Reportáž: Spektakulárny vertikal pod Mont Blancom

Parametre 11 km a prevýšenie 2 300 m. V slovenských horách nereálne, v Alpách úplne bežné.

Ani neviem, ako sme objavili preteky „Doppio“ Vertical Courmayer, ale okamžite sa mi zapáčili. Parametrami, lokalitou, aj preto, že z ich príspevkov na sociálnych sieťach sálalo to pravé nadšenie, zápal pre šport a hory, kamarátsky „vibe“. A nebudem klamať, aj vyšportované telá pretekárov a pretekárok, ktorí v helmách a letnom oblečení preskakujú zábradlie lanovky.

V tejto reportáži sa podelím o moje zážitky z týchto parádnych pretekov pod najvyšším vrchom Álp – VK2 Courmayuer. Štart je v meste Courmayeur a cieľ na terase stanice lanovky Helbronner vo výške 3 462 metrov.

Organizácia ma nadchla

Začnem tak trochu od konca. Organizačne pretekom nie je čo vytknúť. Taliani sú v mnohých ohľadoch úžasní, ale úprimne, organizácia a precíznosť nie sú ich silné stránky. Toto ale v prípade VK2 Courmayeur vôbec neplatí. Teda až na prihlasovanie a tradičnú byrokraciu, ktorú ja už mám v malíčku, no pre neskúsených je to otrava.

Štartovné smiešnych 60 €. Áno, smiešnych, lebo v štartovnom balíčku dostávame technické tričko, miestne pochutinky, bezplatnú cestu lanovkou smerom dolu, zľavu na obojsmerný lístok lanovkou Skyway Monte Bianco pre doprovod.


Okrem toho máme zabezpečený vývoz vecí na prezlečenie, vývoz prilby, zvoz paličiek, občerstvovačky, shuttle bus v Courmayeri, kompletné obedové menu v cieli: cestoviny alebo čierna ryža (ktorú zbožňujeme), syr, šunka, chlieb, voda, zmrzlina, pohár remeselného piva. A veľmi podstatnú vec, dobrovoľníkov a horskú službu, ktorá v technickom teréne a v mraze s úsmevom podporovala účastníkov viac ako 4 hodiny.

Za polroka prihlasovania boli dokonca 2 príležitosti využiť zľavu, jedna z nich na Deň žien, aby podporili účasť horských nadšenkýň. Len pre porovnanie, nemenované zimné bežecké preteky v menovanej tatranskej osade Polianka stáli v deň štartu polovičnú sumu. Okrem vývozu vecí autom a lacnej tyčinky nedostali účastníci v cieli ani teplý čaj.

Príchod do Courmayeru a predštartový stres

Pred pretekmi strávime 2 noci v kempingu v nadmorskej výške 1 500 m. Cieľ - čo najviac si oddýchnuť a pospať - sa prvú noc v kempe čiastočne zrútil, spánok odolával zime a malému priestoru. Kto pozná Courmayer ale vie, že je to „posh“ miesto a cena za posteľ by výrazne prevýšila štartovné.

V piatok poobede vyzdvihujeme štartové balíčky, potúlame sa uličkami mesta a očakávame potvrdenie štartu podľa predpovede počasia, aj či sú potrebné retiazkové mačky. Počasie totiž vôbec nie je ideálne, každý deň niekoľkokrát spŕchne a vo výške nad 3 000 m posnežilo. Večer prichádza vytúžený email, štartujeme podľa plánu a bez mačiek.


Teplota je ráno v kempe iba 6 stupňov. Tielkové slnečné fotky, ktoré na mňa vyskakovali zo všetkých postov, sa mi zdajú ako „fake“. V Courmayeri je o niečo teplejšie, no i tak uprednostním ku kraťasom podkolienky a namiesto ferratových rukavíc beriem palčiakové. Krátke tričko, rukávniky, bežecký opasok, fukerku, telefón, vreckovky, 500 ml iontového nápoja, 5 gélov a 1 želé tyčinku. Jedlo by malo vystačiť na 3 hodiny, prípadne sa poistím na občerstvovačke.

Pár minút pred štartom ešte riešim pohromu v podobe vytečeného gélu. Láska Talianov ku káve je našťastie silnejšia ako budíček a v mieste štartu je od 5:30 otvorená kaviareň, kde narýchlo operiem a vysuším fukerku, vyčistím kraťasy aj nohu od lepkavej tekutiny a vylejem zvyšok gélu z opasku. Štart stíham a stretávam sa s Palim, ktorý sa pýši spoločnou fotkou s (pre nás) známym a slávnym Williamom Boffellim. Tento rok sa mu podarilo FKT (najrýchlejší zaznamenaný čas) na Mont Blanc na lyžiach.

Preteková stratégia

Vlajky nás vedú nekompromisne strmo hore, sklon je viac ako 40 %.

Chcem rozumne rozložiť sily a neprepáliť úvod, ktorý je behateľný. A viac jesť. Čas 3 hodiny by bol pre mňa vytúženou métou. Niektoré preteky nie sú o umiestnení, ale o zážitku. A presne o toto mi ide. Užiť si veľké hory a atmosféru. V konkurencii profíkov aj tak nemám šancu.

Pre mňa je najväčšou hviezdou na štarte Hillary Gerardi. Aj ona drží FKT na Mont Blanc, bežecké. Pred pár týždňami sme si pozreli jej dokument a vďaka tomu videu som ju identifikovala v Courmayeri.

Prvá tretina trate – behateľný terén

Výstrel o 7:01 a organizátor nám stihne popriať, aby sme si to užili. Som vďačná, že mi to pripomenul a vôbec ma netrápi, že niekoľko sekúnd stojím v zápche.

Rozbieham sa v príjemnom tempe a kontrolujem si tepy. Hoci už od začiatku mierne stúpame, ide sa mi dobre a udržujem sa v komforte. Neženie ma túžba predbiehať iné ženy, zopár miest si ukoristím, no veľa mi ich zmizlo z dohľadu. Bežíme najskôr mestom a potom po širokej šotoline, zápchy sa netvoria a zložené paličky čakajú na svoju príležitosť. Nie všetci majú také stoické nastavenie, obieha ma jemne premotivovaný bežec, ktorý sa rúti priamo do potoka. Kompletne premočil tenisky a predbehol jedného človeka…

Druhá tretina trate – paličkový terén

V druhej tretine nastupuje strmina a paličky. V lese sa tvorí hadík pretekárov a som rada, že nie som brzdiaci element. Stíham a dokonca by som aj pridala. No aspoň pošetrím sily.

Tu sa ale nehrá na cik caky. Vlajky nás vedú nekompromisne strmo hore, sklon je viac ako 40 %. Je už čas na prvý gél, no nie je ľahké nájsť príležitosť, o miesto vo vláčiku prísť nechcem. Našťastie spolubežcovi predo mnou očividne dochádza, môžem ho predbehnúť a spraviť si trochu priestoru len pre seba.


Sklon sa mierne narovná až pred občerstvovačkou Pavillon. Tu je aj prvý cut-off (ďalší je až v cieli) a kto nestihne prísť do 2 hodín, končí. Som tu s náskokom 45 minút. Odtiaľto musíme mať povinne prilbu.

Hlásim svoje číslo už z diaľky a bez zdržania mi ju podávajú. Na občerstvovačke sa zdržím minimálne, zatiaľ mám všetko a radšej natlačím svoj gél. Po krátkej pauze opäť naberám výškové metre. Končiare vrchov sa zahmlili, no mám šťastie na kozoroha, ktorý uskakuje do doliny.

Tretie tretina trate – scramblingový terén

Od miesta, kde treba odovzdať paličky, začína technická pasáž. Začínam pochybovať o čase 3 hodiny ako reálnom, je to ešte okolo 800 výškových metrov. Na túto časť som sa pôvodne tešila. Predstavovala som si ju asi ako záver Kriváňa či Emericyho nárek na Lomničák. A seba, ako sa v tom teréne mrštne posúvam smerom nahor. Ale je to iné.

Skala tu je viac rozlámaná a hlavne klzká. Dávam si kofeínový gél, nech ma trochu nabudí. Fúka, popŕcha, je mokro. Len dúfam, že sa nerozfúka tak silno, že prestane premávať lanovka. Dolu by sa mi pešo veľmi nechcelo. Rukavice postupne vlhnú a kvapká mi z prilby. Som rada, že je to povinná výbava, chráni aj pred dažďom, ktorý sa postupne mení na sneženie.


Niektoré miesta sú zaistené lanami, pri prvom je mierne zdržanie kvôli dosť vysokému výšvihu. Čím vyššie stúpame, tým sa pretekári okolo mňa prerieďujú. Možno ich len nevidím kvôli hmle a sneženiu. Ušliapaný sneh mi ale pomáha orientovať sa. Pozitívne je, že nadmorská výška mi nerobí žiadne veľké problémy a viem ísť ešte celkom svižne.

Záživná trať, striedanie terénov, energia hôr, fyzická výzva.

Keď prichádzam ku chate Rifugio Torino Vecchio, trochu si namýšľam, že by to mohla byť stanica lanovky. Trasa totiž vedie rovno cez chatu. Ale nikto ma nezastavuje ani o pár metrov vyššie, keď prechádzam popri Rifugio Torino nuovo (3 375 m n. m.), kde je dokonca rebrík.


Už počujem hlasy, no ešte treba prejsť záver po hrebeni. Že som už veľmi blízko mi prezradí výkrik „idéééš“. Už vnímam a vidím cieľovú „rovinku“. Strmý rebrík, ktorým sa prehupnem na terasu lanovkárne.

Cieľ splnený! Vlastne dva. Fakt som si to užila. A čas bol o 6 minút lepší ako 3 hodiny. Na terase je rušno, napriek mrazu, fučáku, sneženiu. Je tam moderátor, hudba, časomiera, fotograf, občerstvovačka s teplým čajom, sú skvelí.

Popretekové dojmy

Pred pretekmi som sa najviac tešila na cestu dolu lanovkou. Ale po pretekoch hodnotím, že tá lepšia časť bol výstup. Záživná trať, striedanie terénov, energia hôr, fyzická výzva. Môj čas 2:53:57 sa zaradil do prvej polovice všetkých pretekárov a v ženskej kategórii 40 – 54 rokov bol 6. najrýchlejší. Dobre som rozložila sily a síce som jedla menej, ako bol plán, nemala som výraznú krízu.

Dolu v Courmayeri nás už čaká typická talianska pasta party. Jedlo na lístku nenazvali ako jedlo, ale dobré jedlo. A dobré pivo. Taliani sú v niektorých veciach naozaj neprekonateľní, vedia vychutnávať a my sme si na týchto pretekoch vychutnali tie ich najlepšie stránky.


Hoci výhľady zakryla hmla a tielko nahradila fukerka, Vertical Courmayeur zostáva v mojom srdci ako výnimočný. A rada sa sem na tú tielkovú verziu ešte vrátim. I keď počasie nenaplánuješ. Ako trefne podotkol moderátor pri bilancovaní 10. ročníka: „That’s what happens, when you are dealing with Mont Blanc“.
Aj o tom bol „double“ vertikal pod Mont Blancom.