Prvé ultra? Motivácia, príprava a veľa otázok

Beh - pre niekoho denná rutina, pre niekoho kondičná príprava, pre niekoho relax a meditácia, no a pre iných nočná mora.

Pamätám si na moment, keď som prvýkrát počula o tom, že by niekto bežal dlhšie ako 100 km. Prišlo mi to šialené. V posledných rokoch sa ultra behy dostávajú viac do povedomia a vedela som, že je len otázkou času, kedy sa na niečo také nechám ukecať aj ja.

Úvodom článku ťa musím varovať, alebo skôr informovať - nie som profesionálny športovec. Svoj čas trávim prevažne v sedáku v Tatrách, a ak hľadáš rady a odporúčania na profi bežecké výkony, nie si na správnej adrese. Dúfam, že ti ale poskytnem svoj pohľad na vec, chuť do tréningu a motiváciu!

Ja a beh

Ako som už spomenula, nepovažujem sa za bežkyňu. Behávať som začala asi ako 13-ročná, vždy to ale bolo ako „doplnok” nejakého športu alebo ako „nutné zlo”. Kondička, vytrvalosť a rýchlosť sa zídu pri väčšine športov.

Jedným zo športov, ktorému som sa venovala, bol aj parkour, ktorý okrem veľa posilňovania a pouličnej akrobacie často zahŕňal fyzické výzvy. Na jednom z kempov nám povedali, že ideme behať 10 km. Všetci spolu. A nikto nesmie zastaviť. Neverila som, že sa to dá, ale stalo sa.


V mojej hlave, ktorá má rada bucket listy a zoznamy, sa zrodilo políčko „maratón”. Vo svojom okolí mám veľa ľudí so štruktúrovaným tréningom, sledujúcich množstvo číselných štatistík o každom tréningu. Mojím cieľom bolo môcť povedať, že som „zabehla maratón”. Nič viac. Proste prežiť.

Prvý maratón?

V jeden pekný deň, keď som mala viac motivácie ako rozumu, som vyklikala prihlášku na Košický maratón mieru. Keď som si v septembri uvedomila, že o mesiac mám bežať, takmer som sa odhlásila. Celé leto som chodila hore-dole v Tatrách a necítila som, že by som nemala kondičku, len som nejak zabudla, že treba behať. Maratón v mojej hlave ale stále vyzeral ako nekonečne dlhé trápenie s neurčitým koncom.

„Výzva nie je výzvou, pokiaľ vieš, že to zvládneš,” vraveli sme s parkouristami a v tomto zmysle bol maratón určite jednou z nich.

Neodhlásila som sa a povedala som si, že strávim september behom. Skúsim, čo moje telo vie dosiahnuť za mesiac tréningu. Viac než hanby z nedokončenia som sa bála dlhodobého zranenia. Presiliť nejaký kĺb alebo šľachu je počas najkrajšieho obdobia v Tatrách škoda. Vymyslela som plán.


Ak sa mi podarí v tréningu pred maratónom zabehnúť 30 km bez toho, aby som potom musela zavolať sanitku alebo fyzioterapeuta, môžem sa postaviť na štart. Vlastnú kvalifikáciu som zvládla zabehnúť 2 týždne pred maratónom a na štarte som vedela, že to zrejme prežijem.

Atmosféra pred štartom, hudba, sprievodné akcie, občerstvovačky a stovky ľudí, ktorí podporujú bežcov v Košiciach, boli niečo neopísateľné. Dobehla som a vedela som, že prídem znovu.

Medzi prvým maratónom a prihlásením na prvé ultra

Behaniu sa nikdy nepodarilo utiecť z môjho života nadlho. Alebo sa môjmu životu nepodarilo nadlho utiecť behaniu? Či už to je kvôli kondičke, výzve, stretnutiu s kamarátmi, alebo psychohygiene, bežecké tenisky obúvam zopárkrát do týždňa. Maratón som bežala zatiaľ trikrát a štartovné si kupujem v januári ako darček k narodeninám sama pre seba.

Keďže pracujem a bývam v Bratislave, využívam to ako dokonalú výhovorku na to, prečo behám po asfalte a nie trail. Láska k prírode a horám ale vyhrala a zopár nápadov na dlhšie túry ma približovali k prihláseniu sa na niečo trailové.

Moje štartovné zahŕňa motiváciu, disciplínu, tréning, nejakú kondičku a potrebu behať vždy, keď sa dá.

Začiatkom roka sa v mojej blízkej skupine lezcov rozmohlo prihlasovanie na Zázrifské pobehaňä. Otvorila som stránku a cítila veľa emócií. Najviac ale zvedavosť. Tri kategórie, 43, 71 a 101 km ponúkajú možnosti, ako sa popasovať s trasou okolo Zázrivej na konci mája. Času mám stále dosť a verím, že za polroka toho človek vie natrénovať veľa. Maratón v októbri som prežila a v januári som sa motala v 5 000 metroch nad morom. Nejakú kondičku snáď mám.

Ale fakt?

Zvažujem. Koľko tréningu budem potrebovať? Budem to stíhať? Chcem behu obetovať až toľkoto? Na úkor čoho to bude? Moja hlava generuje množstvo otázok a čas plynie. Pravidelne dostávam otázky od prihlásených kamarátov a pravidelne pozerám, či je ešte voľné miesto.

Kategória 43 km je vypredaná. Ak sa nepoponáhľam, budem musieť bežať 101 km!

Prihlásená

Začalo ma otravovať rozmýšľať a rozhodovať sa. Čo najhoršie sa môže stať? Prinajhoršom to nedobehnem. Ale ak vďaka tomu budem štvrť roka trénovať, mať kondičku a postavím sa na štart, stojí to za to. Vypĺňam prihlášku a posledné, čo zvažujem, je, či nemíňam zbytočne peniaze na štartovné.

Klikám na kategóriu 71 km, 2.5 k prevýšenia, limit 13 hodín a posielam kamarátom printscreen potvrdenia registrácie.

Plán

Čo teraz? Medzi kamarátmi mám ľudí, ktorí plnia môj feed na Strave šialenými číslami každý deň. Či už je to rutinných 1 000 + prevýšenia pred prácou pre kamarátov z Tatier, alebo každodenná kontrola okruhu okolo bratislavských mostov, som vďačná za množstvo motivácie, ktorú mi títo šialenci ponúkajú.

Je pre mňa dôležité mať pocit, že mám plán a dodržať ho. Oveľa viac ako dokonalý plán potrebujem jednoduchý plán. A tak po pár rozhovoroch s kamarátmi zisťujem, že by som chcela behať 3 - 4-krát do týždňa, niečo okolo 70 km v súčte a hlavne nabehať objem.

Teraz

Už teraz viem, že okrem dňa behu som si v štartovnom kúpila motiváciu, disciplínu, tréning, nejakú kondičku a potrebu behať vždy, keď sa dá. Každý týždeň okrem práce plánujem, do ktorých voľných blokov kalendára zakomponujem nejaké kilometre.

Teším sa zo splnených cieľov, baví ma stresovať a predstavovať si moment štartu a cítim strach z výškových metrov, ktoré sem-tam v tréningu ignorujem. Celý tento proces ma ale hrozne baví a celý tento nápad mi dáva oveľa viac nadšenia a motivácie, než som čakala.

A čo ďalej?

Ďalším článkom bude reportáž zo samotných pretekov. Ak si zvedavý/á, ver, že aj ja. A to, či to bude príbeh o prvom dokončenom ultra, alebo o tom, čo ma v tomto pláne zastavilo, to uvidíme 31. mája.