Rudná magistrála - divočinou po červenej (2. časť)

Po týždni a pol od nešťastného úpalu sa vraciam späť na červenú. A z „nudnej magistrály“ je razom Rudná magistrála.

... snáď mi bude odpustené, ale východná časť Rudnej magistrály je skutočne o poznanie krajšia, než tá západná. Krajšia, vyššia, divokejšia, nebezpečnejšia. Pri čakaní na vlak smer Zvolen sú už moje myšlienky upriamené na Poľanu, kde sa to údajne hemží medveďmi, na Muránsku planinu s norikmi a najmä na finále s poetickým názvom Stolica. Vtedy som ešte netušil, koľko epických zážitkov a nádherných výhľadov ma čaká...

Do divočiny

Zvolen ma víta sychravým, chladným počasím. Kým však prichádzam späť na Slatinské Lazy, dážď ustáva a kde-tu prekukuje slniečko. Endorfíny stúpajú a ja začínam stúpať tiež – hore kopcom späť k červenej prichádzam o 15 minút skôr, než mi minule trval zostup v tom biednom stave. Po krátkom hrebeni zostupujem do Starej Huty, kde plánujem prespať a víta ma nádherná dúha. Krajší úvod som si ani nemohol priať...


Ďalší deň štartujem spočiatku zvážnicami, no už čoskoro v Sliackej Poľane prichádzam k vychýrenému, najhoršiemu a najťažšie schodnému úseku magistrály. Mišo, môj parťák z prvého dielu, tiež „Rudnú“ prešiel len po Detvu a napísal mi jednoduché: „Som rád, že končím.“ A onedlho zisťujem prečo.

Príliš dlho nemusím premýšľať, aký tvor si vyšiel na prechádzku pri letnom mesiačiku a takmer nedýcham.

Nevykosená lúka, zrazu som bez značky, onedlho ju nachádzam kdesi v hustých kríkoch, orosená tráva, siahajúca až po pás, bludisko zvážnicami, ktoré sa ani nenachádzajú na mape... vravím si: „Chcel si divokú magistrálu, máš ju mať.“ Do Detvy však už potom schádzam peknou lúkou, kde z momentálnej Rudnej magistrály vidím kúsok minuloročnej Cesty hrdinov SNP a zároveň Korunu Turca, ktorú plánujem prejsť koncom mesiaca. Aké je to Slovensko malé (a, samozrejme, krásne).


V Detve si odbíjam povinného „čapáka“ a poďho rovno na poludňajší úpek. Poučený udalosťami spred dvoch týždňov pridávam do kroku, aby som bol čím skôr v lese. Predo mnou sa týči ona – vysoká, divá Poľana a 900 metrov stúpania, ktoré neznejú veľmi vábne, no púšťam sa do nich v dobrej nálade, koniec koncov, Kráľova hoľa s podobnými parametrami padla na SNP-čke za obeť štýlom, že som sa ani nenazdal a bol som hore.


Tento rok to bol však iný príbeh. Rýchlo som zistil, že obrie kopce je lepšie dať si na „raňajky“, než na „olovrant“. Cez populárnu lezeckú oblasť Kalamárka smerujem k vrcholu. Na záver dňa si ešte dávam od horského hotela krátku prechádzku na známe vyhliadky, Katrušku a Zbojnícky tanec. Opäť sa potvrdzuje dobrota ľudí, keď mi tamojší bufetár na noc otvára búdu, ktorá kedysi slúžila ako bufet. Snáď bude môj spánok pokojný.

Bojíš sa viac kliešťov alebo medveďov?

... radšej 10 sekúnd postáť, než potom tie potvorky vyťahovať z miest, na ktoré si ani nedovidím.

Budím sa uprostred noci na ťažkopádne kroky a funenie. Príliš dlho nemusím premýšľať, aký tvor si vyšiel na prechádzku pri letnom mesiačiku a takmer nedýcham. Aj po odchode maca mi ešte hodnú chvíľu tlčie srdce ako splašené. No, na Poľane je jednoznačne lepšie spať medzi štyrmi stenami, než pohodený niekde pod smrečkom. O to väčšia je škoda, že Horský hotel Poľana už nefunguje... ešte raz ďakujem bufetárovi a vyrážam do hustej zelene.


Užívam si nádherný zelený les plný ihličnanov, čučoriedkových kríkov, kadejakých tráv, papradí a popadaných stromov. Je to tu úplná divočina, kde čo spadne, tam to ostane ležať a hlavne je to obrovský kontrast oproti tým vysušeným lesom z predošlých dní. Onedlho sa dostávam k ďalšej peknej vyhliadke, pomenovanej podľa zbojníka – Strunga.


Ťažko sa môžem rozhodnúť, či mi dnes väčšie vrásky na čele tvorí množstvo pavučín, ktorých mám onedlho plný ksicht, kliešte, ktorých som do konca dňa zo seba striasol asi 15, či ťaživé myšlienky o medveďoch. Častokrát stojím a kontrolujem, či po mne niečo nelezie, koniec koncov, radšej 10 sekúnd postáť, než potom tie potvorky vyťahovať z miest, na ktoré si ani nedovidím. Aj tie kliešte sa mi ale onedlho vytrácajú z mysle, lebo prichádza stúpanie na Ľubietovský Vepor a za ním nasledujúci Hrb, geografický stred Slovenska.



Ľubietovský Vepor by pokojne mohlo byť nemanželským potomkom Krížnej a Kozích chrbtov, pričom po Krížnej podedil dĺžku a po Kozích chrbtoch sklon. V rovnakom duchu sa nesie aj klesanie k Chate pod Hrbom, kde mám chvíľkami pocit, že ho zleziem po zadku. No ten nádherný výhľad na nízkotatranský hrebeň za tú námahu jednoznačne stál a návštevu týchto vrcholov odporúčam hoci aj v rámci samostatnej túry.

Na samotě u lesa

Pri zostupe z chaty po rozbitej asfaltke hraničiacej so šotolinovou cestou narážam na jedno veľmi milé a osviežujúce prekvapenie. Pri rázcestí Tri studne je totiž vyvedené žriedlo vo výške asi dvoch metrov a ja takmer skáčem od radosti – v takúto parádnu kúpeľňu, kuchyňu a práčku v jednom som ani len nedúfal.


Odchádzam asi po hodine čistý, najedený, odgrgnutý a ak by mi do dnešného cieľa nezostávalo 17 km, tak aj vrcholne spokojný. Jednoducho, toto je všetko, čo na diaľkových trekoch stačí človeku ku šťastiu. Okolo vodnej nádrže Hronček mierim do posledného väčšieho stúpania, ktoré vrcholí na lúčnom kopci Zákľuky. Na vrchole opäť prichádzajú zimomriavky a môj veselý výkrik: „Wo-hoo!“

Jeden krok vedľa a ťažký batoh ma ochotne stiahne dolu...

Takto vyzerá radosť z pokoreného ťažkého stúpania a z krásnych výhľadov, do psej matere! Všade, kam sa len pozriem, vidím lesy, lúky, nízkotatranský hrebeň, jednoducho, zbohom civilizácia. Nocujem na priam romantickom salaši Obrubovanec úplne osamote... a nakoniec som si v noci užil aj niekoľko perzeíd.

Idem „na morál“

Nasledujúci deň a môj príchod do Muránskej planiny boli veruže riadny záťah na psychiku. Celý kolotoč bláznivých zážitkov odštartoval ráno môj tata, ktorý mi oznámil, že kdesi pri Trenčíne napadol medveď lesníka. To je teda presne tá správa, ktorú chceš počuť pred tým, než sa pustíš do územia, kde sa to hemží medveďmi. Náladu mi aspoň trošku vylepšuje okolie Drábska a krásne výhľady.


No a potom to už pomaly, ale isto ide s mojou náladou z kopca a mojimi nohami do kopca. Obrovský holorub, ktorý mi v mnohom pripomína Volovské vrchy, stúpanie na Klenovský Vepor... neviem, čím to je, ale každý z Veporov, s ktorými som mal doteraz tú česť, som zdolával takmer štvornožky. Podľa môjho skromného lingvisticko-právneho názoru sa teda slovo „Vepor“ dá voľne preložiť ako „v tomto stúpaní pravdepodobne umrieš.“


Hustota vrstevníc na mape nezostáva mojej predtuche nič dlžná a chodník je na niektorých miestach strhnutý a dosť nebezpečný. Jeden krok vedľa a ťažký batoh ma ochotne stiahne dolu... zostup z tohto vrcholu, ktorý má netradičný tvar bumerangu a dá sa jednoducho spoznať podľa toho, že je výrazne plochý, poctivo sekunduje výstupu. S tým rozdielom, že je navyše aj vyšmýkaný a na chvíľu sa mi aj darí zísť z chodníka. Po nekonečnom brodení sa trávou, ktorá mi siahala po plecia, zostupujem na zvážnicu, ktorá ma napokon doviedla až do známeho sedla Zbojská.


Pri tamojšej soche zbojníka Jakuba Surovca stretávam párik. Vidia, že nejdem zo sedla ako väčšina ľudí, ale z opačnej strany, a tak sa pýtajú, čo tam je. „Utrpenie,“ odpovedám. Na salaši Zbojská zadeľujem poctivé halušky a bohapusto ignorujúc Fabovu hoľu mierim priamo k zrubu Burda. Zároveň je to, čo sa výhľadov týka, jeden z najkrajších večerov...

Epický záver epickej trasy

A ako sa plašia medvede? No predsa kričaním „kšá, kšá“!

Odhliadnuc od šialene chrápajúceho správcu som sa na Burde vyspal naozaj vynikajúco. Ráno sa lúčim a na odchode sa ho pýtam, či mu sem nechodia medvede. On pokojne odpovedá, že nie. Koše vonku nemajú a koniec koncov, medvede predsa vraj nemajú radi ľudí. Lesník od Trenčína súhlasí. Úvod dnešného dňa absolvujem takou rudnomagistrálnou klasikou – v orosených húštinách.


Až pri útulni Nižná Kľaková vychádzam na normálny chodníček a v tomto momente začína jeden z mojich najepickejších turistických dní. Krásnu širokú zvážnicu využívam na telefonát domov a overujem si vlak z Telgártu na ďalší deň. Pôjde mi okolo obeda a z chaty Janka, kde plánujem dnes prespať, to cez Stolicu bude už len asi 15 km. Prichádzam na Muránsku studňu, kde ma čaká jednak vytúžený prameň a jednak jaskyňa Ľadová jama.


Cez vyhliadku Poludnica sa dostávam k turisticky najnavštevovanejšej časti Muránskej planiny, a síce Veľkú lúku. Ak by moje nohy boli autom, v tej dobe by mi na prístrojovke blikali asi všetky kontrolky, tak veľmi ma už boleli nohy. Nepomohla ani rozbitá asfaltka, ani prvotriedny asfalt na lúke, nepomohlo, že som pri „odskočení si“ na Muránsky hrad nechal batoh v bufete pod kopcom.


Úsmev na tvári mi aspoň na chvíľu vyčarúva moja premilená Kráľova hoľa a výhľad na ňu – skrátka, ak by som si mal nejaký slovenský hrad vybrať ako obydlie, Muránsky by bol isto v úzkom okruhu favoritov. Okrem toho, prehliadajúc si náprotivné vrchy, skúmam, ktorá z nich je Stolica a zisťujem, že moje vyše 200-kilometrové snaženie sa blíži do zdarného konca.


Ostro klesám do Muránskej Huty a vravím si: „Prepánajána, moje...,“ ale so smiechom už ani neviem, čo doplniť, bolí ma totiž všetko. Z obce vyrážam nahor asfaltovým stúpaním do sedla Javorinka a naberám druhý dych. Zvažujem, či sa dnes nevyškriabať až na Stolicu a prespať tam – vedel som totiž, že na jednej z tamojších lúk je nádherný výhľad na Vysoké Tatry. SNP-čka mala u mňa pokojný záver, teraz by to chcelo pre zmenu niečo epické.

Motiváciu mi dodáva jednak samotný pocit, že sa blíži koniec trasy a jednak výborné tempo. Neprešla ani hodina a pre zmenu ma láka šialená predstava zísť až k Telgártu a prespať na jednej z lúk nad dedinou. Za Stolicou mi už v ceste predsa stojí len jediné krátke stúpanie a odrazu po predošlej únave ani stopy, tak prečo nie...

... takmer celý čas som strávil osamote a bola to naozaj výborná psychohygiena...

Na nekonečnej šotolinovej zvážnici sa teda aspoň trochu snažím pošetriť chodidlá chôdzou po tráve. Pri chate Janka si zarábam horčík, keďže je tu prameň a hurá do posledného útoku. Po príchode do Slanského sedla zhadzujem batoh do kríkov, veď sa sem z vrcholu aj tak vrátim a aspoň ušetrím trochu času a najmä energie. Naberám výškové metre a deriem sa trávou.


Pozitívom lúčneho výstupu je, že vidím, koľko mi ešte ostáva. Negatívom zas to, že vidím, koľko mi ešte ostáva. Cestou míňam obrovské množstvo malinčia a neskôr aj čučoriedok, no musím byť silný, musím odolať. Vrchol zdolávam o pol ôsmej stredoeurópskeho času. Rudná je hotová!


Zachádzam ešte kúsok za vrchol a na tamojšej lúke sa mi naskytá prenádherný výhľad na Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry – hádam najkrajšia odmena, akú som mohol na záver tohto treku dostať. Z vrcholu doslova bežím (po štyridsiatich piatich kilometroch chôdze!), tentokrát už po červenej. Na posledný vrchol, Kyprov, už vybieham s batohom, nasadenou čelovkou a boriac sa hustou trávou. Malých potvoriek sa však už neobávam – veď nechať sa zožrať medveďom je horšie, než mať kliešťa.


Keďže panuje úplná tma, je načase začať plašiť zver. A ako sa plašia medvede? No predsa kričaním „kšá, kšá“! V tme však všetko ubieha rýchlejšie a onedlho už vidím prvé svetielka môjho cieľa, Telgártu. Po niekoľkých nočných snímkach prichádzam na slovenskú „Route 66“.

Až tu prepukla neskutočná bolesť nôh, prešľapujem z nohy na nohu a už chcem byť na mieste nocľahu – napokon sa rozhodujem prespať pri mojej obľúbenej telgártskej Kolibe. Po 60,5 km o jedenástej líham do spacáka a zaspávam s mliečnou dráhou nad hlavou...


Bola teda Rudná magistrála krajšia ako SNP-čka? Bola skôr iná. Ak som niekoho stretol, bol to skôr zázrak – takmer celý čas som strávil osamote a bola to naozaj výborná psychohygiena, na moment sa odtrhnúť od sociálnych sietí a všetkých ďalších zbytočností. Spal som takmer každú noc vonku, maximálne na útulni a zistil som, aký je zdravý spánok dôležitý... tu som si ho často neužil.

A či som v ten posledný deň objavil svoje turistické limity? Uvidíme...

P.S.: Mali by ste vidieť, aké výrazy „strúhali“ moji rodičia, keď som sa zjavil na ďalší deň doma o tri hodiny skôr a porozprával im o mojom počine... epickej turistike zdar.

P.P.S.: Kompletný denník z celého treku si môžete prečítať na tomto odkaze.