Magické Bavorsko - od kúzelného jazera po čarovný hrebeň

Nekonečné cik-cak chodníčky, dychberúce výhľady a jedinečný hrebeň v obkolesení nádherných jazier. Podáva sa hlavný chod.

Po sýtom predkrme sme sa tentokrát vybrali v trochu rozšírenej zostave navštíviť úchvatný kus bavorskej zeme pri brehu jazera Walchensee. Výstup na dva hlavné vrcholy - Heimgarten a Herzogstand, prepojené nezabudnuteľným hrebeňovým chodníkom, by nemal chýbať v bucket liste žiadneho milovníka prírody pri návšteve najväčšej spolkovej krajiny Nemecka.

Úvod ako z pera Rosamunde Pilcher

Dnešnú výpravu začíname po zaplatení štvoreurového parkovného spred malého romantického prístavu plného kotviacich lodiek, v sprievode lúčov vychádzajúceho slnka. Krajší začiatok si ťažko priať. Želať si aj nejaké poriadne značenie sa po predchádzajúcich skúsenostiach už neodvážim, v mapách však nesie dnešný nasledovaniahodný chodník červenú farbu. Keďže je dokonale vychodený po celej svojej dĺžke, zablúdenia sa netreba obávať. Obavy tiež môžu zahodiť akrofobici, okrem jedného „ošemetného” úseku na hrebeni je celá túra zvládnuteľná aj priemerne zdatnému turistovi. Ale o tom potom.


Úvodná lesná pasáž je lemovaná potokom s príležitostnými umelo vytvorenými vodopádikmi. Kaskády síce potešia, ale veľký prírodný „brat” by zaujal viac. Trpezlivosť ruže prináša. A mierna zachádzka z plánovanej trasy prináša po kilometri v lese prvé výhľady dňa. Podľa názvu vyhliadky (Drei-Kirchen-Blick) je možné tušiť, čo bude vidieť. Udávaný počet kostolov sa mi však podarilo overiť až neskôr na základe fotky, na mieste som nedopatrením názov vyhliadky prehliadol.

Okrem zvýšenej koncentrácie fenomenálnych výhľadov sa od chaty neúmerne zvýšila i koncentrácia turistov.

Neprehliadnuteľné už ale boli umelo vytvorené schody, zjednodušujúce ľuďom strmý výšľap hneď po návrate z lavičkou obohateného výhľadového miesta. Okrem nápomocnej funkcie plnili schody aj funkciu uvítaciu. Pri troche fantázie predstavovali taktiež vstupenku do následného cca 1,5 km dlhého „cikcakoidného” úseku. Chodník sa tu vlnil ako had a to ja mám veľmi rád. Unášajúc sa na vlnách eufórie natrafím na nenápadnú odbočku, na konci ktorej sa nám naskytli prvé pekné pohľady na majestátne alpské štíty týčiace sa nad údolím.

Komu by sa takto nepošťastilo, nemusí smútiť, onedlho sa na hlavnej trase objavia výhľady ešte krajšie. Síce na opačnú stranu kopca, ale už si budeme môcť ich prítomnosť vychutnať z prichystanej lavičky. A alpské vrcholky nie sú jediné, čo si tu vychutnávame, na rad prišlo i prvé občerstvenie. Na takýchto miestach chutí najlepšie.

Vrchol na dosah

Po krátkej degustačno-kochacej pauze pokračujeme ďalej, na moje mierne prekvapenie smerom nadol. Aby nikomu nebolo smutno za strácajúcimi sa výškovými metrami, príroda si tu pre turistov prichystala rafinovaný zastierací manéver. Vo svahu zarezaný chodník poskytuje náhľad na hlavnú čerešničku dňa, hrebeň prepájajúci oba „H” vrcholy. Pri predstavách, čo všetko asi odtiaľ môže byť vidno, keď už teraz je krásy navôkol viac ako dosť, sa človek znenazdajky ocitá v sedle. Tu sa krajina začína otvárať a končiare už prestáva baviť hrať sa na skrývačku. Na tú by som sa pre zmenu zahral ja, pred pražiacim slnkom.

Vzhľadom na ročné obdobie je jeho sila na môj vkus až priveľmi veľká. Čo už ale také veľké nie je, je vzdialenosť na vrchol Heimgartenu. K dosiahnutiu nadmorskej výšky 1 791 m n. m. nám už ostáva zdolať len necelých 350 výškových metrov na jeden a pol kilometri, z väčšej časti cez riedky les. Čísla hovoria jasnou rečou, zadarmo to nebude.

Po x-tom pohľade, ako tento úsek zdolávajú všetky vekové kategórie, objavil som v sebe odvahu doteraz nepoznanú.

Po ústupe stromov, tesne pod vrcholovým krížom, sa nachádza (pod)vrcholová chata s neprekvapivým názvom Heimgartenhütte, s prekvapivým nálezom na lavičke pred ňou, vrcholovým psom. Ťažko povedať, či je obdobnou atrakciou ako naša tatranská líška Eliška, bolo na ňom však vidno, že okolitá dychberúca krása vie zapôsobiť aj na svet zvierat. Zvieraciu ríšu tu ale nezastupoval len pes, všadeprítomné poletujúce čierne krkavce boli neoddeliteľnou súčasťou následného hrebeňového putovania. Po uhasení smädu a zahnaní hladu sme sa pobrali v jeho ústrety.


Okrem zvýšenej koncentrácie fenomenálnych výhľadov sa od chaty neúmerne zvýšila i koncentrácia turistov. Idylické počasie babieho leta, neskutočné výhľady kam len oko dovidí a technicky nenáročný hrebeň prilákali snáď štvrť Bavorska. Hlavný činiteľ tohto množstva ľudí však bude predstavený neskôr.

Epická hrebeňovka

Teraz je pre mňa potešujúcou správou, že moje predstavy o obtiažnosti hrebeňa boli vyvrátené. Aj keď úvod tomu až tak nenasvedčoval. Zostup od kríža dole strmším šmykľavým kamienkovým chodníkom nebol práve najpríjemnejší. O to príjemnejšie boli pohľady na kosodrevinu, obkolesujúcu obe strany chodníka. Krajšiu bezpečnostnú poistku som si nemohol priať. Kde sa tento ihličnatý strom krovistého vzrastu nevyskytoval, tam bolo použité jednoduché zábradlie. A na najexponovanejšom mieste, kde už okrem kosodreviny chýbala i časť chodníka, bola použitá reťaz.

Pri prvom pohľade na toto miesto som už pomaly hádzal spiatočku. Po x-tom pohľade, ako tento úsek zdolávajú všetky vekové kategórie, objavil som v sebe odvahu doteraz nepoznanú. Posmelený takýmto „veleúspechom“ a za neustáleho rozhliadania sa na alpskú krásu zahajujem výstup na o 60 m menšieho brata Heimgartenu, Herzogstand.

S dobrým pocitom a stratenými ilúziami som sa vybral schodmi k hornej stanici lanovky.

Na jeho vrchole sa vyníma turistický prístrešok zaujímavého tvaru, viditeľný bystrým okom z poriadnej diaľky. Výhľady z neho ťažko slovami popísať, niektoré veci treba zažiť. A pre rovnaké zážitky si tu podľa počtu ľudí prišiel asi dvojnásobok ľudí ako na opačnom konci hrebeňa. Doteraz neodhaleným X-faktorom tohto stavu je lanovka vedúca z miesta nášho parkingu, ústiaca necelé dva kilometre od vrcholu, zvážajúca ľudí ako na bežiacom páse.


Ľudia obľubujúci samotu sa tu pravdepodobne nebudú cítiť najkomfortnejšie, tým ostatným nebude nič brániť v nasycovaní zmyslových orgánov zraku. Zatiaľ čo moji parťáci nasycovali aj iné telesné orgány, ja som sa po vzájomnej dohode vybral zostupovou „serpentínoidnou” cestou s krátkou zastávkou pri (pod)vrcholovom kríži a navštívil som kopec, ktorý mi sčasti bránil vo výhľade na malebné Walchensee.

Skladanie jazernej panorámy

Po pár minútach obiehacích manévrov v hustej ľudskej premávke som sa ocitol pri lavičke, symbolizujúcej okrem miesta oddychu i začiatok nenápadného stúpania na vrchol Martinskopf. Chodník tu dnes po prvý raz ukázal svoju divokú tvár. Úzka cestička kosodrevinou bez „umelých” pomôcok sa stala milým osviežením popri dokonale upravených chodníčkoch. Chvíľka divočiny nemala dlhého trvania a už aj okupujem neveľký pľac pri ďalšom vrcholovom kríži. Z Herzogstandu sa zakrytá časť jazera odhalila v plnej paráde, pre zmenu sa ale zahalila iným kopcom jeho časť dovtedy videná. Prefíkaná hra na schovávačku.


Pre zobrazenie celej jazernej panorámy mi neostáva nič iné, ako ísť zdolať aj tento cloniaci vrchol. Zostup z kopca už stratil svoj divoký charakter, no „cikcakoidnosť”, charakteristická pre dnešný deň, ostala zachovaná. Po pripojení sa na „hlavnú” cestu, vedúcu popod Martinskopf, poberám sa k horskej chate, spojnici všetkých ciest a miestu opätovného spoločného stretnutia s mojimi spoluvandrovníkmi. Tí našťastie ešte k tejto občerstvovacej stanici nedorazili, a tak sa môžem s čistým svedomím vybrať za poskladaním kompletnej vrcholovej podoby jazera. Aspoň také boli plány.


Vrcholový kríž na Fahrenbergkopfe vystriedala vrcholová kaplnka a priame výhľady na Walchensee vystriedali vrcholce stromov. Potešiť objektív môjho fotoaparátu sa mi nepodarilo, miesto toho som aspoň spravil radosť skupinke nemeckých turistov, ktorým spoločná fotografia vyčarila úsmev na tvári. S dobrým pocitom a stratenými ilúziami som sa vybral schodmi k hornej stanici lanovky. A tu moje neskromné jazerné predstavy opäť nabrali druhý dych.

Okrem húfu ľudí v nie príliš turistických outfitoch bolo kúsok odtiaľ možné pozorovať rozľahlosť tejto vodnej plochy v tej doteraz najjasnejšej podobe. Nádherná výhľadová čerešnička na torte. A niečím sladkým by ani moje brucho nepohrdlo. Rezkým krokom uzatváram kilometrovú slučku a pri partii kolegov si osladzujem život nemeckými maškrtami.

Vody rôznych podôb

Ja, nezdravo nasýtený, ale všetci zdravo nabudení, vydávame sa s početnými skupinkami ľudí dolu viac ako štvorkilometrovým chodníkom tradičného tvaru. Asi v jeho tretine sa nachádza mnou, na základe mapy, dlhoočakávaný veľký „brat“ úvodných mikrovodopádov. Angelov vodopád som síce neočakával, ale ani pramienok vody stekajúci po skale z cca 10 m výšky.

Voda vo vertikálnej podobe veľmi neočarila, o to viac som sa tešil na jej podobu horizontálnu. Tá sa nám najprv začala predvádzať ku koncu klesania spod lanovky, aby celú svoju krásu rozbalila príchodom na jej brehy. Tie boli obsypané šťastlivcami relaxujúcimi na limitovanom počte elegantných drevených ležadiel a tými zvyšnými, ktorým musel stačiť uterák. Mne stačilo len spraviť fotky jazera. Osviežením sa v jeho studenej vode a následne v priľahlom viacúčelovom zariadení ukončujeme dnešný výlet plný nezabudnuteľných spomienok. A mne v hlave vŕta otázka, či sa tu dá zažiť ešte niečo minimálne rovnako krásne. Odpoveď na seba našťastie nenechala dlho čakať…

Zhrnutie:

• Názov: Heimgarten & Herzogstand
• Lokalita: Bayerische Voralpen
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 3/5
• Trvanie: 4,5 – 6,5 hod.
• Parametre: 16,1 km/1 338 výškových metrov
• Typ: okruh/vrchol/hrebeň
• Možnosť parkovania: platené parkovisko pri Herzogstandbahn
• Mapka/GPX: sekcia Výjazdy