3 000 výškových v tatranských klasikách – príprava na Bokami

Jedna zdokumentovaná a poctivá túra ako test, skúsenosti s výbavou, prvé preteky aj nečakaný odvoz vrtuľníkom. Odohralo sa toho dosť, ale v článku sa všetko dozviete.

Asi sa zhodneme, že táto zima je veľmi špecifická alebo inak povedané, najslabšia za posledné roky. Síce sme lyžovali v prašane už začiatkom decembra, no posledné týždne padajú teplotné rekordy jeden za druhým. Takže naša príprava nabrala trochu odlišný smer ako sme plánovali. V predchádzajúcej časti sme sa pozreli najmä na silový tréning a jeho využitie, rovnako aj na rozvoj klasickej vytrvalosti. Jednoducho sme využívali podmienky a snažili sa byť v teréne toľko, koľko nám dovolí práca a rodina. V januári sa totiž rozbieha aj sezóna skialpových pretekov, ktorých vyvrcholením sú práve Bokami. To sme chceli využiť a pekne si zvyknúť na pretekové zaťaženie.

Menšia zmena plánov

Lenže presne ako začal február, prišla zmena počasia a zo zimy bola razom upršaná jar. Presunulo sa a nakoniec sa aj zrušilo pre nedostatok snehu podujatie Strungami Osnice, čo boli preteky dvojíc v našej domácej Malej Fatre. Ďalšie podujatia sa konali, ale neraz s obmedzeniami v rámci trate pre „šielené“ počasie, napríklad Hore-dole Derešom.

V Malej Fatre sneh zliezol doslova pred očami a všade sa objavili veľké odtrhy pre základové lavíny. Ľudovo povedané: „V kuse čosi“. A keď u nás bolo teplo a sucho, vytiahol som radšej bicykel, než brúsiť zjazdovku – a nelákalo ma za snehom viac cestovať. Nechcem, aby to znelo ako vyhováranie sa, no skialp robím pre radosť a baví ma ho vykonávať v zimných podmienkach, čo platí aj o pretekoch.


Tomáš zvolil trochu iný prístup. Rovnako ho nebavilo behať v lyžiarkach po hline, alebo lyžovať v daždi a v hmle. No presunul sa do vyššej nadmorskej výšky a uplatnil „stratégiu“ prespávania na chatách – teda oveľa viac skialpoval a pohyboval sa vysoko v horách. Ako bývalého profesionálneho cyklistu ho bicykel akosi vôbec nelákal.


S tým, ako sa podujatie blíži, si ale uvedomujeme dôležitosť toho, aby sme boli v teréne viac zohratí. A to bola aj hlavná myšlienka spoločného videa. Chceli sme si skúsiť nejakú náročnejšiu túru a využili sme prostredie domácich veľhôr. Výsledkom bolo nakoniec viac ako 3 000 výškových metrov a známe tatranské klasiky. Trasa cez Skalnaté pleso, Filmársky žľab, okolo Téryho chaty do Baranieho sedla a späť bola rozhodne zaujímavým testom.

Pôvodný plán bol zbehnúť z Baranieho sedla k Brnčalke, teda ku chate pri Zelenom plese, ale počasie a podmienky neboli v tej časti priaznivé. No kto by si chcel pozrieť jeden z najdlhších zjazdov v Tatrách, máme ho spracovaný samostatne a pochopíte, prečo sa tam v zlej viditeľnosti neoplatí vymýšľať.


Samozrejme, že človek väčšinou vie, kde má svoje slabé a silné stránky, no porovnanie priamo v teréne je iná káva. Príkladom môže byť aj taká „drobnosť“ ako lepšia adaptácia na nadmorskú výšku. O aklimatizácii ste už určite počuli, ak sa bavíme o výškovom horolezectve. Ak ale idete vo vyššej intenzite, viete ju pekne pocítiť, akonáhle sa priblížite ku hranici 2 000 m n. m.

Rozdýchať sa trvá dlhšie, pridá sa vietor, zhoršená manipulácia s materiálom a potom zjazd v exponovanejšom teréne. A už sa veziete v pomerne nepríjemnej špirále. Viac už vo videu, ktoré sme spravili ako kombináciu výletu a následného zhodnotenia. Pod ním v článku ešte pokračujeme, niektoré veci si zhrnieme a navyše sa medzitým prihodila aj jedna menej príjemná udalosť, ktorá môže všetko výrazne zmeniť.


Ak ste si pozreli video, zamerali sme sa na veci, ktoré nám prišli hneď po túre na um. Ale je toho ešte oveľa viac a rovnako sa veľa medzičasom udialo.

Užšie lyže

Ja som doteraz väčšinu výletov „športového“ charakteru, vrátane tohto, absolvoval na lyžiach Movement Race Pro v šírke 85 mm pod viazaním. S viazaním Grizzly sú ľahučké a výborné aj do voľného terénu, lenže širšia lyža má jednu nevýhodu – a nemyslím teraz vyššiu hmotnosť. Mám na mysli traverzovanie v tvrdom teréne. Bolo pekne vidieť, že Tomášovi, ktorý má v podstate „pure race“ lyže v šírke 66 mm, sa v nich oveľa lepšie pohybovalo, vrátane otočiek.

Jednoducho väčšia šírka vás viac odkloní od svahu, tým pádom ľahšie ujde lyža a mňa viac šmýka. Pár takýchto „preklzov“ stačí, aby ste sa z relatívne dobrého tempa dostali pomaly do červeného. Už mám jasno v tom, že na preteky rozhodne nasadím užšie Movement Race Pro v šírke 78 mm, ktoré mám doma. A netreba zabudnúť zohnať k nim ešte náhradné pásy. Samozrejme, ešte lepšie by boli vyslovene pretekárske kúsky v šírke pod 70 mm, ale vzhľadom na ciele to už nemusím tak „hrotiť“ s výbavou.

Lepšie zapracovanie

Ak by som sa mal charakterizovať ako motor, určite budem diesel. Čím dlhší výlet, tým lepšie sa cítim. Lenže aj prvá hodina je extrémne dôležitá a tam mám rezervy, ktoré sa ešte zvýraznili v spojení s nadmorskou výškou.

Samozrejme, medzi mnou a Tomášom je veľký rozdiel, veď jeho motor ho doviezol do profi cyklistiky. No posledné 3 týždne a trochu odlišné poňatie tréningu medzi nami spravili celkom slušnú priepasť. Tých 1 400 výškových metrov na Skalnaté pleso mi ukázalo pomerne nepríjemnú pravdu a neostáva mi nič iné, len viac zapracovať v intenzite a rovnako si potrebujem viac „odskočiť“ do vyšších hôr.

Hneď po točení videa som jeden taký výlet a prespávanie na chate absolvoval a pocit z pohybu vo vysokohorskom teréne bol ďaleko lepší. Rozhodne nečakám, že teraz vysterlím do kopca ako raketa, no ja mám na mysli v prvom rade bezpečný pohyb v technickom teréne a manipuláciu s materiálom, čo sa oveľa horšie zvláda, ak máte chvíľu po štarte „hmlu“ pred očami.

Dôležité detaily

Vecí, na ktoré je dobré myslieť a vyladiť, je viacero. Niekedy sú to pomerne jasné záležitosti, inokedy aj malé detaily. Do prvej kategórie rozhodne patria mačky, o čom sa Tomáš už dostastočne presvedčil. Žiadne remienky ani pracky. Kvalitné a ľahké rýchloupínacie mačky sú skutočne základ, rovnako ako schopnosť si ich rýchlo a spoľahlivo nasadiť. A samozrejme je dobré si na pohyb v mačkách aj zvyknúť. Opäť je niečo iné, ak idete výlet a iné, ak sa pridá vyššia intenzita. Na tom sme medzičasom rovnako zapracovali.


U mňa je to zase problém s rukami, ktoré sa mi horšie dokrvujú, čo je tak trochu daň za ich extra dĺžku. Preto musím oveľa viac rozmýšľať dopredu a reagovať na zmeny počasia (chlad, vietor). Verte mi, že mať hmlu pred očami a do toho ešte aj „natekanie“ do prstov, to je veľmi nepríjemná kominácia.

Jednoducho, obliecť si na kombinézu včas napríklad vestu vie potom výrazne pomôcť, pretože telo nebude z periférií rýchlo sťahovať krv, aby chránilo stred tela a dôležité orgány. To isté platí aj o spodnej časti, na hrebeni vo výške vie prefukovať, takže skvelou voľbou sú napríklad voľné krátke nohavice navrch. Pretože ľadový pocit na „náradí“ či zadku rovnako nepridá na pohode.

No a ešte jedna vec či skôr poďakovanie značke Karpos za podporu. Aj keď sú medzi nami výkonnostné rozdiely, kombinézy a výbavu máme rozhodne zladenú ako team.

Prvé preteky alebo komédia v Malej Fatre

Ešte než vyšiel článok, stihol som absolvovať aj prvé skialpové preteky, čo bolo sobotné domáce podujatie K2 Malá Fatra. No ich priebeh nakoniec z mojej strany pripomínal menšiu komédiu. Totiž, opäť pršalo a snehu už veľa nemáme, preto sa rozhodujem o 5 minút 12. Ledva stíham registráciu, meškám na štart, ktorý je posunutý vyššie, ako som pôvodne myslel. Dobieham doslova na poslednú chvíľu a úvodných asi 250 výškových metrov obstará beh v lyžiarkach po hline a kameňoch.


Nová skúsenosť - neviem, aké tempo dať, ale keďže som úplne posledný, snažím sa nejako posúvať. O 5 minút zisťujem, že som to prepálil a z červených čísiel sa nemôžem dostať. Pri Chate pod Chlebom sa mi podarí ako-tak rozdýchať. Následne ma postihnú technické problémy a zlomím „kvačku“ na viazaní, ktorá prekrýva piny a umožňuje stúpať. Hore úplná hmla, prší, fakt mám chuť to zabaliť. Doslova sa tam prechádzam a rozmýšľam, či budem pokračovať.

V stúpaniach mám nohy v rovine, pätku viazania musím vždy pred zjazdom/výjazdom otáčať. Nakoniec preteky dokončím, pretože si po čase hovorím, že to je výborná skúsenosť. Pretekať, keď sa človeku darí a ide všetko podľa plánu, je skvelý pocit, rovnako dôležité je ale nevešať hlavu a zabojovať, keď sa všetko začne „sypať“. Vo výsledku to bola pre mňa skvelá skúsenosť a vlastne rovnako super zážitok. Na podobných akciách sa vždy zídu super ľudia a nie úplne ideálne podmienky utužia priateľskú atmosféru.

Keď stačí len chvíľa nepozornosti

Na konci videa Tomášovi zo žartu naznačím, že on teraz môže ležať na gauči a pribrať 5 kg, nech ho dobehnem. Ale netuším, že to nakoniec vezme doslova. A teraz vážne. Vyššie spomínam, že po spoločnom točení videa sme si hneď naplánovali ďalšiu akciu v horách, nech sa opäť viac zladíme a zapracujeme na nedostatkoch. To sa podarilo, absolvovali sme ďalšiu parádnu a pomerne náročnú túru, Tomáš si s rodinou ešte pobyt v Tatrách predĺžil. S kamarátom sa vybral ešte na neplánovaný výlet, pretože bolo krásne počasie, no všetko malo nečakaný koniec. Viac už jeho slovami.

„Za posledné týždne som lyžoval oveľa ťažšie veci ako dnes. Hlava a koncentrácia bola nastavená úplne inak. Dnes to bola pohodička, krásne počasie, dobré podmienky, ľahké tempo. Nič nás netlačilo… Do Priečneho sedla sme prišli za tri hodinky.

Vybehol som ešte nad, pozrieť panorámu. Kľudná prezúvačka, omrkli sme terén. Pekne vysnežené, ale tvrdé. Nalyžoval som prvý… Krátke dva-tri oblúky a zrazu stopka a som na zemi.

Pretekať, keď sa človeku darí a ide všetko podľa plánu, je skvelý pocit, rovnako dôležité je ale nevešať hlavu a zabojovať, keď sa všetko začne „sypať“.

Nič vážne, postavím sa, ale cítim a vidím, že ľavá ruka je nízko.

Kamarát na mňa kričí, či som v poriadku. Ja mu neisto odpovedám, že som, ale mám vyhodené rameno. Prišiel ku mne a ja mu hovorím, že musíme ísť ku chate, kým to ešte netuhne, aby mi to skúsili chalani nahodiť, lebo sám to neviem. Tu som bol rád za moje kondičné zdatnosti, lebo ku chate sme zlyžovali do desať minút. Našťastie tam boli chalani z horskej, mali voľno a ja som im ho prekazil. Dali mi prvú pomoc, skúšali aj nahodiť rameno, ale nešlo to. Hovorím im, že to nevadí, že zlyžujem dole a pôjdeme do nemocnice. Oni sa zasmiali a povedali, že pôjdem vrtuľou.

O chvíľu sme vyšli pred chatu a už aj počujem môj odvoz. Bol to teda zážitok, ale priznám sa, že ma to mrzelo, pretože som nečakal, že sa mi niečo takéto môže stať práve dnes. Za dva týždne začínajú Boky. Spravím všetko pre to, aby Imro nemusel hľadať nového parťáka, ale je to tak 50 na 50. Ponaučenie pre mňa je, že musím ešte viac s pokorou a rozvahou pristupovať k horám, lebo paradoxne nešťastie sa stane práve vtedy, keď to najmenej čakáme...“

Treba zostať optimistom

Hneď v úvodnej časti som spomínal, že celý projekt má množstvo premenných a faktor „život“ je jednou z nich. S tým sa nedá nič robiť, ale viem, že Tomáš spraví všetko pre to, aby mohol štartovať. A ja verím, že to vyjde.

A keby aj nie, rozhodne nájdem spôsob, ako vám zážitky z Bokov čo najlepšie sprostredkovať. Týmto pozdravujeme borcov z HZS a rovnako Jána Kořínka, horského záchranára a vodcu, ktorý pomáha aj s podujatím Bokami. Hneď Tomáša vo vrtuľníku spoznal a dodal: „Á, ten cyklista.“ Makám teda ďalej a vy si dávajte pri pohybe v horách na seba pozor.