Po stopách minulosti v Poloninách

Turistika divokou prírodou v spojení s historickými udalosťami, zaujímavosťami, návšteva vysídlenej obce. Aj o tom bol náš výlet v najvýchodnejšom národnom parku na Slovensku...

Prešiel už pomerne dlhší čas od posledného nocovania v Poloninách, tak sme sa rozhodli, že si tu dáme opäť prespávačku. Znova to spojíme s hrebeňovým prechodom, ale teraz sa vyberieme opačným smerom, ako naposledy. Dnes sa naše osadenstvo konečne rozšírilo o ďalších dvoch členov a tretí je dokonca štvornohý, teda štvornohá, aby som bola presnejšia.

Déja vu...

Opäť štartujeme v obci Runina, z ktorej som naplánovala okruh, takže sa nebudeme vracať tou istou trasou. Parkujeme pomerne neskoro, niečo po 11 hodine, berieme batohy, vodítko, Laru a ideme. Vyrážame po tej istej zelenej turistickej značke ako na predchádzajúcej hrebeňovke.

Tentokrát už k Trom studničkám nezachádzame (odbočka pri rázcestníku Pod Vysokou Kýčerou po žltej), ale pokračujeme priamo ďalej. Čo nás ale čaká a neminie, je veľmi nepríjemné stúpanie v podstate priamo zvážnicou strmo nahor. Zakaždým pri výstupe týmto chodníkom nadávame na jeho umiestnenie, ale aspoň rýchlo naberáme na výškových metroch.

Poloniny
… už veľmi nevládala ani Lara a miestami som ju musela trošku motivovať a popotiahnuť.
Po dvoch hodinách prichádzame do Sedla pod Ďurkovcom (na Ďurkovec nezachádzame, napriek tomu, že je to asi 10 minút chôdze), kde si dávame krátku pauzu na doplnenie energie. Zároveň sme šli pohľadať prameň priamo pod sedlom. Áno, bolo ho treba naozaj hľadať, pretože je zarastený v totálnej húštine a nakoniec sa k nemu dostala len naša štvornohá členka Lara. Zo sedla sa vydávame opäť po červenej a zároveň modrej turistickej značke. Tentokrát nesmerujeme na východ na trojhraničný bod Kremenec, ale vydávame sa na západ, resp. severozápad, ktorý je málo navštevovaný a na väčšine trasy nestretávame takmer nikoho.

Poloniny, Ďurkovec

Najkrajšie Poloniny v okolí Pľaše a Ďurkovca

Asi po 40 minútach od sedla nás čaká jeden z mála výhľadových bodov, vrchol Pľaša (najvyšší bod na trase s výškou 1 163 m n. m.) s nádhernou vrcholovou lúkou „poloninou“, z ktorej sa otvára nádherný pohľad na okolie Ďurkovca, pod ktorým sme pred chvíľou oddychovali.

Pľaša, Poloniny
Pod Pľašou sa nachádza ďalší prameň, v ktorom si dopĺňame zásoby. Tieto dva pramene (pod Ďurkovcom a pod Pľašou) nie sú pravdepodobne často využívané, pretože cestička k nim je zarastená a musíme sa k nim doslova boriť.

Celý hrebeňový úsek sa pohybujeme po pohraničí a znova sa ocitáme raz na slovenskej, raz na poľskej strane národného parku. Míňame vrchol Kurnikow Beskid, o ktorého existencii vieme len podľa mapy, keďže žiadna ceduľka ani smerovník sa tu nenachádza.

Poloniny
Smerovník nachádzame po necelých dvoch hodinách od Pľaše na vrchole Kruhliak (Okraglik), kde si dávame poslednú dlhšiu pauzu pred cieľom. Turistika to nie je náročná, ale po dvojmesačnej pauze sa mi kráča o dosť horšie než inokedy, a nechcenú pauzu od turistiky cítim v nohách, ktoré začínajú dosť bolieť. Čo bolo ale vtipné, že už veľmi nevládala ani Lara a miestami som ju musela trošku motivovať a popotiahnuť. Asi ju zmorilo to teplo a dusno.

Záhadné priekopy

Nasledovala posledná hodinka chôdze, po príjemnom, viac-menej rovinatom hrebeni, prišlo ale prudké klesanie, ktoré vyvrcholilo v samom závere. Chodník síce viedol „cik-cakmi“, napriek tomu bol príšerne strmý a ľutovala som toho, kto tadiaľ pôjde nahor. Po okraji chodníka som si všimla výrazné preliačiny tiahnúce sa pozdĺž chodníka. Už som aj začala rozmýšľať o čo ide, keď sa začali vedľa chodníka objavovať informačné tabule o zákopoch a bojoch z 1. a 2. svetovej vojny. Smutná pripomienka smutnej histórie…

Po krátkej chvíli už stojíme v Ruskom sedle, kde sa nachádza malé parkovisko a malá rozhľadnička. O jej výške a umiestnení rozmýšľam a logiku v tom nenachádzam. V danom mieste by musela byť oveľa oveľa vyššia, aby poskytla aký-taký výhľad.

Ruské sedlo, Poloniny
Parkoviskom končí asfaltová cesta, ktorá tu vedie z poľskej strany, z obce Liszna. Ruské sedlo spolu s Baľnicou (západnejšia časť NP neďaleko Osadného) sú turistickými hraničnými prechodmi medzi Slovenskom a Poľskom na tomto území.

Večerný komfort

Voľným okom tu môžete vidieť tisíce hviezd, dokonca aj Mliečnu cestu.
Sotva minútku chôdze od rozhľadne sa nachádza Útulňa pod Ruským sedlom, pri ktorej sa nachádzajú rovno dva pramene, z toho jeden je prameň Cirochy, na ktorej je postavená vodárenská nádrž Starina, o ktorej ešte neskôr bude reč.

Prameň Cirochy
K útulni sme dorazili niečo tesne pred siedmou večer. Spolu s nami tam strávili noc ďalší dvaja turisti, obaja z hlavných miest, jeden z Bratislavy a druhý z Prahy, ktorých týmto pozdravujem. Večer sme strávili príjemne, pri opekaní klobások a popíjaní radlera od Zlatý Bažant 0,0 %. Aby som bola presnejšia, to je ten spomínaný „komfort“ v podobe vyneseného občerstvenia.

Zlatý Bažant, Poloniny
Táto útulňa nenesie názov „U plcha“, ako je to v prípade „sesterskej“ útulne pod Čierťažou, čo naznačovalo, že plchy by sa nemuseli objaviť… a tak aj bolo. Jediné, čo bolo chvíľu počuť, bolo škrabotanie myší, ale potom aj to prestalo, možno vďaka Larinej prítomnosti.

Zlatý Bažant, Poloniny

Milióny hviezd? Zase iba v predstavách

Noc bola teplá, dokonca sa v noci pridal jemný dážď, pri ktorom sa zaspávalo veľmi dobre. Keby ale pršalo silnejšie, príjemné by to už nebolo, pretože tieto spomínané útulne veľmi dobre netesnia. Pri daždi sa síce dobre spí, ale na druhej strane sme kvôli tomu nemohli pozorovať žiadne hviezdy, čo je v tejto oblasti naozaj veľká škoda, keďže ide o najtmavšiu oblasť na Slovensku s najmenším svetelným znečistením.

Voľným okom tu môžete vidieť tisíce hviezd, dokonca aj Mliečnu cestu. Iróniou je, že aj na predchádzajúcej „nocovačke“ v Poloninách bolo tiež zamračené a na oblohe nebolo ani hviezdičky. Nejako sa nám tá obloha nechce ukázať.

Zlatý Bažant, Poloniny
Po zobudení sme sa nikam neponáhľali, vychutnávali sme si rannú atmosféru lesa. Po raňajkách sme pokračovali zelenoznačeným turistickým chodníkom do bývalej obce Ruské po ceste, ktorá nesie názov Porta Rusica (tadiaľto už vedie aj cyklochodník). Porta Rusica (Ruská cesta) je národnou kultúrnou pamiatkou. Čo je to za cestu, prečo je obec Ruské dnes už zaniknutou obcou? Ako to súvisí so Starinou? O tom, nabudúce...

Zhrnutie

  • Názov: Hrebeňový okruh Poloninami
  • Lokalita: NP Poloniny (Bukovské vrchy)
  • Značenie: veľmi dobré, pozor na časy na tabuľkách, najmä na hrebeni, občas časy vôbec nesedia (jedna ukazuje viac, iná menej)
  • Obmedzenie: bez obmedzenia
  • Obtiažnosť: 2/5
  • Trvanie: spolu 10 h (1. deň - 6 h, 2. deň - 4 h)
  • Parametre: spolu 27 km (1.deň - 14 km, 2.deň - 13 km), nastúpaných celkovo 1 078 m
  • Typ: vrchol, hrebeň
  • Možnosť parkovania/spoje: parkovisko na konci obce Runina, autobusové spojenie slabé
  • Mapka: celá trasa (1. + 2. deň)
Zdroj fotografií: Andrej Šuty
report_problem Našiel si v texte chybu?
nely 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Pokračujeme po stopách minulosti v Poloninách

Pokračujeme po stopách minulosti v Poloninách

Ako pokračoval druhý deň nášho putovania za históriou v oblasti Polonín?
Hrebeň Nízkych Tatier - nezabudnuteľné štvordňové dobrodružstvo - 1. časť

Hrebeň Nízkych Tatier - nezabudnuteľné štvordňové dobrodružstvo - 1. časť

Takmer sto kilometrov a päť a pol tisíc nastúpaných výškových metrov z väčšej časti tvorených krásnymi rozľahlými výhľadmi široko-ďaleko. A to zďaleka nie je všetko, čo hrebeň druhého najnavštevovanejšieho pohoria Slovenska ponúka.
 Slovinsko: 5 neodolateľných destinácií, ktoré musíš vidieť

Slovinsko: 5 neodolateľných destinácií, ktoré musíš vidieť

Počas leta sme na prelome júla a augusta mali voľný víkend. Kam pôjdeme? Dohadovali sme sa s priateľkou... do Slovinska.
keyboard_arrow_up