Spoveď ulietanej mamy alebo ako ma narodenie dieťaťa prinútilo behať

Šport je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Nevedela som si ani predstaviť, že ho jeden deň nebudem mať. Skoro sa to však stalo...

Tento článok nie je venovaný len mamám, ale aj tatom, ktorí by mali svoje polovičky podporovať. A ak sa mi podarí namotivovať aspoň jedného čitateľa, malo pre mňa toto písanie zmysel.

Skreslené predstavy

Ako bývalá, nazvime to poloprofesionálna športovkyňa, som si predstavovala tehotenstvo a návrat k športovej činnosti úplne inak. Zo sociálnych sietí sa na mňa usmievali bežkyne, ktoré počas tehotenstva trénovali na olympiádu, či crossfiterky zdvíhajúce váhy, na ktoré by som si netrúfla ani bez brucha. Nabudená heslom „netreba sa opúšťať“, som vyrazila na svoju cestu tehotenstvom aj ja.


Posledný svetlý moment však boli Majstrovstvá Slovenska v aquabiku, počas ktorých som ešte nevedela, že v mojom bruchu je náš krásny výtvor. Odkedy sa na mojom tehotenskom teste objavili dve čiarky, začalo mi bývať tak strašne zle, že som na šport ani len nepomyslela. Po prvom trimestri sa to trochu zlepšilo, ale problémy mi robila aj banálna „existencia“, takže som sa snažila čo najviac plávať, chodiť a niekedy sa mi podarilo vysadnúť aj na bicykel.


„Nevadí“, hovorím si. Porodím a vhupneme znova do toho. Veď aj tak všetky mamičky hovoria, ako sa im po pôrode zdvihla forma. Prečo by sa nemala zdvihnúť mne? Bežecký kočík už čaká pripravený na balkóne...

Keď ste nás v ten deň na hrádzi nevideli, určite ste nás počuli.

Lenže čo čert nechcel, malá musela ísť von cisárskym rezom. Zrútil sa mi svet... Takto som to predsa nechcela! Samozrejme, že tento „problém“ bol vykonštruovaný len v mojej hlave, ale nebyť mojich blízkych, asi sa opúšťam doteraz.

Prvé kroky

Napriek tomu, že sa na amatérskej úrovni venujem triatlonu, beh som z mojej prípravy chtiac či nechtiac vynechávala. Spoliehala som sa na to, že vyplávam vpredu, chytím sa nejakej silnej cyklistickej skupiny a do cieľa to nejak (väčšinou v nevídaných mukoch) dobehnem. Ak by sme to premenili na čísla, pred pôrodom som za mesiac behala v priemere 60 - 70 kilometrov. Stokilometrový mesiac bol len december, počas ktorého sme mali bežeckú výzvu v robote.

Začať od nuly je ale iná káva. Musela som počúvať svoje telo a nie hlavu, ktorá tak silno kričala po výkone. Prvýkrát som sa rozbehla takmer dva mesiace po pôrode. Dala som brutálne 4 kilometre (lebo mi bolo trápne ísť len 3) s priemerným tepom 170 úderov za minútu. Tempo dosahovalo závratných 7:15/km. Za to, že som toto „cupkanie“ skúšala znova a znova vďačím môjmu mužovi, ktorý ma neúnavne v mojich pokusoch o beh podporoval.

Nie všetky deti majú radi kočík

Keď mi nevyšlo sledovať na Instagrame budúce mamičky, začala som sledovať tie, čo cvičia so svojimi deckami. Tie snáď obdivujem ešte viac, lebo je iné športovať, keď už je reálne na svete niekto, komu sa musíte venovať. Z našich končín ma najviac motivovala Katka, ktorá športuje nie s jedným prckom, ale dokonca s dvoma.


Skôr, ako som sa stihla rozbehnúť, sme narazili na jeden „menší“ problém. Klára neznáša kočík! Iba ženy, ktoré zažili laktačnú psychózu, si vedia predstaviť, ako so mnou plieskali hormóny. Toto snáď nie je pravda... Naše behy sa zmenili na boj o prežitie, ktorý skončil väčšinou na treťom kilometri, kedy som už plakala viac ako malá.

Vzdala som to, šupla som si ju do nosiča a v príjemných letných teplotách okolo 35 stupňov sme šliapali domov. Och, ako som „hejtovala“ matky, ktoré tlačia prázdny kočík a dieťa majú na sebe v nosiči. Musia predsa trochu plaču vydržať. Poznámka aj pre mužov – vydržať sa to fakt nedá.


Skúsili sme aj cyklovozík, no výsledok bol snáď ešte úbohejší. Keď ste nás v ten deň na hrádzi nevideli, určite ste nás počuli. Ja som však tak veľmi chcela športovať! Musela som teda vymyslieť jemnejšiu metódu. Vydala som sa na cestu, ktorá dnes už prináša tak veľmi vytúžené ovocie.

Nájdenie spriaznenej duše

Už som ten kočík chcela vzdať. Turistika v nosiči sa malej páčila, no v tom teple to bolo neznesiteľné. Zrazu mi však na Strave vyskočila moja bývalá veslárska parťáčka Irenka, ktorá má o 3 mesiace staršiu dcérku. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa na našom prvom spoločnom kočíkovom behu.

Pánečku, ja som mala stres. Irenka ma síce ubezpečovala, že si prežila podobné kočíkové peklíčko aj s jej Julkou, ale veľmi sa mi tomu nechcelo veriť. Behať s takouto podporou však bolo úžasné. Julka zaspala takmer okamžite, no Irenka neúnavne zastavovala so mnou každých 200 metrov, keď som upokojovala malú. Nakoniec som si našla taktiku, že ak to nešlo v kočíku, učičíkala som ju na rukách a vložila naspäť spiacu. Zo začiatku to dalo veľa námahy a výsledkom bol tak polhodinový spánok s následným revom, ale aj to sa počíta.


Druhým problémom však bola moja fyzická stránka. Asi do smrti si budem pamätať, ako sme spolu prvýkrát zabehli 7 kilometrov. Na obrátke som sa modlila, aby sa moja Klára zobudila, aby som mala výhovorku, prečo nepokračovať. To sme bežali tempo 6:30 - 6:45/km. Začali sme spolu takto behávať každý týždeň. A ja som dúfala, aby mi Irenka vždy v pondelok napísala, že z nejakého dôvodu ísť behať nemôžeme. Tak strašne ma to vtedy ničilo. Dodnes na to však s úsmevom spomínam, keď sa dokážeme rozprávať pri tempe, ktoré je tak o minútku rýchlejšie.

Tip pre mamičky, ktoré bojujú s kočíkom: Mne sa osvedčilo dávať malú do kočíka počas spánku, ktorý mala „najľahší“. Vedela som, že ráno zaspí vždy najrýchlejšie, a tak sme chodili behávať počas denného prvého spánku. Postupne si na kočík ako-tak zvykla a skúšala som ju tam dávať aj počas iných spánkov. Teraz vydržíme behať aj 8 kilometrov bez spánku, niekedy však musí prísť na pomoc „Zebra“ od Petra Nagya.

Pretekať sa dá aj v behu?

Klára sa narodila 30. mája a ja som svoj prvý 100-kilometrový bežecký mesiac zaznamenala v novembri. Väčšinu som odbehla s kočíkom, ale došla som aj na nový spôsob – malá nepotrebovala byť v neustálom pohybe, a tak som ju občas v kočíku odstavila na bežeckom 250-metrovom ovále a ja som behala dokola. Práve vtedy došla Irenka s nápadom, na ktorý som hneď skočila.

„Poďme na Silvestrovský beh cez bratislavské mosty.“ Nebolo mi treba viac hovoriť a hneď po príchode domov som sa na preteky prihlásila. Mala to byť pekná akcia a súťažilo sa na 11 km. Verte či nie, ale napriek mojej dlhej športovej a neskôr aj triatlonovej „kariére“ som nikdy nebola na čisto bežeckých pretekoch. Netušila som, ako vás tá masa ľudí vie strhnúť. Hneď som si dala „osobák“ na 5 km a do cieľa som ledva došla. Veď keď to nebolí, nie je to sranda! Hlavne ma to ale chytilo. Zrazu som mala strašnú chuť si ten čas 56:46 vylepšiť (tempo 5:14/km).

Nech to má nejaký zmysel

Rozhodla som sa, že keď tomu môjmu športovaniu venujem úsilie, nech to má aj nejaký význam. Spýtala som sa môjho kamaráta Lukáša, či by mi nepísal tréningy. Bol voči tomu celkom skeptický, ale nakoniec súhlasil. Sám má dve malé detičky a vie, čo starostlivosť obnáša. Dali sme si skúšobný január, počas ktorého sa musel presvedčiť, že to myslím vážne. Cieľ bol jasný – ČSOB polmaráton v apríli.

Počas prípravy som absolvovala ešte druhú a štvrtú edíciu ČSOB zimnej série na 10 km. Januárovú „desinu“ som zabehla za 52:16 (5:12/km), marcová bola za 49:44 (4:58/km). Nie je to na olympiádu, ale v cieli ma čas pod 50 minút dojal k slzám. Medzitým som si dala ešte Račiansky kros na 16 km s prevýšením 540 m a zistila som, že ma beh fakt začína baviť. Mala som predsa na pretekoch ozajstný čas pre seba, keďže o malú sa v cieli staral tato.

Je jasné, že s tými časmi som na čelo výsledkovej listiny nemohla ani pomyslieť. Pripravujem sa ale vo všetkých troch triatlonových disciplínach, a tak sme sa s trénerom Lukášom rozhodli, že si spestríme aj pretekársku prípravu. Zúčastnila som sa na Majstrovstvách Slovenska masters v diaľkovom plávaní na 3 km a podarilo sa mi po tesnom boji zvíťaziť. S takto nabudeným sebavedomím som mohla započať finálnu prípravu.

Deň D

Ako to už s bábätkami býva, na poriadnu predštartovú regeneráciu môžete zabudnúť. Na to som si však už zvykla, a tak som si vôbec nič nerobila z toho, že som sa pred „vrcholom“ zimnej sezóny absolútne nevyspala. V marci som si zabehla rekordných 174 kilometrov, polmaratón musí byť hračka!

Na štarte sme sa stretli s Irenkou a kamarátom Timom, s ktorým som nedávno robila rozhovor. Postavili sme sa do druhého koridoru a netrpezlivo čakali na výstrel. Môj tajný sen bol finišovať v čase 1:55.


Hneď od štartu som však „uletela“. Nedarilo sa mi držať predpísané tempo 5:30. Bola som niekedy aj o viac ako 10 sekúnd na kilometer rýchlejšia. Mala som však pocit, že lietam. Sledovala som si tepy, ale asi na treťom kilometri mi došlo, že mi hrudný pás nemeria dobre, keďže mi tam svietilo 132 tepov (kiežby!).

Niet nad pocit, keď ma v cieli moje dieťa objíme, lebo ono nerieši, či som prvá, dvadsiata, alebo posledná.

Pekne mi to odsýpalo... Mám za sebou už 5, 10 kilometrov... Dodržiavala som výživu, na každej občerstvovačke som sa napila, keďže vonku zúrilo leto. Bežalo sa mi až nenormálne dobre. Na 14. kilometri však došiel na psa mráz. Odrazu mi telo vystavilo stopku. Akoby som na sebe mala 100-kilovú vestu. Každý krok bol asi taký náročný, ako tých predchádzajúcich 14 km. Začali ma strašne bolieť klenby a bedrové kĺby. Spomalila som na 6:30 - 6:50 min./km.

Bolo mi do plaču. Celá tá príprava stála za nič. Rovinka po nábreží bola nekonečná. Chcela som prejsť do chôdze, ale to by som sa znova už nerozbehla. Posledná časť trate viedla do Petržalky, no ja som si to chcela zamieriť rovno do cieľa za mojimi. Vtedy som si spomenula na tie kruté popôrodné 4 kilometre. Teraz ma čakalo ešte presne toľko.

Zaťala som zuby a snažila som sa nevnímať tú kopu ľudí, ktorí ma predbiehajú. Posledných 800 metrov pred cieľom stála moja rodina a z celých síl ma podporovali. Ja som im stihla odvrknúť „to je hrozné“ a zabočila som do cieľa. Na hodinkách svietil čas 2:02.


Ako bývalá poloprofesionálna športovkyňa na seba budem mať vždy vyššie nároky, ako by sa možno patrilo, no nikto mi za moje výsledky nikdy neplatil, neplatí a pravdepodobne ani nikdy platiť nebude. Nie je na nich závislá moja rodina... Stále si teda pripomínam slová môjho trénera Lukáša: „Pamätaj si, že v prvom rade si mama.“ Niet nad pocit, keď ma v cieli moje dieťa objíme, lebo ono nerieši, či som prvá, dvadsiata, alebo posledná. Ono ma miluje aj tak. A vďaka za účastnícku medailu, lebo tú miluje tiež.


Milí rodičia, športovanie s deťmi nie je „zadarmo“, ale dá sa to. Stojí to veľa energie, ale ono sa nám to skôr či neskôr všetko vráti. Je úplne jedno, či váš cieľ bude 5 alebo 42 kilometrov. Či sa zúčastníte na nejakých pretekoch, alebo si len vybehnete cez víkend na čerstvý vzduch. Dôležité je, aby ste z toho mali radosť. Dúfam, že som vás mojím príbehom aspoň trochu motivovala a keď uvidíte dve maminy s kočíkom behať po hrádzi, tak nám zakývajte.