Reportáž: Keď sa z neznámych bežcov stane víťazný tím - Trail Relay Banská Štiavnica–Visegrád

Poď so mnou zažiť netradičný štafetový beh z Banskej Štiavnice do Maďarska, plný trailov, nových bežeckých kamarátstiev a nezabudnuteľných zážitkov.

Na začiatku roka mi napísala moja bývalá nadriadená, teraz už bežecká kamarátka, či by som sa nechcela zúčastniť štafetového behu. Ako prvé mi napadol populárny beh Od Tatier k Dunaju, na ktorý už roky myslím, ale stále som uprednostnila cestovanie, alebo som naň proste nemala partiu bežcov.

Veľmi som sa nadchla! Ona mi však napísala o behu z Banskej Štiavnice do Maďarska. To je úplne iná liga. Veľmi tieto štafety nesledujem, ale o tejto udalosti som naozaj nikdy nič nepočula. Tak som si začala pozerať propozície behu Trail Relay Banská Štiavnica – Visegrád.

Ako vznikla trailová štafeta zo Slovenska do Maďarska?

Nápad na štafetový beh zo Slovenska do Maďarska prišiel v roku 2023 – sú to teda pomerne mladučké preteky. Organizátori sa rozhodli spojiť dve zaujímavé miesta: Banskú Štiavnicu a Visegrád. Tematikou behu je okrem spoznávania zabudnutého regiónu Hont aj spoločná história týchto miest.


Tento rok sa konal druhý ročník behu, kde okrem bežeckých tímov, Nordic walking tímov, vyrazili aj sólo bežci. Trať mala spolu 220 km s prevýšením 5 100 m a klesaním 5 330 m a delila sa na 18 etáp.

Dlho mi netrvalo a napísala som jej, že sa rada pridám. Štafeta ako štafeta – a táto dokonca vyzerá, že má viac trailových ako cestných chodníčkov, čo môže byť počas prvého júlového víkendu celkom výhodou skrz teplé počasie.

Keď sa ti rozpadá tím

Neviem, ako to vyzerá pár dní pred štafetou vo vašej partii, ale u nás nasledovne: kapitánovi tímu bola diagnostikovaná borelióza a zo spolubežca sa stal šofér. Kamoška dostala covid a ďalšia členka tímu si týždeň pred pretekmi striekala Jox do hrdla.

Na poslednú chvíľu sme teda museli hľadať nové tváre do tímu – nie že by som tie predtým poznala. Vraj to je klasika na štafetách, no mňa to celkom vyviedlo z miery. Na chvíľu som pocítila skôr nervozitu, že som sa na to dala, ako ten pocit nadšenia z nepoznaného.

Tím sme však doplnili o „mladú“ krv a začína balenie. Netuším, čo potrebujem. Síce mám za sebou už pár ultrabehov, ale štafeta mi príde ako niečo úplne nové, iné. Možno to len zbytočne prežívam. Beriem dve tričká, dvojo kraťasov, dvojo tenisiek, bežecký opasok, reflexné prvky a čelovku. Čo sa týka jedla – pri predpovedi počasia od 27 °C do 33 °C sa budem aj tak len nútiť jesť. Dôležitá bude najmä hydratácia.

Prvé zoznámenia

V piatok poobede odchádzam do Zvolena, kde sa stretávam s Maťom. Zoznámenie prebehne v autobuse do Banskej Štiavnice, kde prespávame u Janky, ktorú taktiež stretávam prvýkrát. Obidvaja vyzerajú veľmi priateľsky, tak zdravo nahecovaní.

Zgrupujeme sa v sobotu tesne pred obedom v Banskej Štiavnici na futbalovom štadióne. Pri našom požičanom sedemmiestnom aute spoznávam tváre z whatsappových profilových fotografií. Všetci sa navzájom zoznamujeme. Každý srší pozitívnou energiou.


Náš tím vybieha o 12:30, teda máme nejaký čas na spoločné fotky, zorganizovanie vecí v aute – aj keď o „organizovaní“ ako takom sa až tak hovoriť nedá. V aute vzniká jedine tak organizovaný chaos, čo ale nikomu nevadí.

Kto mohol, stretol sa v stredu pred pretekmi na zmrzke v Selciach, kde sa naplánovalo, že túto trailovú štafetu začne Janka, potom vybehne Mišo, ja, následne Maťo, druhý Maťo a Marko ako posledný.

Poďme si to hlavne užiť!

V našej kategórii šesťčlenných tímov je 10 rôznych skupiniek, ktoré si na túto trasu trúfli. Štart sa začína v 15-minútových intervaloch. Náš interval sa odštartuje, Janka vybieha zo štadióna a my skandujeme a povzbudzujeme jej – vlastne už naše – prvé kroky na tomto behu. Následne sadáme do auta a smerujeme do Svätého Antona.


Takto to vlastne bude celý čas. Na stanovených bodoch sa odovzdáva bežecký opasok s GPS lokátorom, prostredníctvom ktorého sledujeme naše kroky, ale aj kroky súperov na trati.

Akonáhle vbieham do lesa, podkýnam sa a padám ako hruška na zem.

Janka beží ako píla. Laťku dala dosť vysoko, ja začínam stresovať, že budem spomaľovať tím. Následne predá GPS-ko Mišovi, ktorý začína tiež v dobrom tempe. V ďalšej dedine na odovzdávke čakajúc Miša však vidíme, že on, ale aj ďalší bežci, na jednom úseku strácajú orientáciu a blúdia kade-tade po okolí. Voláme mu, snažíme sa ho navigovať, čo sa podarí.


Stratili sme nejaký čas, ale tak ako pre nás, tak aj pre ostatné tímy to je strata. Je to ale súčasť trailovej štafety. Kto niekedy trailové behy bežal, asi vie, o čom hovorím.

Dohodli sme sa, keďže GPS lokátor niekedy mešká za aktuálnou polohou, že si budeme zapínať sledovanie polohy na telefónoch, ktoré sú aj tak povinnou výbavou bežca, a tak sa navzájom kontrolovať.

Môj prvý úsek na trati s novým PR

Nasleduje moja etapa. Vybieham s nervozitou v duši. Úsek začína po ceste, odkiaľ sála teplo z asfaltu, vzduchu, áut. Je to hnus – ale súčasť letných behov. Vbehnem do lesa a hneď je lepšie.

V tempe kráčam svoje prvé výškové metre a teším sa. Po pár kilometroch mi GPS na hodinkách ukazuje, že som mimo cesty, ale zdalo sa mi, že žlté nastriekané šípky na zemi aj na stromoch ukazovali tadiaľ. Zneistená zastavujem a snažím sa rozhliadnuť, ale inak cesta ísť nemôže, a tak pokračujem ďalej. Dobre to dopadlo – našla som ďalšiu šípku.

Idem dosť dobre. Cítim, že makám, ale nepozerám na čas. Nechcem sa nechať rozhodiť. Viem, že sa so zvyškom tímu nemôžem porovnávať. Chalani sú makači a Janka sa kde-tu postaví na bedňu vo svojej kategórii – čo mi príde úplne iný level.


Dobieham do cieľa, predávam štafetu a zostávam úplne nadšená, že som si „struhla" svoj rekordný pace na 11,7 km s prevýšením okolo 200 m. Rozmýšľam, len tak nahlas uvažujem, že ísť takto mimo komfort, k rýchlejším, silnejším, by nemalo znamenať cítiť sa menejcenne, ale naopak – treba to využiť a nechať sa potiahnuť.

Laškujeme so slovensko-maďarskými hranicami

Ďalší na rade je Maťo. Ide si riadne bomby bez zaváhania. Takisto druhý Maťo a následne Marko. Ani sa nenazdáme a začíname druhé kolečko. Mám pocit, že to ide nejako prirýchlo. Blížime sa k maďarským hraniciam. Pomaly sa zvečerieva. Začíname vyťahovať reflexné prvky a čelovky.


Pri mojom druhom úseku, 9. etape, sa začína lámať deň s nocou. Etapu mám celú v lese, už za slovenskými hranicami. Užívam si to s určitým rešpektom, ale v plnej miere. Mesiac je polovičný, ale svieti šialene. Les je zo začiatku tmavý a „mŕtvy“ – míňa ma len jedno svetielko ďalšieho bežca.

Ideme bomby!

V tomto druhom kole sa začínajú kryštalizovať výsledky. Tímy zaujali určité pozície, ktoré si plus-mínus držia. My sme sa ocitli v top 3 – a teda ambície aj odhodlanie v nás začali rásť.

Tesne pred odovzdávkou stretávam na chodníku malé líšča a viacero očí na mňa začína spoza hustého lesa vykúkať. Ešteže schádzam do mesta. Po odovzdávke mám neskutočne veľa emócií, dobrú náladu a príval energie – aj keď je už niečo po 22:30. Sadáme do auta a ideme k ďalšej odovzdávke, kde máme k dispo školské sprchy a telocvičňu na oddych. Sprcha padne vhod, ale nezdržiavame sa príliš. Jeden Maťo sa nám vráti, druhý vyštartuje.

Po ďalšej odovzdávke si to nasmerujeme do mesta Szob, kde je naplánovaná výmena hneď vedľa Dunaja.

Každý končí etapu s nadšením, únavou, ale energicky.

Tieto mladé preteky majú plus-mínus všetko organizačne zvládnuté, len WC je nejako nedostatok. Nejdem sa dobrovoľne prechádzať k Dunaju, ale nájsť si nejaké „miesto” na malú. Popritom sa mi ukazuje romantický Dunaj s rozsvietenými loďkami a chatkami popri pobreží.


Na tejto odovzdávke máme dokonca čas, preto vyberám spacák. Líham si vedľa Maťa, ktorý veľmi múdro využíva voľný čas a snaží sa trochu pospať. Únava začína mať dopad na každého – od bežcov cez vodiča.

Môj posledný úsek sa nezaobišiel bez pádu

Ani sa nenazdám a opäť sa chystám na svoj tretí, posledný úsek, 15. etapu, kde sa to opäť láme späť z noci na deň. Čaká ma rovnako dlhý úsek, ale s najvyšším prevýšením – niečo cez 400 m, čo znie ako výzva.

Akonáhle vbieham do lesa, podkýnam sa a padám ako hruška na zem. Nezaváham, postavím sa, ale prudká bolesť mi podlomí nohy. Pozriem na kolená – jedno je fajn, no druhé mám hneď opuchnuté, „sčuchané", cítim bolesť aj v ľavej ruke.

Ale vieš ako to je – kto zaváha, nežerie, a preto krivkajúc pokračujem ďalej. Po pár metroch som opäť prešla do klusu, a až keď začalo stúpanie a ja som začala kráčať, všimla som si, že koleno je od krvi. Neleje sa mi po nohe, ale je dosť škaredo odreté do živého a ten opuch…


Ideme ďalej! Nebudem sa tváriť, bolo to náročné, ani nie kvôli pádu, aj keď tomu určite dopomohol, ale už aj únava, nedostatok resp. nechuť jesť sa podpísali na tomto behu. Východ slnka však znamenal znovuzrodenie a aj keď sa nepodpísal pod zrýchlenie, mentálne veľmi pomohol.

Môj základ som splnila, nikto ma nepredbehol, a tuším mi chalani povedali, že som aj o pár minút stiahla náš náskok. Už len 3 etapy, ktoré budú bežať 3 borci, a ak sa nič nezvrtne – rozumej, nestratia sa, nepodknú sa alebo ďalšie tímy nedostanú druhý dych – mali by sme to úspešne zvládnuť a aj sa postaviť na „bedňu“ víťazov.


Každý z nich končí etapu s nadšením, únavou, ale energicky – ak sa to vôbec dá všetko dokopy. Sme vo vedení. Posledný, teda ten, ktorý prekročí finish line, je Marko.

Keď sa cudzí ľudia stanú tímom

Pár metrov pred cieľom sa k nemu pridávame a spoločne bežíme cieľovou rovinkou. Prichádza veľká radosť.


Nevyhrali sme ani majstrovstvá, ani národné ligy, ale ten pocit je fakt krásny. Vlastne nejde ani o ten výsledok, ale o patriu 6-tich cudzích ľudí, ktorá sa spojila kvôli tak krásnemu športu, ako je trailový beh, aby spolu počas 20 hodín a 36 minút bojovali sami so sebou, bojovali za nás ako tím, hecovali sa navzájom, spoznali nové zákutia Slovenska aj Maďarska a užili si toto obrovské dobrodružstvo.

Popritom však aj vyhrali prvé miesto v kategórii FULL.


A už len malé technické tipy na záver: Koľko etáp bežíš, toľko bežeckých outfitov potrebuješ. Ja ako štafeta amatér som toľko nemala a bežala som aj v mokrých a smradľavých veciach, čo sa dá prežiť, ale prečo si to robiť?

A nezabudni si soft flask – doma na odkvapkávači – tak ako ja. Janka, ďakujem za požičanie.