Objavujeme krásy Slovenského krasu – Plešivská planina

Chceš spoznať krasové útvary, odlišnú flóru, krásne lúky, výrazné planiny, ktoré sú posiate závrtmi? Poď objavovať krásu Slovenského krasu.

Vo chvíli, keď končí zima, ubúda snehu, skialpovať sa už nedá, sme s manželom dosť netrpezliví a nevieme sa dočkať, kým sa všetko zazelená a zabujnie vegetácia. Z tohto dôvodu sme si zvykli pravidelne „utekať“ za príchodom jari na juh Slovenska, konkrétne navštevujeme jednu nevšednú lokalitu – NP Slovenský kras.


Zádielsku tiesňavu aj so Zádielskou planinou s okolím sme preskúmali už asi trikrát. Tentokrát sme sa rozhodli navštíviť pre nás novú lokalitu – Plešivskú alebo Plešiveckú planinu. O tom, že tieto planiny zelenajú skôr, než vegetácia u nás, sme sa presvedčili aj na vlastné oči pri túre na Skalisko, z ktorého je krásny výhľad práve na tieto planiny Slovenského krasu.

Problém hneď na začiatku

Na Plešiveckú planinu sa dá vybrať z viacerých obcí. My sme si zvolili obec Kružná, kde začína žltá turistická značka. Hneď po vystúpení z auta nastal problém, keď sa rovnakým smerom, akým sme mali ísť my, vybrali aj kravy a pastierske psy z družstva. Hm, no nič, musíme počkať, kým kravky prejdú na pašu a trochu sa nám vzdialia. Jednak sa kráv (a hlavne býkov) bojím, a jednak sme so sebou mali našu fenku, takže stret s pastierskymi psami by nemusel byť práve vhodný.


Keď už boli dostatočne ďaleko, mohli sme začať náš dnešný trek. Avšak pes nás asi len predsa zahliadol/zacítil a v momente bol pri nás. Pred pastierskymi psami mám rešpekt, dupľom v spoločnosti nášho psíka... ostali sme bez pohybu stáť. Pes našťastie nebol veľký a na niekoľkýkrát počúvol pastiera a pobehol k nemu. My sme rýchlo uháňali preč a zvoľnili sme, až keď sme boli dostatočne ďaleko.

Všade samé lúky

Onedlho sme vošli do hustého bukového lesa. Stúpanie bolo celkom výživné a preverilo našu kondičku, planiny sú charakteristické tým, že ich lemujú a obkolesujú strmé svahy. Naopak, túry po planinách sú vcelku pohodové a vedú rovinatým alebo mierne zvlneným povrchom (len sa na ne treba dostať).

Na planinách Slovenského krasu môžeš nájsť nádherné lúčky, ktoré pôsobia veľmi čarovne. Tento zaujímavý typ reliéfu ma zaujal už na Zádielskej planine, tešila som sa, aké lúčky budú na tejto planine.


Po asi hodinovom stúpaní sme vyšli z lesa na nádhernú rozľahlú lúku. Aby toho nebolo málo, prechádzali sme okolo asi najsymetrickejšieho stromu, aký som zatiaľ videla. Bol to obrovský a pravdepodobne aj dosť starý dub. Na rázcestí Veľký vrch opúšťame žltú turistickú značku a pokračujeme zelenou, ktorá nás zavedie k nádhernej vyhliadke, od ktorej som nečakala až tak veľa.

Odlišná flóra

Úsek po zelenej značke sme si veľmi užívali a vôbec sme sa neponáhľali. Lúky plné prvosienok, čerstvá zelená farba stromov a krásne počasie k tomu vytvárali dokonalú atmosféru. Do toho nesmelo chýbať kukanie kukučky, ktorú počúvame pravidelne pri každej návšteve Slovenského krasu a vždy pri tom pookrejeme.


Na planinách Slovenského krasu sa mi páči ich odlišná flóra oproti tej, v ktorej sa väčšinou pohybujem (bukové lesy, resp. vo vyšších výškach ihličnatý les). V Slovenskom krase si výrazne južnejšie oproti ostatným pohoriam a v pomerne v nízkej nadmorskej výške (cca 600 m n. m.). Darí sa tu preto teplomilným drevinám, ktoré však dobre znášajú sucho. Môžeš tu vidieť množstvo dubov, porastov borievky alebo napr. čerešňu mahalebku či drienku.

Gerlašská skala podľa Gerlachu?

Voda, ktorá naprší, vsiaka do zeme a v podzemných jaskynných priestoroch vytvára podzemné potoky a rieky

Po asi 20 – 30 minútach prichádzame na Gerlašskú skalu a výhľad, ktorý poskytuje, ma mimoriadne očaril! Zelené vlniace sa kopce naskladané za sebou a za nimi biela panoráma Tatier a Kráľova hoľa k tomu, no proste krása! Tak dobre viditeľné Tatry takmer od maďarskej hranice ma dosť prekvapili, avšak pri uvedomí si vzdušnej vzdialenosti asi len 50 – 60 km to až také prekvapujúce nie je. No a podľa čoho táto skala dostala pomenovanie? Možno aj podľa výhľadu priamo na Gerlach uprostred panorámy.


Zdržali sme sa tu minimálne 20 minút, ak nie viac, len tak sme sedeli a kochali sa. Pri rozhliadaní sa a uvedomení si polohy okolitých kopcov som začala rozmýšľať, či odtiaľ nevidno Veľký Radzim nad Brdárkou, kde sme prednedávnom boli. Samozrejme, že áno! Krása!

Zbožňujem pri potulkách Slovenskom pozorovať z novonavštívených vrcholov ostatné vrcholy a kopce, na ktorých som už predtým bola. Vytvára sa mi tak v hlave mozaika a myslená mapa, vďaka ktorej sa oveľa lepšie orientujem.

Doplnenie vody v prameni? Zabudni!

Počas pauzy som si vybrala fľašu vody z batoha a Andrej sa ma pýta, že tak málo? A ja že ako málo, veď tak ako vždy... väčšinou si nosím 1 l tekutín na takéto poldenné túry (v prípade núdze si to doplním v prameni).
Pozrela som na fľašu a tam necelé 4 deci vody... ach, porazí ma. Úplne som na to ráno zabudla, že mi fľašu treba doliať... ešte nikdy sa mi to nestalo. Iróniou je, že som na to zabudla prvýkrát a rovno na mieste, kde žiadne pramene a povrchová voda nie sú! Ešteže môj muž mal so sebou dostatok vody pre nás oboch, teda troch, aj pre Bellu.


No ale otázkou ostáva, prečo tu žiadne pramene ani potoky nie sú? Keďže sa nachádzame v krasovom území, ktoré je tvorené najmä vápencom s prímesou dolomitov, všetka voda sa stráca v podzemí (preto aj tie suchomilné rastliny).

Vápenec je rozpustná a priepustná hornina, takže voda, ktorá naprší, vsiaka do zeme a v podzemných jaskynných priestoroch vytvára podzemné potoky a rieky, z ktorých sa voda kde-tu dostáva na povrch vo forme krasových vyvieračiek. Takže pri výlete do Slovenského krasu nezabudni na dostatočné zásoby vody a nevyber sa tu s necelým pollitrom vody ako ja!

Zrúcanina vodnej nádrže uprostred planiny

Z Gerlašskej skaly pokračujeme modrou značkou smerom na juh až k zvláštnej vodnej nádrži. Trasa bola pekná a vôbec nie monotónna. Les striedal lúky a lúky striedali les. Už pri plánovaní túry som si na mape všimla nejakú modrú machuľku s názvom Serényiho cisterna, hm, čo to asi bude. Vedela som, že v krasovom území sa povrchová voda veľmi nevyskytuje a už vôbec nie jazerá, preto sa mi to zdalo zvláštne.


Dočítala som sa, že je to stará špeciálna vodná nádrž, ktorá slúžila na zachytávanie dažďovej vody pre dobytok, ktorý sa tu kedysi pásol (áno, je to jeden z dôvodov, prečo sú na planinách lúky a nielen les). Bol to jediný zdroj vody hore na planine. Dnes už je táto nádrž zarastená a polorozpadnutá. Uprostred „ničoho“ to pôsobí pomerne zvláštne.

Pozor na závrty

Po „obednej“ pauze (tuniak s rožkom) sa odtiaľto vraciame naspäť, keďže sa potrebujeme vrátiť späť k autu. Pôvodná pauza mala byť v altánkoch, ktoré sme našli na mape ešte pred cisternou, avšak po príchode na miesto sme zistili, že ide o súkromný pozemok poľovníckej chaty, takže sme odišli.


Škoda, že niekde uprostred planiny nie je nejaká prepájacia značka v smere západ-východ, turistika by sa tak dala touto planinou pekne zokruhovať, pretože aj modrá, aj žltá značka vedú rovnakým smerom sever-juh, resp. žltá značka sa stáča na východ dole do Slavca. A nakoľko sa nachádzame v národnom parku, pohyb mimo vyznačených turistických chodníkov nie je povolený.


Keďže sa nám tu veľmi páči, rozhodli sme sa od toho krásneho duba (smerovník Veľký vrch), odbočiť ešte na žltú značku smerom na juh. Urobili sme dobre, čakali nás totiž dosť veľké závrty. Závrty sú krasové depresie (jamy) väčšinou oválneho tvaru (už na mape vidieť, že je toto územie niečím netradičné). Niektoré z nich boli fakt veľké.


Na planine sa nachádza aj množstvo priepastí, niektoré aj v samotných závrtoch, niektoré závrty majú naopak pevné a hlinené dno, ale skúšať to určite neodporúčam, pretože nikdy nevieš, ktorý zo závrtov pevné dno nemá a ty sa prepadneš... ktovie kam.

Jednou z priepastí je aj chránená NPR (Národná prírodná rezervácia) Zvonivá jama, ktorá je však v 5. stupni ochrany, takže vstup k nej je zakázaný a nevedie k nej ani žiadny turistický chodník. Po zachádzke po žltej turistickej značke sme sa vrátili naspäť k rázcestníku Veľký vrch a odtiaľ sme už smerovali dole do dediny, kde sme našu túru zakončili.


Turistiku v Slovenskom krase nemôžeme porovnávať s turistikou v napr. Tatrách alebo Fatre. Avšak Slovenský kras ponúka úplne niečo iné, úplne inú prírodnú scenériu, iný typ reliéfu, novú a neopozeranú krajinu, ktorá stojí za návštevu. Navyše za prítomnosti minimálneho počtu ľudí, keďže územie NP Slovenský kras nie je vyhľadávané davmi turistov, a tak sa tu môžeš túlať krížom-krážom a vychutnávať si pokoj a ticho všade navôkol.

Zhrnutie

• Názov: Plešivská/Plešivecká planina
• Lokalita: NP Slovenský kras
• Značenie: veľmi dobré
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 3/5 (kvôli vzdialenosti, technické úseky žiadne)
• Trvanie: 7 hod.
• Parametre: 23 km, 740 výškových m
• Typ: výstup na planinu, na planine rovinatý, zvlnený terén
• Možnosť parkovania/ spoje: na konci obce parkovisko pri cintoríne, autobusové spojenie slabé
• Mapka: sekcia Výjazdy