Reportáž: Ľudova 50 - ľubozvučné zimné ultra

Vyskúšať si päťdesiatku so šťavnatým prevýšením v zimných podmienkach so servisom? Nie je nič ľahšie, než prihlásiť sa z pohodlia teplého domova.

Na tento pretek v Strážovských vrchoch som sa odhodlala z čisto pragmatického dôvodu. Zoceliť sa. Aby som v lete zvládla zatiaľ kilometrovo najdlhší beh, na ktorý som sa prihlásila v zápale dosiahnutých bodíkov a šťastného žrebu.

„My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“

Profil trasy je na pohľad strašidelný, s prudkými stúpaniami a klesaniami najmä v prvej polovici. Terén je lesný technický, so singláčmi aj zvážnicami, s koreňmi aj kameňmi, čiastočne zamrznutý, zasnežený, zablatený.


Odrážam pochybovačné poznámky o tom, aké je to náročné v zime a v snehu. Dávam si za cieľ preteky dokončiť. Nepotrebujem si pripomínať, že v mraze je ťažké vydržať viac ako 3 hodiny, respektíve nájsť teplotný komfort. Morál začínam strácať až s blížiacim sa termínom.

„Ak chceš zmeniť svoj stav, najviac sebe dôverovať môžeš a musíš...“

Idem, ako viem a v ďalšom stúpaní ma jeden cop nielen dobehol, ale aj predbehol.

Keďže podľa popisu organizátorov je trasa len z 50% zasnežená, v poslednej chvíli mením rozhodnutie o obuvi a beriem to, čo mám na takúto vzdialenosť odskúšané. Nedávno som objavila úžasné ponožky do zimných a mokrých podmienok, takže o nohy sa nebojím. Skôr o ruky. Keď primrznú, neviem s nimi nič robiť. Keď prsty obelejú, mávam pocity na odpadnutie. Preto beriem lyžiarske rukavice s vložkou a ako zálohu primaloftové mužské. Do voľnejších dostanem primrznuté ruky ľahšie, ako do tesných.

Ráno ešte chaosím, čo si oblečiem. Teplo izby v penzióne skresľuje vonkajšiu realitu. Nakoniec sa rozhodnem pre 2 dlhé horné vrstvy, tenké termo a vrchnú s odvetraným chrbtom a z väčšej časti odopínateľnú, ktorá je určená na skialp a tak sa nebojím prehriatia. Legíny volím nezateplené. Na radu iných bežkýň som si zaobstarala merino prádlo a čelenku. Do batohu balím aj náhradné tričko, šuštiakovú vestu, vetrovku s vodným stĺpcom a čiapku. Okrem čiapky som nič nepoužila.

„... veď sám máš prístup k hlbinám srdca, citov a myslenia svojho, musíš sa spytovať, či budeš vytrvalý...“

Na štart v rámci svojej nedochvíľnosti prichádzam tesne pred, riešim hodinky a palice a popri tom sa rozbieham. Nebol čas obzrieť súperky a ani odpozorovať, koľko z nich vyštartovalo rýchlejšie ako ja.


Precitám až kdesi pri Jankovom vŕšku (3 km), pocitovo mi je teplo a nohy sa nehýbu úplne tak, ako som si predstavovala. Moja hlava ale so štartovým výstrelom prepína do pretekového módu a núti aj zvyšok tela sa prispôsobiť.

... poskakujem ako srnka, zabáram sa, šmýkam, nadávam až postupne rezignujem...

Nebehám často s palicami a občas uvažujem, či by mi nebolo lepšie bez nich. Keď terén začne byť viac klzký, zachraňujú to, čo kazia zodraté podrážky. Niekde v zbehu ešte pred prvou kontrolnou stanicou mi okoloidúci turista oznamuje, že som prvá žena. Prekvapil ma a zároveň vo mne vyvolal paniku, že to určite neudržím a skončím prinajlepšom štvrtá, čo je pre mňa najmenej lákavá priečka. Popri Uhrovskom hrade (9 km) len prebieham a stále sa neobzerám.

„... či budeš pripravený znášať nepriaznivosti, ktoré by sa v premene tvojho stavu na odpor položili.“

Čím vyššie stúpame, tým sa pocitová teplota mení a zapína sa vo mne výstražná kontrolka: hlava, ruky. Mením preto rukavice a poisťujem sa čiapkou, stratím pri tom dosť energie, keďže nechcem zastavovať. Posnežuje, ale nejak extrémne ma to nevyrušuje. Pod Rokošom (16 km) už nevydržím, obzriem sa a vidím to, čo som nechcela, 2 blonďavé copy.


Snažím sa Rokoš vydupať a spraviť si náskok v zbehu, ale zbehy tu neviem až tak púšťať. Sú technické a strmé. Idem, ako viem a v ďalšom stúpaní ma jeden cop nielen dobehol, ale aj predbehol. Bola to Evka, neskoršia víťazka.

„Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“

Na občerstvovačke na Chate pod Čiernym vrchom (24 km) ju ešte stretám a tak vidina šance nenechať ju ujsť ďaleko mi dovolí vypiť asi pol pohárika koly, zjesť gél a natlačiť si do úst polovicu tyčinky, ktorú hryziem až popri klusaní smerom na Suchý vrch. Pred mojím odchodom z občerstvovačky prichádza aj cop číslo 2, Maťa.


Aktuálny spolubežec ma povzbudzuje, že mám Evku stále na dohľad, ale v tejto časti je veľa snehu a mne sa nedarí pridať. Neviem nájsť rytmus, ovládnuť krok, skrátka sa tam len prebíjam a motám a definitívne sa mi stráca. V týchto úsekoch neviem bežať ani dole kopcom, poskakujem ako srnka, zabáram sa, šmýkam, nadávam až postupne rezignujem a prosím prírodu a božstvá, aby som sa už konečne dostala do behateľnejšieho terénu.


Dočkala som sa v okolí tretieho kontrolného bodu na Kajtárovom (37 km). Opäť pijem len trochu koly a tentokrát si natlačím do úst pol pagáčiku. Počas celého preteku veľmi málo pijem, na jednej fľaške mi zamrzol cucák a z druhej, zimnej, len pocuciavam. To málo jedla, ktoré som natlačila na dvoch občerstvovačkách, je tiež len z donútenia. Nechutí mi, všetko v tej zime a rukaviciach je akési náročnejšie na energiu, ktorú chcem investovať hlavne do behu.

„Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený.“

Začína behateľný terén, ale moje nohy vypovedali službu a iritujú ma palice, ktoré v tejto časti už nepotrebujem a nechcem. Keby neboli také drahé, odhodím ich do lesa. Neviem si ich pripnúť na batoh a až po preteku zistím, že som mala vyvlečenú jednu zo šnúrok, ktorou sa uchycujú. Jedno z poučení, kontroluj a preveruj.

Keď ich konečne alternatívne pripnem a od radosti sa rozbehnem rýchlejšie, zakopávam a oškieram koleno a dlaň, palice padajú so mnou. Myslela som, že zo zimného behu sa vrátim bez rozbitých kolien, tak nie. Popri tom trhám úplne nové legíny. Ale nemám čas fňukať, treba to nejako dobehnúť aj s palicami v ruke. Nezastavujem, bojím sa o pozíciu. Iný aktuálny spolubežec ma uisťuje, že v dohľade nie je žiadna žena a mám čas. Moja intuícia to ale cíti inak a v cieli sa dozviem, že som sa nemýlila.

Tak teda bojujem lesom a lúkou a blatom a nerozumiem, ako môžem byť taká pomalá v takom behateľnom teréne. Asi by som mala nohy občas zobrať do posilky. Výživné stúpania a tancovanie v snehu mi slušne zhumpľovali nohy aj bedrá. Na lúke za lesom vidím dedinu a veľmi dúfam, že to je Uhrovec. Vravím dvom pánom turistom, že už asi zomriem a oni ma utešia, že mám maximálne 2 km do cieľa. Teraz už viem, že cieľ dobehnúť splním. A nakoniec som udržala aj 2. miesto.

„Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov.“

Boli to krásne preteky a dali mi veľa. Posunúť sa v skúsenostiach, vyskúšať sa v zimných podmienkach, zasúťažiť si v slovenskej ultra trailovej komunite. Páčilo sa mi úplne všetko, trasa, značenie, organizácia, poskytnuté priestory, ľudia, jedlo aj počasie.


Kompletné výsledky sú na hiking.sk v sekcii ultra.

Zhrnutie

• Názov: Ľudova 50
• Lokalita: Strážovské vrchy
• Značenie: prehľadné (červená, modrá, zelená, žltá TZ)
• Obtiažnosť: 4/5
• Trvanie: 6 - 11 hod.
• Parametre: 50 km/2 600 výškových metrov
• Typ: okruh, trailový beh
• Možnosť parkovania/spoje: obec Uhrovec
• Mapka a GPX: sekcia Výjazdy

Zdroj fotiek: Facebook Ľudova 50 - autori: Patrik Tomanovič, Peter Mečiar, Tina Magová, Richard Pouš
Zdroj citátov: stur.sk, plnielanu.zoznam.sk - autor: Ľudovít Štúr