Rozhovor: Katka Révayová – ako prebiehajú trailové preteky z pohľadu dobrovoľníka?

Ak chceš byť súčasťou trailového behu, ale na pretekanie si ešte nedozrel, alebo ťa práve trápi nejaké zranenie, existuje aj iná možnosť. Dobrovoľníctvo.

O tejto zaujímavej téme som sa rozprávala s Katkou Révayovou, ktorá štartové pole časom vymenila za pomoc organizátorom a starostlivosť o bežcov. Napĺňa ju to viac ako pretekanie? Na čo všetko musí organizátor myslieť a čo všetko musí dobrovoľník zvládať? Ako sa jej spolupracuje s 5-násobnou víťazkou UTMB? To sa dočítaš v tomto rozhovore.

Ahoj Katka, povedz nám na úvod niečo o sebe. Čomu sa v živote venuješ a aké máš záľuby?
Ahoj, pracujem ako lektorka IT na Univerzite Komenského v Bratislave a venujem sa vzdelávaniu v oblasti IT a zároveň pracujem ako fyzioterapeutka v malom fyziocentre v Bratislave. Obe práce mám rada a ich kombinácia je skvelou rovnováhou v tak rozličných oblastiach. Milujem divadlo, prírodu a pohyb v nej vo všetkých ročných obdobiach a akýmikoľvek spôsobmi.

Ako sa budoval a vyvíjal tvoj vzťah k športu a prírode?
Od malička som bola aktívne dieťa, myslím, že od šiestich rokov som chodila na tréningy. Vystriedala som športovú gymnastiku, skúsila karate, hádzanú, až si ma napokon získala ľahká atletika, tu som sa venovala šprintom a skoku do diaľky. Beh na dlhšiu vzdialenosť som neznášala a často som ho nahrádzala bicyklom.

Neskôr na vysokej škole som sa vďaka nášmu učiteľovi horolezectva dostala k horám a to bola tá pravá láska. Veľa som bicyklovala po kopcoch, turistikovala, liezla, skialpovala. No a keď mi ukradli bicykel, začala som behávať po kopcoch a po horách a vznikla ďalšia láska.

Venuješ sa niečomu aktívne aj v tejto dobe?
Snažím sa niečo robiť každý deň, ale je to viac také nesystematické a podľa chuti. Obľúbila som si silové cvičenia a hopsoklus, kedy striedam chôdzu s klusom. Ak sa dá, bicyklujem po kopcoch, ale aj po ceste a veľa chodím pešo. A veľmi aktívne študujem k obom mojim prácam.

Chodíš teda na preteky už len ako dobrovoľník alebo sa občas ocitneš na štartovej čiare?
Momentálne už len ako dobrovoľníčka. Štartovú čiaru prenechávam tým dobrým bežcom a bežkyniam s chuťou súťažiť. Je pravdepodobné, že sa ešte niekedy niekde postavím na štart, ale momentálne viem, kde je moje miesto.


Ja som ťa spoznala počas pretekov UTMR, kde si robila dobrovoľníčku. Ako som pochopila, nebolo to prvýkrát a patríš tam už medzi dobrovoľníckych supervízorov. Kedy si začala s dobrovoľníctvom v pretekoch a čo ťa k tomu viedlo?
Ako dobrovoľníčka som začala u Maťa Urbaníka na Štefánik trail, mali sme službu na Kamzíku a veľmi sa mi zapáčila atmosféra, ktorá bola medzi bežcami a dobrovoľníkmi. Nikoho som nepoznala, snáď len zopár mien z bežeckej skupiny na sociálnej sieti. Mnohí z nich sú doteraz mojimi dobrými priateľmi.

A čo ma k tomu viedlo, je ťažko povedať, asi som chcela niekam patriť. Nemala som žiadne oslnivé bežecké časy, tak som asi hľadala inú cestu, ako byť súčasťou bežeckej komunity.

UTMR je kapitola sama o sebe. V roku 2015 som si zlomila nohu a na Vianoce som dostala knižku Bežkyňa od Lizzy Hawker, ktorá je riaditeľkou UTMR. No a už počas čítania som akosi cítila, že táto žena je mojou spriaznenou dušou. Keď som sa na konci knižky dočítala, že organizuje preteky okolo Monte Rosy, dala som si sľub, že tam raz pôjdem.

Prípravy začínajú posledným dňom pretekov predchádzajúceho ročníka.

A o rok a pol som stála na štarte mojej prvej 120 km trasy v horách. Bolo to v roku 2017 a odvtedy som tam, s výnimkou kovidového roka, každý rok. Od 2018 aj ako dobrovoľníčka na cieľovej páske – v ten rok som 170 km trasu nedokončila, bola som tam sama, a tak som sa išla spýtať, či nepotrebujú s niečím pomôcť. A bolo vybavené.

Od roku 2022 som ozajstnou členkou užšieho organizačného tímu. Je to pre mňa výzva vo viacerých smeroch, ale zároveň úžasná skúsenosť.

Lizzy a jej knižka oslovili aj mňa, dá sa povedať, že aj ovplyvnili. Sú UTMR v súčasnosti jediné preteky, kde chodíš vypomáhať?
Ani nie, veľa som pomáhala aj na Slovensku. Už spomínaný Štefánik, Nízkotatranská stíhačka, Devínsky ríbezľák, Hriňovská stovka, Letecká stovka a ďalšie. Vyskúšala som si aj dobrovoľníctvo na Mozart100 v Salzburgu, tak to bol úplne iný zážitok.

No a posledné roky som sa dostala do tímu organizátorov Psotkovho memoriálu, kde som veľmi rada najmä kvôli Sekovi a Braníkovi a ich už stabilnému tímu dobrovoľníkov. Neviem, ako som si zaslúžila byť ich súčasťou, ale veľmi si to vážim.


Každý organizátor musí byť vďačný za skúseného a spoľahlivého člena tímu. Skús nám popísať, ako prebiehajú jednotlivé fázy pretekov z pohľadu dobrovoľníka. UTMR sú z pohľadu organizácie dosť náročné preteky, lebo okrem hlavnej 170 km trasy sa koná aj stage race, teda 4-dňové preteky, ktoré začínajú a končia v iných miestach. A okrem toho kratšie trasy v posledný deň. Začnime prípravou, kedy sa zídete ešte pred príchodom pretekárov. Čo všetko máš na starosti?
Ja som takým špecifickým článkom na UTMR. Fázy prípravy v podstate začínajú posledným dňom pretekov predchádzajúceho ročníka. Počas roka riešime rôzne detaily organizácie, predregistrácie a pod. Na samotné preteky prichádzam o týždeň skôr ako ostatní dobrovoľníci.

Raz som mala na starosti nepálske bežkyne – vyzdvihnúť z letiska, trochu ich sprevádzať, dozrieť, aby jedli, pili, oddychovali. Inokedy je celý týždeň pred pomerne pokojný, hoci sa nezastavím. No a to pripravujeme jednotlivé občerstvovačky, robíme vo veľkom sklade kôpky, pripravujeme lekárničky.

Lizzy všetko drží v hlave a rozdeľuje mi úlohy. Veľa tlačím, laminujem, orezávam. Ale takisto pomáham pri výrobe niektorých grafických vecí. Už tretí rok mám na starosti tričká pre bežcov aj dobrovoľníkov, vozím ich zo Slovenska. No a minulý rok sme obišli autom celú trasu, dohadovali sa ešte posledné detaily s majiteľmi hotelov, kde mali byť ubytovaní bežci. Strávili sme jednu noc na horskej chate na Monte Moro Pass a to sú také momenty, kedy cítim totálne šťastie. Zobudiť sa niekde vysoko v horách.

Keď už prídu ďalší dobrovoľníci, tak sa rozbehne manuálna výroba značenia, čo je taká monotónna práca, ale je to skvelé, lebo je to totálny oddych od práce, ktorú robievame celý rok, pretože medzi nami sú programátori, inžinieri, právnici. Potom niektorí idú značiť trasu, ďalší odchádzajú pripravovať jednotlivé občerstvovačky na trase. Každá občerstvovačka má svoje pravidlá, svojho vedúceho a vždy je míting pred odchodom, kde sa zhrnie, čo a ako bude prebiehať.

Ďalšia skupinka chystá registráciu pre jednotlivé preteky, ďalší robia nákupy a varia pre ostatných dobrovoľníkov. Dobrovoľníci bývajú spolu a aj spolu večerajú. To sú inak ďalšie momenty, kedy je úžasné sledovať, koľko je skvelých ľudí, ktorí prišli pomôcť. Komunikácia funguje cez WhatsApp, každá občerstvovačka má svoju skupinu.

Čo sa potom deje počas pretekov, dostaneš na každý deň inú úlohu alebo robíš stále to isté?
Máme každý svoje primárne úlohy, ale zároveň robíme to, čo v danom momente treba. Posledné roky mám na starosti občerstvovačku v Taliansku, takže odchádzame ako tím na miesto deň pred prebehom danej občerstvovačky, ďalší deň skoro ráno ideme značiť trasu smerom k občerstvovačke a aj smerom k nasledujúcej.

Je to zároveň aj kontrola trasy, či tam nevznikli nejaké nečakané prekážky. Potom celý deň a aj noc „obsluhujeme“ bežcov. Následne odznačujeme časti trasy a po návrate do cieľa sa opäť rozpŕchneme a robíme, čo kde treba.

Nebezpečné je pýtať sa Lizzy, či môžem s niečím pomôcť. Neexistuje asi moment, kedy by nebolo treba po niekoho ísť, niečo vytlačiť, niečo značiť, alebo odznačiť. Boli chvíle, kedy som sa už schovávala.


Na tú občerstvovačku si veľmi dobre pamätám, boli tam úžasné koláčiky aj slané pochutinky, až mi bolo ľúto, že sa nemôžem najesť viac. Koľko ľudí celkovo je súčasťou tímu, ktorý sa stará o zabezpečovanie chodu pretekov?
Organizácia týchto pretekov je veľmi náročná. Keď som sa pretekov zúčastňovala ako bežkyňa, nikdy som si neuvedomila, že čo všetko to obnáša. Je veľa múdrych hláv, ktoré sa snažia Lizzy poradiť a tlačiť ju do zlepšovákov. Ona si však ide svoje a aj napriek všetkému to nejako funguje. Obdivujem ju, že to stále udržiava pri živote.

Sklamal ju sponzor a tak sa rozhodla, že to potiahne bez veľkých partnerov. Je to náročné, pretože ceny idú hore všade, či už služieb, stravy. No a čoraz náročnejšie je konkurovať obrovským organizátorom, ktorí postupne pohlcujú menšie behy. Týka sa to aj behov na trase UTMR.

Je otázka času, kedy bude ohrozené aj samotné UTMR. Verím však, že obstojíme a budeme pokračovať ďalej a rozvíjať komunitu smerom, ktorým chceme, aby sa uberala. S vášňou pre pohyb v horách, s rešpektom k prírode a k sebe navzájom.

Je nás v tíme okolo 40-50. Niektorí sme doslova všade a robíme všetko. Máme osvedčených značkárov, aj tzv. zadný voj, osvedčených vedúcich občerstvovačov. Často je to aj o improvizácii v nečakaných situáciách.

To vôbec nie je malé číslo, na druhej strane ide o veľké a viacdňové podujatie. Čo všetko sa musí zabezpečiť? My ako pretekári vnímame ubytovanie, občerstvenie, sprchy, značenie trasy a hlavne štartový balíček, prípadne nejaký ten finišerský darček alebo výherné ceny.
Je to presne to, čo hovoríš. Ubytovanie pre etapové preteky, občerstvenie – aby vyhovovalo všetkým a aby ho bolo dostatok, ale zároveň nie veľa, značenie trasy a aj odznačenie, zabezpečenie nebezpečných úsekov, komunikáciu so záchranármi po celej trase, vítanie v cieli, finišerský darček. No a tie neviditeľné veci ako je koordinácia dobrovoľníkov, odvoz vecí na občerstvovačky, odvoz DNF bežcov, riešenie zranení, blúdenie, odpisovanie na emaily, na správy.

Lizzy počas pretekov vidno buď za počítačom, alebo s telefónom v ruke. Nespí, takmer neje. Na každú správu, na každý email odpovedá osobne. A aj toto robí UTMR výnimočnými pretekmi. No a napokon riešenie nepredvídaných situácií, kedy sa rozhoduje o tom, či preteky prerušiť, ukončiť a pod.

Je to vždy veľmi ťažké rozhodovanie, minulý rok som bola pri tom, aj mi do plaču bolo z toho, že to musíme kvôli zosuvom pôdy zrušiť. Lizzy je vždy na strane bežcov, ale zároveň musí rešpektovať rozhodnutie záchranných zložiek, horských záchranárov, ktorí sú po celej trase. Tí majú posledné a rozhodujúce slovo.


Aj mne z toho bolo smutno, lebo počasie rozhodlo, že sme museli vynechať najkrajšie sedlá. Zavnímala som, že počas UTMR stage race sa často improvizovalo. Máte pripravené plány B, alebo sa všetko robí „na kolene“, t.j. konkrétna situácia sa rieši vtedy, keď nastane a nejako sa to vždy podarí vyriešiť?
Vždy je pripravený plán B a dokonca aj C, ale napokon sa situácia vyvinie tak, že prekvapí všetkých. Posledný ročník je toho príkladom, kedy kvôli zosuvom pôdy nebola priechodná celá dolina a hoci zaznievali hlasy bežcov, že sa to predsa dá prebehnúť, ale ak sa do doliny nedá dostať po zemi záchranným zložkám, je totálne nezodpovedné pustiť tadiaľ 300 bežcov, nech sú akokoľvek skúsení.

Ako bežci si neuvedomujeme, že je celkom komplikované vybavovať povolenia na trasy v takto dlhých pretekoch, ktoré prebiehajú rôznymi „krajmi“. Napríklad vo Švajčiarsku je to vždy na určitú trasu a určitý deň/dni a stojí to nemalé peniaze.

Takže áno, môže to pôsobiť, že je to robené na kolene. Rozhodovanie však nie je jednoduché. Isté je, že máme rezervy v komunikácii s bežcami, niekedy je však ťažké vystihnúť ten správny moment, pretože sa môže stať, že pošlete správu o nejakej zmene a v ďalšom momente táto zmena už neplatí, pretože na náhradnú trasu sa zvalili kamene a je nepriechodná. Čiže zasa posielate správu a celkom inú. Nečudo, že sú potom bežci zmätení a mnohí aj nahnevaní.

A čo po pretekoch? Predpokladám, že keď sa bežci poberú do pohodlia hotelov alebo na cestu domov, pre vás práca ešte nekončí.
Po pretekoch zväčša opadne všetok stres. Nikto sa vážne nezranil, nestratil. Všetci prežili. To je najdôležitejšie. Pre nás však „práca“ pokračuje ďalej. Ostáva nás už málo, veľa dobrovoľníkov odchádza s bežcami. No a my, čo ostávame, triedime, balíme, sušíme, čistíme značenie a balíme ho pre nasledujúci ročník.

Máme na trase ľudí, čo odznačujú trasu, niektorí sú na trase samotnej celé nasledujúce dni. Toto zväčša trvá do večera a potom máme spoločnú večeru. Sme tam všetci totálne unavení, ale vysmiati a šťastní. Väčšinou ani nevnímam tých 12 hodín šoférovania domov na nasledujúci deň.

V čom u teba tkvie to čaro, kvôli ktorému sa na UTMR opakovane vraciaš?

Na prvý pohľad je to akože „nemám problém s ničím“, ale pravda je taká, že je to riadny stres.

Určite je to Lizzy, ktorá je pre mňa v mnohom inšpiráciou, je to taká čistá duša, úprimná, možno naivná. Ale zároveň je ohromne silná a tvrdohlavá. No a ten tím ľudí okolo nej, do ktorého patrím už aj ja. Sú tam ľudia z celého sveta. Minulý rok prišla dobrovoľníčiť jedna bežkyňa z Aljašky. Prišla iba kvôli tomu. Je úžasné, že takéto podujatie dokáže spojiť toľko podobne zmýšľajúcich ľudí.


Celkovo tam teda stráviš takmer 2 týždne? Stará sa aj o vás dobrovoľníkov niekto? Aké služby vám organizátor ponúka?
Staráme sa sami o seba. Ak raz vstúpi niekto do tejto komunity ako dobrovoľník, nepochybne hneď vie, čo má robiť. Riaditeľka pretekov poskytuje ubytovanie v priestoroch telocvične, kde je zároveň aj taký hlavný stan a sklad.

Čiže máme jedlo, strechu nad hlavou, zábavu a najmä kopec skvelých ľudí. Po pretekoch nám ostane tričko a dobrý pocit. Organizátorka prepláca pohonné hmoty, ktoré dobrovoľníci použijú počas pretekov.

Ak porovnáš tvoje úlohy dobrovoľníka v zahraničí a na slovenských pretekoch, aké najväčšie rozdiely vnímaš?
Na Slovensku mám zväčša (a vďaka zato) len menšiu úlohu na konkrétnej občerstvovačke. Sme tam väčšinou zohraná partia, je kopec srandy. Má to komunitného ducha.

Napríklad na Mozart100 som menila tričká bežcom, ktorým nesedela veľkosť, počas pretekov sme v cieli krájali melóny, takže našou úlohou bolo neporezať sa a zabezpečiť, aby bolo všetkého dostatok. Výrazne kratšiu službu sme tam mali. Zároveň to nebolo také komunitné, ale skôr také komerčné.

Na Psotkovom memoriáli mám mať na starosti dobrovoľníkov, ale pravda je taká, že tam je taká zohraná partia, že nepotrebujú koordinovať vôbec.

Tu na UTMR mám veľkú zodpovednosť. Snažím sa ju prevziať s úsmevom a na prvý pohľad je to akože „nemám problém s ničím“, ale pravda je taká, že je to riadny stres. Odšoféruješ 5 hodín, pripravuješ veci na občerstvovačke, komunikuješ s rôznymi národnosťami, čiže je tam aj určitá jazyková bariéra, zabezepčuješ bezpečný odvoz DNF bežcov, odznačuješ trasu a napokon šoféruješ 5 hodín naspať. Nie je to vždy len sranda.

Zároveň je tu však komunita dobrovoľníkov, ktorí sa sem každý rok vraciame, navzájom sa inšpirujeme, s mnohými zdieľame zážitky aj počas roka a keď sa opäť po roku stretneme vo Švajčiarsku, tak akoby sme sa len včera rozlúčili.


Zažila si určite veľa rôznych situácií a reakcií bežcov, v čom najviac „vymýšľajú“?
Na jednej občerstvovačke na Slovensku ma zaskočila jedna bežkyňa, ktorá nám vytkla, že nemáme Coca Colu. Mali sme Pepsi. Vtedy som začínala a nechápala som to, že či je to taký rozdiel. Dnes viem, že aj na takýchto detailoch záleží, najmä ak sú to výkonní bežci.

Inak sú tie zážitky väčšinou pozitívne. Tu platí asi stonásobne zákon akcie a reakcie. Ak sme my dobrovoľníci vľúdni a milí, tak bežci nemajú byť prečo iní.

Nepohrávala si sa niekedy s myšlienkou preteky organizovať?
To nie, to je príliš veľa administratívy. Povolenia, seriózna komunikácia. Toto mne nejde, ja som super vo výkone - ideál, ak mi niekto zadá úlohy a ja už len vykonávam. Je to rovnováha oproti práci, ktorou sa živím. Tam som ja tá kreatíva a komunikátor.

Plánuješ v tejto práci pokračovať aj naďalej, možno rozšíriť si portfólio pretekov?
Plánujem určite pokračovať v pomáhaní na UTMR, je to srdcovka, aj kvôli horám ale najmä ľuďom. Ak ma ešte budú chcieť, tak určite rada pomôžem aj na Psotkovom memoriáli. A určite s dobrou partiou pomôžem na akýchkoľvek iných malých pretekoch. V tomto momente záleží od voľného času.


Katka, ďakujem ti za rozhovor. Znie to veľmi pozitívne, hoci aj náročne. Až mám sama chuť si to vyskúšať. Verím, že sme týmto článkom inšpirovali aj ďalších potenciálnych dobrovoľníkov, vďaka ktorým organizátori budú radi vo svojej činnosti pokračovať.