Reportáž: Nováčik na Spartan Race – čo vedieť pred svojím prvým Spartanom

Miluješ pohyb, adrenalín a trochu špiny ťa neodradí? Spartan Race je potom pre teba ako stvorený.

Bežecké preteky Spartan Race plné prekážok, ktoré každoročne lákajú viac a viac nadšencov, si tento rok podmanili aj mňa. Zabehni si so mnou dvanásť kilometrov v slnkom rozpálenom Komárne a zabojuj na rôznych prekážkach.

Spartan Super bol zážitok, na ktorý sa nezabúda. Najmä ak si hlavne lezec, ktorý počas zimy zamieri maximálne tak na skialp a indoor boldrík. A zrazu máš kamsi bežať, no neslýchané... Zavítaj so mnou na môjho prvého Spartana.

Nekonečné prekážky, nezabudnuteľné zážitky

Presne takto znie motto pretekov Spartan Race. Sčasti som sa tešila a sčasti obávala. Také heslo predsa nie je len tak.

Tieto preteky vznikli v roku 2010 v Spojených štátoch a zakrátko sa rozšírili do celého sveta. Na Slovensku sa organizujú už od roku 2012 a zabehnúť si ich môžeš aj u našich susedov v Česku, Maďarsku, či Poľsku. Moji kamaráti, ktorí sú na Spartanoch varení-pečení, často vyrážajú na preteky aj do zahraničia.

V skratke, ide o beh rôznej vzdialenosti s prekážkami. Známy je aj tým, že sa beží za každého počasia a teda, ak sa raz odhodláš zúčastniť sa, nemôžeš sa spoľahnúť na zrušenie podujatia v prípade prehánok.


Preteky sa behajú aj v našich národných parkoch, napríklad vo Veľkej Fatre. Práve tento variant je známy svojou náročnosťou vďaka veľkému prevýšeniu. Keďže šlo o môjho prvého Spartana, rozhodla som sa pre „jemnejšiu" verziu v Komárne. Práve vďaka malému prevýšeniu pôsobila o čosi menej hrozivo. Prekážok, kilometrov a zážitkov sme teda mali dosť aj na komárňanskej rovine.

Tri, dva, jeden, štart

Štart prebieha v pravidelných 10-minútových vlnách. Pri registrácii si zvolíš presnú vlnu, v ktorej chceš štartovať. Bežať je možné od rána až do poobedia, a vyberáš si medzi OPEN vlnou, v ktorej bežia amatéri a medzi pretekárskymi vlnami.

Musím poznamenať, že tento systém fungoval perfektne. Štartovali sme postupne a ja som ani na chvíľu nemala pocit, že bežím v nejakom obrovskom „stáde", ako to často býva na iných pretekoch. Naopak, všetci sme sa postupne roztratili po trati a ani na jednotlivé prekážky sa nečakalo dlho.


V Komárne boli v OPEN vlne dve možnosti. ŠPRINT - kde sa bežalo približne päť km a prekonávalo 20 prekážok a SUPER - ktorý pozostával z približne 10 km a mal viac ako 25 prekážok. Samozrejme, ako vždy som si musela vybrať komplikovanejší variant. Super it is.

Príprava a oblečenie

Na preteky som sa prihlásila úplnou náhodou. O Spartanoch som už čo-to počula a myšlienka vyskúšať si to ma lákala už dlhšie, ale vždy do toho niečo vošlo. Asi dva mesiace pred pretekmi som sa však rozprávala s kolegom, ktorý sa naň práve chystal prihlásiť. Slovo dalo slovo a ja som sa rozhodla vyskúšať si to tiež.

Samozrejme, plán bol trénovať beh a riadne sa pripraviť. Avšak preteky sa blížili a môj intenzívny výcvikový plán zostával schovaný v exceli môjho počítača. Veru, na horách bol ešte sneh a tak som dávala prednosť skialpu v nádeji, že ten ma aspoň ako-tak pripraví.

Zrazu bol Spartan tu a ja som začala zisťovať, na čo som sa to vlastne dala. Všetko, čo som o týchto pretekoch vedela, pozostávalo z toho, že sú tam nejaké prekážky a že je tam potrebné bežať. Solídny vedomostný základ, povedala by som.


Avšak čo také oblečenie? Mám si so sebou brať fľašu s vodou? Mobil? Vreckovky? Ako pre človeka, ktorý často smrká, bola pre mňa táto otázka veľmi dôležitá (alergie milované).

Bežíš, bežíš, už ti začína byť aj teplo a zrazu ťa šípky navigujú priamo do toku Dunaja.

Obliecť sa treba, samozrejme, podľa počasia. Vzhľadom na to, že už bolo teplo, som zvolila šortky a športovú podprsenku. Vedela som, že na pretekoch sa dostáva aj Spartan tričko, preto som si povedala, že pobežím v ňom. Chyba. Tričko sa dostáva až na konci pretekov, preto odporúčam na behanie niečo iné. Ja som nakoniec bežala v športovej podprsenke, čo sa ukázalo ako skvelá voľba. Trochu nútená voľba, vzhľadom na moju nepripravenosť, ale i tak skvelá. Prečo? To sa dozvieš neskôr.

A čo výbava?

Vodu si pokojne nechaj doma, najmä ak bežíš taký krátky okruh ako ja. Na mapke podujatia, ktorý sme dostali pár dní pred pretekmi, sú zaznačené miesta, kde sa dá napiť. Na dvanástich kilometroch boli tri, čo úplne stačilo.

Mobil takisto neodporúčam, vzhľadom k tomu, že je potrebné podplávať drevenú dosku, veľa rúčkovať a prekonávať iné prekážky. Samozrejme, pokiaľ bežíte ako partia, je možné si telefóny podávať, kým postupne prekonávate prekážky. Kolega aj kamoši nakoniec štartovali v iných vlnách ako ja, čiže som nemala komu telefón dať. Avšak nemôžem povedať, že by mi nejako extra chýbal. Trasa je veľmi jasne vyznačená a na mätúcich miestach stoja organizátori. Fotografie z pretekov si môžeš zakúpiť po skončení.

Vreckovky som si nakoniec zobrala. Avšak vydržali mi iba prvých päť km. Následne mi prišla do cesty prekážka s vodou. Ale o tom neskôr.

Odporúčam na preteky trénovať, viac si ich potom užiješ. Najmä ak sa prihlásiš na také, ktoré majú veľké prevýšenia. Našťastie, ja som bežala na úplnej rovine, čiže som to zvládla aj bez intenzívneho tréningu (samozrejme, nejaká tá kondička musí byť). Avšak som si istá, že aspoň troška tréningu by dopomohlo k tomu, aby som odbehla výrazne lepší čas. Minimálne by som si vedela lepšie rozložiť sily.

No a poďme k samotnému behu...

Spartan – bež!

Najmä pokiaľ ide o tvojho prvého Spartana, odporúča sa behať v skupine - s ľuďmi, ktorých poznáš. S kamarátmi si preteky viac užiješ a pomôže ti to aj zmierniť nervozitu, ktorá napríklad mňa často trápi pred štartom akejkoľvek súťaže. Taktiež sa na prekážkach viac zabavíš.

Ja som začínala beh 8:50, presne 10 minút po mojich kamarátoch a 10 minút pred mojím kolegom. Čiže sa mi úspešne podarilo vyhnúť behaniu pretekov v partii. Čo bola skutočná škoda.

Presne 8:40 som pofotila mojich kamarátov, ktorí stáli na štartovacej čiare. Ešte pred samotným štartom ťa čaká prvá mini prekážka, ktorá ťa naladí na to, čo príde ďalej. Aby si sa vôbec dostal na štartovaciu čiaru, musíš najprv prekonať približne meter vysokú drevenú stienku. Také malé rozcvičenie na úvod.

Neskôr na pretekoch budeš preliezať aj vyššie dvojmetrové steny. Avšak žiadne obavy. Ak sa ti hociktorú prekážku nepodarí zdolať, vynahradíš si to buď tridsatimi angličákmi alebo rýchlym šprintom. Čiže nič strašného.

Kamaráti odštartovali a zanedlho som už bežala aj ja. Prvotná nervozita a istota, že sa „rozplesnem" už na prvej prekážke, bola kde-tam. Stienku som preskočila a vyrazila ďalej.

Prekážky moje každodenné

Prekážok sme mali dvadsaťsedem, čo bolo o dve viac, ako sľúbené. Niektoré z nich však boli celkom jednoduché, napríklad drevená bránička, ktorú stačilo preliezť, alebo polená, ktoré stačilo preskočiť. Čiže sa dajú zvládnuť bez problémov. A ak náhodou niektorú prekážku nezvládneš, vždy je tu záloha v podobe angličákov.

Známi ma varovali, že najťažšie je vôbec dohodiť na vzdialenosť terčov.

Extrémne zaujímavá prekážka bolo podliezanie, respektíve podplávanie drevenej steny. Bežíš, bežíš, už ti začína byť aj teplo a zrazu ťa šípky navigujú priamo do toku Dunaja. Drevená ohrádka, pripomínajúcu bránku, sa nedá obísť, či preliezť, je potrebné ju podplávať. Našťastie, netreba sa ponárať príliš hlboko.

Ja som sa len zakvačila rukami o konštrukciu a potiahla sa popod ňu. Výborne ma to schladilo, i keď priznávam, že sa mi do začmudenej, nepriehľadnej vody veľmi nechcelo. Ak trpíš klaustrofóbiou alebo strachom z vody, táto zábrana pre teba naozaj nebude „med lízať". Navyše ťa následne čaká beh cez šmykľavú, rozbahnenú cestičku, ktorú vyšliapali pretekári pred tebou, keď sa vynárali z Dunaja ako blatisté riečne príšery.

Prekážku som úspešne prekonala a bežala ďalej kompletne mokrá, s rozmočenými vreckovkami. Smutný život alergika.


Ak si už videl nejaké tie obrázky zo Spartanov, určite poznáš zábranu, pri ktorej je potrebné podliezť železné drôty. Zablatené ženy a muži sa so zaťatými zubami a so sústredenými tvárami plazia popod ostnatý drôt.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som ufučane dobehla ku stanovišťu. Pretekári sa jednoducho zvalili na bok a začali sa kotúľať popod drôty. Ostnatý plot je totiž natiahnutý dosť vysoko na to, aby ste sa mohli pohodlne prekotúľať popod neho. Neskôr po súťaži som si túto prekážku vygooglila a zistila, že ide o legitímnu techniku. Nazýva sa lov kreviet.

Namiesto plazenia som teda aj ja zvolila kotúľanie sa. Výborne to šetrilo energiu a zakrátko som dokonca nabrala slušnú rýchlosť. Až príliš - v trištvrtine prekážky som sa totižto dokotúľala až k predchádzajúcim pretekárom a narazila do nich. Priznávam, nikdy som si nemyslela, že raz budem niekoho predbiehať so slovami: „Prepáčte, ja sa iba kotúľam okolo.“ Ale stalo sa. Pretekári ma pustili dopredu a čoskoro som už zase bežala. S trochu točiacou sa hlavou.

Strasti na prekážkach

Šplhanie na lane bola prekážka, ktorej som sa najviac obávala. A moje obavy boli oprávnené. Dokonca ani v škole som sa nikdy na lanách nešplhala a preto boli moje skúsenosti rovné nule. Na Spartanovi však treba vyliezť po hrubom lane až do výšky 4,8 metra, zazvoniť na zvonček a potom sa spustiť dole. Jednoduché, však?

Dokonca existuje aj technika, pri ktorej si vraj veľmi nenamáhaš ruky. Ukázalo sa, že teória je síce pekná vec, ale dať ju do praxe je už náročnejšie. Laná sa nachádzali až v poslednej štvrtine trate - v čase, keď si už unavený, ale ešte ťa čaká mnoho prekážok. Po veľmi zahanbujúcom pokuse, kde som sa dostala necelý meter hore, som usúdila, že radšej budem šetriť energiou. Druhýkrát som sa o prelez už nepokúsila. Tridsať angličákov mi bolo jasnou odpoveďou na otázku, či to bolo dobré rozhodnutie.


Keď už je to raz Spartan, tak sa bude hádzať kopijou. Prirodzene. A prirodzene je to aj jedna z prekážok, na ktorej zlyhá najviac pretekárov. Ak hod kopijou nemáš natrénovaný, je malá šanca, že sa ti to podarí priamo na súťaži. O svojej úspešnosti na tejto prekážke som mala svoje pochybnosti a oprávnene. Väčšina známych ma varovala, že najťažšie je vôbec dohodiť na vzdialenosť terčov. No s tým som problém nemala, ja som to napálila rovno za ne. Kopija preletela presne pomedzi dva terče. Tridsať angličákov, nech sa páči.

Kamaráti v diali a sladký cieľ

Práve, keď som dobehla k ďalšej prekážke, monkey barom, zbadala som svojich kamarátov. Podarilo sa mi ich dobehnúť až takmer na konci trate. Musím povedať, že mi to pridalo energie a prekážkovú dráhu som bez problémov prerúčkovala. O pár prekážok neskôr ma zase dobehol môj kolega, ktorý vyrážal o 10 minút neskôr ako ja. Spoločne sme nakoniec prekonali zvyšok prekážok a ja som si víťazoslávne dobehla po svoje Spartan tričko.

No a čo beh samotný?

Ako som spomínala, môj poctivo pripravený tréningový plán síce uzrel svetlo sveta, avšak nikdy nemal to šťastie byť pretavený do reality. V Komárne sme nakoniec nebežali desať, ale dvanásť kilometrov. Pravdepodobne vďaka skialp výletom som bola schopná v pohodovom tempe túto vzdialenosť ubehnúť i bez tréningu zameraného na Spartana.

Avšak pravidelné behanie pred pretekmi určite odporúčam. Vďaka nemu by som dosiahla oveľa rýchlejší čas. Takto som skončila s časom 1 hodina a 57 minút a svalovicou ďalší deň.


Spartan Race je naozaj unikátny zážitok, ktorý preverí tvoju vytrvalosť a popritom ťa ešte aj zabaví. Mnoho prekážok bolo skutočne zábavných a riadne som sa na nich potrápila a aj zasmiala.

Ak sa však na Spartana vydám znova, určite zamierim na preteky niekde do kopcov. Predsa len, hory sú hory. Či po nich lezieš, skialpuješ alebo nadávaš na prekážky s kopijami.