Z 0 na maratón za 83 dní - ako som zvládol maratón pod 4 hodiny?

Životné výzvy sú neoddeliteľnou súčasťou života. Mojou výzvou bolo zvládnuť maratón, na ktorý som trénoval 83 dní. Ako táto výzva dopadla?

Tento rok bola moja zima, a teda oddych od bicykla odlišný. Začal som behať, čo ste sa mohli dozvedieť v predošlých epizódach tejto výzvy. V minulej časti som povedal, že novým neoficiálnym cieľom je zabehnúť maratón pod 4 hodiny. Nevedel som, ako náročné to bude a čo ma bude vlastne čakať. Nebudem však chodiť okolo horúcej kaše, poďme rovno na to.

Ako rýchlo potrebujem behať?

Maratón chcem zabehnúť pod 4 hodiny, a preto si potrebujem stanoviť, akým tempom behať. Priemerné tempo by malo byť pod 5:40 (5:41), aby som odbehol maratón tesne pod 4 hodiny.

Jedálniček na sobotu

Na sobotu som mal pripravený svoj jedálniček, kedy som nejedol ťažké jedlá a snažil som sa zameriavať na vysoký obsah sacharidov pri každom jedle. Skôr viac menších porcií ako menej väčších. Môj deň vyzeral asi takto – croissanty, ryžová kaša, ryba so zemiakmi a na večer cestoviny.

Počas dňa som sa snažil ozaj veľa piť a, samozrejme, obmedzil som pohybové aktivity. V hlave som si predstavoval, ako super to bude, keď prebehnem cieľom do 4 hodín, no zároveň som vedel, že sa tak nemusí stať. Maratón som predsa ešte nebehal.

Nedeľné ráno

Po kvalitnom spánku (čo som naozaj rád) som si dal na raňajky ryžovú kašu, ktorá do mňa teda vôbec nešla. Mali sme už mierny stres, no to najmä z toho, aby sme stihli autobus, ktorý nás mal doviezť priamo k Eurovei.

V deň maratónu hlásili predpovede 28 stupňov, a tak som si obliekol krátke tričko, nové nohavice s vreckami (kvôli gélom a telefónu, aby som mohol čosi počas maratónu aj natáčať) a kompresné návleky na lýtka. Dilema bola, či si vziať šiltovku, alebo nie. Nezobral som a z môjho pohľadu som urobil dobre.

Príchod na miesto diania

Cyklistické preteky, či už v endure, alebo zjazde, majú účasť nanajvýš v stovkách pretekárov. Pri príchode na nábrežie pred nákupné centrum som bol naozaj prekvapený. Obrovská účasť, milión ľudí ako na festivale a brutálna atmosféra. A to bolo ešte len 8:20 ráno. Štart bol ohlásený na 9:00 (prvá skupina) a prišli sme akurát na čas. Odniesť si veci do úschovne, využiť toalety a vykonať poctivú rozcvičku nám trvalo polhodinu. Ideme na štart...

Sektor D. Počkaj, čo? Kde?

Samozrejme, takto to vyzerá, keď sa dvaja nováčikovia prihlásia na maratón. Nevedia ani to, či ho vôbec zabehnú a, samozrejme, v organizácii sa nevyznajú. Tu nám pomohol personál, a tak sme sa postavili na správne miesto. Štart o 9:00 platil, no my sme stáli na mieste. Štartovú čiaru sme prebehli až o 9:14 (odkedy sa nám rátal aj čas).

Ako sa beží maratón v Bratislave?

Maratónska trať mala 2 okruhy. Od Eurovey do Ružinova, potom do Starého mesta, Petržalky a naspäť k Eurovei.

Štart! Ideme na to...

„Čo sa deje? To budem takto behať?” Hovoril som Marekovi. Chvíľu som si myslel, že som na prekážkovom behu. Obrovská účasť znamená veľa ľudí, ktorých musíte obiehať, ale takisto aj veľa ľudí obieha vás. Samozrejme, zvykol som si na to, ale nečakal som to.

Po prvých dvoch kilometroch cítim trochu bedro. Však som sa dobre rozcvičil. Nemyslím na to a ideme ďalej, no nastal tu väčší problém. Dlhá doba na štarte, pripomienky o pitnom režime a predpovede na 28 stupňov pre nás znamenali, že sme ozaj veľa pili. Po pár kilometroch to začalo byť neúnosné, a tak sme využili toalety pri trati.

Dobre. Teraz je všetko v poriadku. Ideme ďalej!

Tempo, tepy a adrenalín

Prvých 10 kilometrov mi trvalo, kým som si na atmosféru zvykol, ustálili sme sa v tempe a ako-tak aj v tepoch. Zo začiatku sme išli s davom, ktorý mal pace okolo 5:00, čo nebolo pre nás vôbec udržateľné na 42 kilometrov. Preto sme sa snažili ísť tak 5:30 - 5:40. Moje tepy boli však riadne vysoko – 160 bpm oproti Marekovi, ktorý mal 145 v danom momente. Počas prvej desiatky sme zistili aj ako fungujú občerstvovačky a celkovo sme si na preteky zvykli. Po 45 minútach som si dal svoj prvý gél.

Necítil som sa dobre

Marekovi som hovoril, že sa mi dobre behalo, aj keď to nebola pravda. Nechcel som si to priznať. Išlo to zo mňa ťažko, ale tempa som sa držal. Výbornou stránkou je motivácia, ktorá bola na pretekoch úžasná. Jemnú bolesť v bedre doplnila aj bolesť predných stehien. „Čo sa so mnou deje? Však tie ma nikdy počas behu neboleli.“ Možno to je tým, že už som začal intenzívne bicyklovať. Bude to ťažké.

Polmaratón

Prvé kolo bolo skôr spoznávacie. Ani neviem, za aký čas sme ho zabehli, no muselo to byť tesne pod 2 hodiny (1:58:28). Bolo treba zapnúť. Bolo sa treba namotivovať, však som si dal túto výzvu verejne a trénoval som na ňu 83 dní. Obetoval som tréningu nespočetné hodiny, či už bolo - 6 °C ráno alebo pršalo.

Konečne som zapol

Po polmaratóne mi preplo. Väčšina ľudí odišla, a tak som si išiel svoje. Držal som tempo 5:30, resp. pod 5:30 a behalo sa mi podstatne lepšie ako prvé kolo. Mareka som stratil na druhej občerstvovačke. Veril som, že sa ešte stretneme a dobehne ma. Tepy som mal okolo 170, čo už bola hranica, ktorú som nechcel prekračovať.

Od 23. po nejaký 32. kilometer sa mi behalo naozaj dobre. Snažil som sa dávať pozor aj na techniku, robiť dlhé kroky, správne dýchať a taktiež ma motivoval fakt, že som predbiehal aj niektorých bežcov (samozrejme, niektorí aj mňa).

Sledujem tvoju výzvu a držím palce!

Táto veta ma extrémne namotivovala. Bežím po dlhej monotónnej rovinke v Ružinove a zrazu sa zo zadu ozve: „Tomáš poď! Sledujem videá a držím palce!“ Extrémne ma to namotivovalo, za čo ti ďakujem. Motiváciu však bolo treba, pretože išlo do tuhého.

Kríza

Na 30. kilometri ma kríza nechytila. Dá sa povedať, že ma kríza nechytila vôbec, minimálne som si to nepripúšťal. Čo som si však pripúšťal veľmi, bolo to, že hodinky mi merali rýchlejší pace ako som išiel a viac kilometrov. Takže som si to začal prepočítavať v hlave a dospel som k výsledku, že ak pôjdem takto, tak to ledva pod 4 hod. stihnem, resp. nestihnem.

Na 35. kilometri sa mi behalo naozaj zle. Kofeínový gél pomohol, avšak menej ako moje nastavenie hlavy. Chôdza by mi prišla vhod, avšak len cez moju mŕtvolu, povedal som si nabudený a namotivovaný okolím. Snáď zvládnem viac ako si myslím. Vedel som, že hlava neustúpi, avšak čakalo ma ešte 7 kilometrov. Ale bolesť bedra a stehien našťastie dávnejšie prešla, samozrejme, nohy boli na pocit ťažké.

Posledná sedmička

Posledných 7 kilometrov je v mojom živote vrchol motivácie a disciplíny. Snažil som sa tlačiť, kam sa to až dá, s tým, aby som to neprepálil. A zvládol som to. Posledné kilometre som mal podľa hodiniek tempo dobré a na konci sa mi podarilo ísť aj 4:43, čo som vážne nečakal. Avšak, niečo ma trápilo tesne pred koncom.

Cieľ a komplikácie

Náš cieľ s Marekom bolo odbehnúť maratón pod 4 hodiny. Mal som na hodinkách 3:56, keď som bol pred cieľovou rovinkou. Môj plán bol však nasledovný – výzvu sme si dali spoločne s Marekom. Ku koncu sme sa rozdelili, ale ešte pred samotným maratónom sme sa dohodli, že pôjdeme spolu, nech sa deje, čo sa deje. Maratón bol však nepredvídateľný a zariadil to inak.

Chcel som však prejsť cieľom spoločne s Marekom. Poslednú rovinu som teda šprintoval, pričom som už videl tabuľu s časom, ktorý som si hneď odfotil ako dôkaz a pamiatku. Vedel som, že by som výzvu splnil – dal to pod 4 hodiny. Bolo to však pre mňa menej, ako prejsť cieľ spoločne s Marekom. Cieľ som teda neprešiel, Rebeka mi podala GoPro a chcel som si natočiť prebehnutie cieľom spoločne s mojím parťákom, aby sme mali rovnaký čas.


Prebehli sme, ale čas sme rovnaký nemali. Bohužiaľ. Myslel som si, že môj čas sa meria až priamo do konca – pod tabuľu s časom. Uvedomil som si počas čakania, že som prešiel senzory, ktoré boli pár desiatok metrov pred touto tabuľou, a tak som už bol v cieli. Vyhecoval som však Mareka, ktorý prišiel a zabehli sme to spolu. Avšak s iným časom. No dôležité bolo iba jedno:

Výzvu sme splnili

Akonáhle sme prebehli cieľ, Rebeka mi vraví: „Však ty nie si vôbec unavený.” Psychicky som nebol. Bol som príčetný a cítil som sa dobre. Ale nohy boli mimo. Bolesť svalov som zažíval pri každom kroku, avšak to som aj očakával. Našťastie ma neboleli žiadne kĺby a spomínaná bolesť bedra v polovici behu prešla. Nabudúce dám možno väčší dôraz na rozcvičku.

Pocity v cieli

Pocit v cieli, ale ešte aj teraz počas písania článku, je neuveriteľný a neopísateľný. Ďakujem Marekovi za to, že sa do tejto výzvy nechal namočiť. Bez neho by som do toho sám nešiel. Beh je výborný šport a určite vám odporúčam vyskúšať aj takúto obrovskú akciu, pretože preteky sú úplne iné, ako keď si idete len tak tréningovo zabehať. Pre mňa je to za poslednú dobu najkrajší zážitok a chcem, aby sa ešte niekedy zopakoval. S niečím podobným? S nejakou výzvou? Ktovie…

Vyjadrenie Mareka

„Na štarte som bol celkom pokojný aj keď som nevedel, aké to je behať maratón. Po štarte som sa snažil držať tempo pod 5:40 na km a taktiež si sledovať tep, aby nebol cez 150. Vedel som, že môj základ úspechu je hranica do 150 bpm. Každú jednu občerstvovačku som využil a napil sa vody, keďže bolo veľmi teplo. Piaty a desiaty km sa mi behal dobre, pričom energy gély som si dával každých 40 - 45 minút, čo mi, samozrejme, pomáhalo. Pätnásty a dvadsiaty km prešli rýchlo a zrazu polmaratón za sebou. Bol som celkom prekvapený, ako bezproblémovo som zvládol polmaratón pod 2 h.

Na 25. km to začalo byť už náročnejšie, začal som cítiť miernu bolesť v pravom chodidle, čo spôsobila preťažená šľacha. Avšak, čakalo nás ešte 17 kilometrov. Bolesť pretrvávala, a tak som musel zmeniť došľap chodidla - teda viac na špičku. Zo začiatku to bolo znesiteľné, keďže som si našiel tú správnu pozíciu, kedy to bolo v poriadku. Po 33. km prišla kríza a moje tempo sa dosť zhoršilo. Našťastie, mal som ešte jeden energy gél presne pre takéto situácie. To bola moja záchrana a záverečných 6 km som svoje tempo dostal opäť na hranicu 5:40, a tak som aj prišiel do cieľa.

Prvé pocity v cieli? Super pocit, že som to zvládol a najmä, že som to dokázal odbehnúť za skvelý čas. Čo vymyslíme ďalej? Znova maratón asi nie, ale páči sa mi myšlienka behávať polmaratóny. Uvidíme.“