaslúžia náš rešpekt.

RGB (+Y)

Na pohľad možno zvláštna rovnica, ale význam je prostý – práve červenou (red), modrou (blue), zelenou (green) a žltou (yellow) farbou sú u nás značené turistické chodníky, pričom každá farba má svoj určitý význam.

• Červená – najvýznamnejšie a najdlhšie trasy, hrebeňovky, magistrály, medzinárodné diaľkové trasy. Najvýznamnejšími u nás sú hlavne Cesta hrdinov SNP, Tatranská magistrála, Rudná magistrála či Štefánikova magistrála.
• Modrá – stredne dlhé trasy, vedľajšie hrebene, doliny. Príkladom sú napríklad Kraviarske a Baraniarky.
• Zelená – trasa miestneho významu, prípadne chodníky vedúce na hlavný hrebeň. Môžeme spomenúť Vajskovskú dolinu.
• Žltá – najčastejšie skratka, prípadne spojnica dvoch značiek. Značka z Téryho chaty na Zbojnícku chatu cez Priečne sedlo.

Samostatnou kategóriou sú bežkárske trate, kde rolu bielych pásikov preberajú pásiky oranžové, prípadne „céčka“. Kde-tu viete naraziť aj na minivlajočku Japonského cisárstva – v preklade jazdecká značka.

Tatry nie sú tým, čím bývali

Celá sieť chodníkov z času na čas prejde reorganizáciou – niekde značka pribudne, niekde chodník zrušia. V dnešných dňoch, keď sú Tatry z veľkej časti pôsobiskom horských vodcov a VHT sprievodcov, je zaujímavé spomenúť už zabudnuté chodníky. Niektoré z nich totiž viedli do pomerne „lukratívnych“ oblastí, ktoré dnes nie sú z rôznych dôvodov turisticky voľne prístupné.

• Osobitá – vrchol v Západných Tatrách, zelená turisticky značená trasa ho momentálne obchádza z juhu, kedysi viedla červená TZT cez jeho vrchol do Bobroveckej doliny. V súčasnosti NPR;
• Hrebeň Západných Tatier - od Pyšného sedla po Temniak;
• Nižné Temnosmrečinské pleso – Chalubinského vráta (dostupné len z Poľska);
• Krivánske Zelené pleso;
• Mengusovské sedlo od Hincovho plesa (dostupné len z Poľska);
• Lomnický štít z Lomnického sedla;
• hrebeň Belianok od Ždiarskej vidly až do Tatranskej Kotliny;
• Jahňací štít z Kopského sedla;
• ...a samozrejme Gerlach, značka zrušená z dôvodu rastúceho počtu zranení.

Pevne verím, že vás článok obohatil, prípadne niečo nové naučil. Odkedy som zistil, koľko práce je, prípadne bolo, za značkovaním, osádzaním smerovníkov, určovaním časov, už sa na tie malé štvorčeky nepozerám v tom istom svetle. Na záver sa patrí popriať KST veľa úspechov a hlavne nových trás, značkárom chuť a energiu značiť a nám, bežným turistom, šťastnú cestu do cieľa .