Reportáž: Behaj lesmi Veľká Fatra - v srdci horskej divočiny

Takmer 800 výškových metrov na 18 km trati. Preteky vo Veľkej Fatre ukázali, prečo patria medzi najnáročnejšie v sérii.

Štvrtá zastávka bežeckej série zaviedla lesnú svorku do prirodzeného prostredia, priamo do srdca Veľkej Fatry, kde sú stúpania výzvou, výhľady odmenou a ticho lesa najlepším sprievodcom. Slnečných 21 stupňov a čistý letný vzduch vytvorili ideálne podmienky na horské dobrodružstvo, ktoré preverilo nielen nohy, ale aj hlavu.

Aj tentoraz zvládli organizátori parkovaciu logistiku na jednotku. Prichádzame včas a bez problémov sa zmestíme na parkovisko priamo pri lanovke. Odtiaľ mierime rovno k registrácii, kde sa zdržujeme len chvíľku, všetko ide hladko.

So štartovacím balíčkom v ruke už nastupujeme do lanovky. V balíčku nechýba tyčinka, hroznový cukor ani hrejivá masť – výbava, ktorá sa počas pretekov rozhodne zíde. Samozrejmosťou je štartové číslo, to si pripínam ešte počas jazdy lanovkou, zatiaľ čo si miešam športový drink.

Podcenená príprava?

Zázemie pretekov bolo priamo na Malinom Brde, takže hneď po vystúpení z lanovky ma privítali rozložené stánky, čulý ruch… a predovšetkým kopec Malinné so svojimi takmer 300 výškovými metrami na niečo vyše kilometri. V tej chvíli mi hlavou preblesklo: To snáď organizátori nemyslia vážne?! Vedel som, že Veľká Fatra má byť najťažšou etapou série, ale takýto štart by bol extrémne tvrdou rozraďovačkou hneď v prvých metroch.

Našťastie išlo len o moje podcenenie prípravy a nedostatočné naštudovanie si trasy. Priznávam, moja chyba. Trasový profil som si pozrel len večer pred pretekmi, „jedným očkom“, a úplne mi ušlo, že úvod vedie dole kopcom. Nemýlil som sa však až tak veľmi. Po pár stovkách metrov sa trasa začína dvíhať a spomínané výškové metre si nakoniec poctivo vyšliapeme… len o niečo neskôr a cez dlhšiu, zato poriadne výživnú pasáž.

Svalovica v nedeľu je viac ako istá

O tom, že nás čakajú najťažšie preteky série, som už hovoril, ale čo to v skutočnosti znamená? Organizátori pripravili poriadnu výzvu vo všetkých kategóriách. Kým deti už úspešne zvládli svoju lesnú trať a zbierali zaslúžené medaily, dospelácke kategórie sa len začínali rozbiehať

Päťkilometrová trať, ktorá mala odštartovať už o chvíľu, preverí bežcov 250 výškovými metrami. Jedenástka? Tá sa zastavila na krásnych 444. A mňa dnes čaká najdlhšia trasa. Hoci má „len“ 18 kilometrov, takmer 800 nastúpaných metrov dá zabrať nejedným lýtkam a aj psychike.

Keď človek nemôže, výbava pomôže

Čo som rozhodne nepodcenil, bola výbava. Trať vo Veľkej Fatre však nie je len o číslach. Je technická, plná prudkých stúpaní, šmykľavých koreňov a úzkych chodníčkov, kde treba dávať pozor na každý krok. Potrebuješ obuv, ktorá zvládne ostré výšľapy bez zaváhania, bude stabilná a zároveň dostatočne rýchla a na dlhých zbehoch ti dovolí do toho poriadne šliapnuť.

Aj preto som sa rozhodol pre menšiu zmenu. Kým v Štiavnici a Bachledovej doline som bežal v Craft Nordlite Ultra 2, dnes ich vymieňam za Pure Trail X, model, ktorý je ako stvorený na členitý horský terén. A keď už má človek pred sebou toľko výškových, každá výhoda sa počíta.


V horúčave a stúpaniach ocením aj ultraľahké oblečenie. Bežal som v tričku a kraťasoch z kolekcie Craft PRO Hypervent, ktoré kombinujú nízku hmotnosť s výbornou priedušnosťou. Na trati, kde sa potíš od prvého kilometra, je to presne ten druh komfortu, ktorý ti dovolí sústrediť sa len na beh.

Nervozita od prvých minút

Mám po rozcvičke, posledné drobnosti ako hroznový cukor či hrnček na pitie miznú v bežeckom opasku (celá séria Behaj lesmi kladie dôraz na ekologickú stránku, takže vlastný pohárik na občerstvovačkách je must-have) a ja sa snažím prebojovať na popredné miesta pri štarte. Nie som sám, vpredu cítiť jemné napätie. O chvíľu aj zisťujem, prečo.

3-2-1… výstrel. Je odštartované. Prvé metre sú o jedinom, dostať sa do dobrej pozície. Čaká nás totiž takmer kilometrový zbeh po lúke. A ak nechytíš ideálnu stopu, bežíš po pokosenej tráve, kde riziko vyvrtnutia členka vôbec nie je malé.

Nohy ako z ocele

Na hodinkách mi pípa 3:33 a je jasné, že chalani nasadili hneď od začiatku rezké tempo. Nezvoľňujú ani v prvom stúpaní. Mne štart úplne nevyšiel, ale postupne sa prepracúvam dopredu a aktuálne sa držím okolo 12. miesta. Vpredu sa už črtá skupinka, buď skialpinisti, alebo borci, čo sa neboja zapáliť si lýtka už od prvých metrov. Ja sa držím overenej klasiky a viem, že prepáliť to hneď na začiatku by sa mi mohlo neskôr vypomstiť.

Profil trate sa začína obracať - cítim, že teraz je moja šanca.

Na prvej občerstvovačke mám ešte čelo pretekov ako-tak na dohľad. No rýchly „pitstop“ spôsobí, že sa pole poriadne natiahne. Zrazu mám v zornom uhle už len dvoch chalanov predo mnou a cieľ je jasný: dotiahnuť sa a držať tempo.

Z kopca to začína baviť

Darí sa mi to a dvojicu predo mnou dobieham ešte pred koncom stúpania. Nasleduje úsek s 15 až 20 % sklonom, šotolinový lesný chodník, ktorý rozhodne nebude odmenou za predchádzajúce kilometre. Skôr naopak. Mne to však príliš neprekáža. Práve tu využívam výborný grip svojich topánok a púšťam nohy, nech si bežia svoje vlastné preteky. Technický zbeh zvládam bez väčších problémov a cítim, že je čas poriadne to rozpáliť.

Vlkolínec a prvá kríza na trati

Míňam baner oznamujúci ôsmy kilometer a v diaľke už začína byť počuť hluk, tlieskanie a povzbudzovanie. Je mi jasné, že sa blížim k Vlkolíncu. Malebné drevenice sú krásne, ale teraz na ne nemám ani pomyslenie. Mám iné starosti. Rýchle tempo a dlhý zbeh si vyberajú svoju daň. Začína ma pichať pod rebrami a chvíľu to ešte zhorší odvodňovací kanál, v ktorom som takmer nechal topánku a nádej na lepšie umiestnenie.


Háďžem do seba ionťák, čistou vodou si zmývam pot z tváre a dúfam, že sa telo spamätá. Cítim sa o niečo lepšie, a tak skúšam zabojovať o umiestnenie v blízkej Conti Speed Section – 150-metrovom úseku, kde rozhoduje len tvoja rýchlosť. Asi to nebol najlepší nápad. Bolesť sa vracia, a tak mierne spomaľujem. Pre istotu sa posilňujem gélom a chytám sa tempa bežca, ktorého púšťam pred seba.

Stúpanie ako vykúpenie

Kontrolujem mapu. Zostáva osem kilometrov. Štyri dole, štyri hore. Už dávno som si tak veľmi neprial, aby sa profil trate konečne zmenil a začalo poriadne stúpanie. V čase druhej krízy ma zachraňuje to, že nie som sám. Bežíme dvaja a mám sa koho držať.

Obiehame Sidorovo a Vlčí zub lesným úzkym chodníkom. Na trati sa začínajú miešať desiatkari s prvými bežcami z dlhšej trasy. Neostáva nám nič iné, len sa striedať v upozorňovaní. Kričím „zľava”, „dvaja” a prepletáme sa medzi nimi s rešpektom aj rýchlosťou.

Posledné kilometre a boj s hlavou

Máme šťastie. Bežíme v tieni hlbokého lesa a niekde tam vzadu sa snažím nahromadiť zvyšky energie, ktoré čoskoro budem môcť zúžitkovať. Prichádzame k občerstvovačke na štrnástom kilometri. Profil trate sa tu začína obracať a cítim, že teraz je moja šanca. Práve v tomto momente by sa mi hodili slúchadlá s mojím bežeckým playlistom. Pomohlo by mi to vytiahnuť zo seba maximum. Nemám ich, takže mi neostáva nič iné, len zaťať zuby a rozohrať posledný boj s hlavou.


Trhám sa svojmu spolubežcovi a míňam všetkých, ktorí prešli z behu do chôdze. Som odhodlaný nespomaliť až do cieľa. Držím stabilné tempo a hoci viem, že z toho dnes nebude najlepší čas, idem si svoje, predbieham bežca za bežcom, viac neriešim.

Prichádzam na lúku, na miesto, kde sme sa na prvom kilometri odpájali z úvodného zbehu. Viem, že cieľ je už len kúsok. Čo by kameňom dohodil. Dobieham do cieľa, padám na zem, predýchavam. Na otázku „Vodu?” odpovedám: „Vylejte to na mňa.”


Do vyhodnotenia sa ukrývam pred slnkom v stánku Craftu. Jedným okom zablúdim na topánky Craft Kype Pro a v hlave mi prebleskne myšlienka, že počas niektorých pasáží dnešných pretekov to bolo také ťažké, že som naozaj zvažoval, či by nebolo lepšie vymeniť kopce za rovinu a trail za asfalt.

Kype Pro vyzerá ako lákavá voľba na takúto zmenu. Momentálne sa však myšlienkami presúvam k ďalšej výzve, ktorou je nočný beh v Topoľčiankach. Lesné chodníčky tam osvetlia hviezdy a atmosféra podvečerného lesa sľubuje úplne nový zážitok.


Preberám plaketku z recyklovaného materiálu za tretie miesto v kategórii a pomaly sa poberáme na ubytovanie. Lanovku mením za vlastné nohy a namiesto výklusu nasleduje pokojná prechádzka Medveďou cestou popri cyklistických trailoch. Boli to náročné preteky, ale ten pocit zvládnutej krízy a miesto v cieli za to naozaj stáli.

A koho Veľká Fatra ešte neomrzela, mohol si rovnako ako my predĺžiť víkend rýchlym výletom na Ostrú a Tlstú. Krásne výhľady, ticho hôr a dokonalý kontrast k sobotnému pretekovému tempu