Viem byť aj ja ohľaduplný?

Ohľaduplnosť a ľudskosť – dve vlastnosti, ktoré vnímame na jednej strane ako samozrejmosť, veď sme predsa ľudia, no na druhej strane sú to vlastnosti, na ktoré sa často zabúda.

Informácií o tom, ako sa správať v horách, je neúrekom. Napriek tomu si myslím, že debát o ohľaduplnosti a ľudskosti (nielen v horách) nie je nikdy dosť. Myšlienka ohľaduplnosti je taktiež základom komunity MTBIKER a MTHIKER, ale netýka sa napr. len výsostne cyklistiky alebo turistiky, ale je zdôrazňovaná jej prítomnosť v každej sfére života.


Človek by si aj myslel, že pri vyspelosti dnešnej civilizácie a generácie, ľudia majú tieto vlastnosti vštepené a intuitívne sa nimi aj riadia. Bohužiaľ, niekedy je opak pravdou.

Spánok vs. zábava

Čo sa týka útulne a správania sa v nej, to už bolo detailnejšie rozobraté, ale ja sa chcem zamerať hlavne na ohľaduplnosť voči ostatným nocľažníkom, nie budúcim v zmysle zanechania dreva alebo poriadku (to je snáď samozrejmosť), ale voči konkrétnym spolubývajúcim v danú noc. Ako sa vraví – „sto ľudí, sto chutí“.

V horách nechajme egá bokom, lebo raz sa nám to nemusí vyplatiť.

Niekto si dokonalý večer po celodennej túre predstavuje ako posedenie pri ohníku s pivkom v ruke a hudbou k tomu, niekto chce sám meditovať a užívať si hlbokú atmosféru prírody, iný sa chce socializovať a spoznávať s ostatnými. To všetko je v poriadku, avšak tu narazíme na problém, keďže všetci spomínaní spia v jednom malom príbytku.


Predstavme si dve situácie – diaľkový turista (napr. SNP-čkár) má za sebou náročný deň, kedy prešiel 30 – 40 nie jednoduchých kilometrov, jediné čo chce, je najesť sa, pripraviť nocľah a spať. Druhá situácia (častejšie v ľahšie dostupných lokalitách blízko miest) je partia mladých ľudí, ktorá útulňu ide využiť skôr ako objekt na „čurbes“, rozumej hudba, nejaký ten aperitív, zábava.


A teraz sa tieto dve situácie spoja do jednej vďaka rovnakému príbytku... čo teraz? Kto má právo na svoju predstavu oddychu? Ťažko vyhovieť všetkým... a tu sa dostávame k spomínanej ohľaduplnosti. Netreba zabúdať na primárne určenie útulní a podobných objektov – poskytnúť bezpečný a krytý nocľah turistom, ktorí idú na túry s cieľom vychutnať si okolitú prírodu, kľud a ticho.

Najmenej, čo môžeme spraviť, je trochu stíšiť nielen hudbu, ale aj seba (najmä, ak vás už niekto o to poprosil), nekričať, nevrieskať a dopriať aj ostatným to, čo chcú a potrebujú. Zároveň netreba zabúdať ani na znenie zákonov, a to obzvlášť na území národných parkov, kde práve ticho a kľud majú „navrch“ a sú zakotvené ako niečo, čo sa má zachovávať.

Hudba lieči, ale hory a ticho tiež

A tu sa dostávame opäť k hudbe, nielen večer pri ohníku, ale aj počas samotnej túry. Ak má niekto slúchadlá, nie je to síce najlepšie (so slúchadlami ťažšie započuje zver, tiež ťažšie zachytí volanie o pomoc niekoho iného a pod.), ale v podstate nám tým nijako neubližuje, ani nenarušuje našu osobnú chvíľu. Opačným prípadom sú repráky pripevnené na batohu, s ktorými som sa už párkrát stretla, a z ktorých sa občas nesie dosť hlasná hudba.

Ďalším prejavom ľudskosti je, nebyť ľahostajný voči druhým.

To už svojím spôsobom ruší nielen ostatných turistov, ale aj zver, a pre mňa osobne to celkovo pôsobí veľmi rušivo a zakaždým ma to vytrhne z eufórie, ktorú v horách prežívam. Hudbu milujem, ale do hôr idem za iným zvukom, ktorý si chcem vychutnať plnými dúškami, bez rušivých vplyvov. Áno, žijeme v demokratickej dobe, kde si do určitej miery „každý môže robiť, čo chce“, ale moja sloboda končí tam, kde začína sloboda iného človeka, tak na to nezabúdajme ani v horách.

Niet nad úsmev a pozdrav

Úsmev a pozdrav sú ďalšie veci, ktoré nie sú nikde striktne napísané ako pravidlo, ale sú prejavom práve toho, že sme ľudia. Poďme k pozdravu. Je ozaj milé, že v horách je zvykom sa zdraviť, hocikomu, malým, veľkým, mladým, starším... to sa už dole nedeje. Pre mňa to znamená akúsi spolupatričnosť k horskej komunite, je zvláštne ako obyčajné „ahoj, čau“ obzvlášť okorenené úsmevom, dokáže spríjemniť deň, nie len tomu, koho sme zdravili, ale aj nám samým.


Samozrejme, teraz nedonútime všetkých ľudí, aby sa na horách zdravili, alebo niektorí možno nevedia, že takýto zvyk existuje… ale minimálne, čo môžeme urobiť, je odzdraviť, ak nás pozdravil niekto prvý. Myslím si, že je vrchol neslušnosti ostať úplne ticho, ak sa mi niekto pozdraví prvý. V horách nechajme egá bokom, lebo raz sa nám to nemusí vyplatiť.

Prednosť sprava? V horách zdola

Poďme sa pozrieť na situáciu, ktorá sa môže zdať ako banalita. Úzky turistický chodník, ja idem hore, iný mi ide oproti, na chodník sa vojde len jeden… kto sa má komu ustúpiť? Muž žene? Mladší staršiemu? Nie. Jednoducho, sedliacky rozum káže pustiť toho, ktorý kráča nahor.

...prírodu si musíme chrániť a napriek veľkej osvete, stále máme čo doháňať.

Dôvod je jednoduchý… nahor sa kráča oveľa ťažšie, spotrebujeme oveľa viac energie, a občas hoci len malé uhnutie dokáže tú cennú energiu ubrať. Naopak „rozbehnutý“ zostupujúci je po vrcholovej pauze oddýchnutý, cestou dole nespotrebováva až toľko energie a logicky sa mu vyhýba jednoduchšie.

Pochopiteľne, stáva sa aj opak, že turista smerujúci nahor púšťa zostupujúceho, lebo napr. práve oddychuje alebo má predsa len viac miesta na to, aby sa vyhol. Ale drať sa dole úzkym chodníkom hlava-nehlava pomedzi turistov, ktorí smerujú nahor, je jednoducho bezohľadné.

Nebuďme ľahostajní

Ďalším prejavom ľudskosti je, nebyť ľahostajný voči druhým. To by v nás malo byť automaticky, no na horách to platí dvojnásobne. Minule sa mi stalo, že niekoľko desiatok metrov za mnou spadol pán. Bolo vidieť, že spadol pomerne nepríjemne, ale vyzeral byť v poriadku, mal pri sebe dokonca aj dvoch priateľov, tak si vravím, že ma tam netreba.

Ale predsa som ostala stáť, sledovala som situáciu a videla som, že pán stále sedí a nevstáva (v hlave mi už bežalo či už v horách dotyční boli, či sú skúsení, či budú vedieť privolať pomoc, ak by bola potrebná...),

Každý z nás sa môže pričiniť o to, aby vo svete bolo viac ohľaduplnosti a láskavosti...

tak som sa k nim predsa len vrátila naspäť s jednoduchou otázkou, či je všetko v poriadku, a či nepotrebujú pomoc. Ubezpečili ma, že je to ok, pán ešte požartoval, a tak som pokračovala vo svojej túre ďalej s čistým svedomím, pretože keby sa tam nevrátim, som si istá, že by ma to žralo počas celého dňa.

(Ne)čistotné dámy

Nielen ohľaduplnosť voči ľuďom navzájom, ale netreba zabúdať ani na ohľaduplnosť voči tomu, za čím najčastejšie do hôr ideme… voči prírode. Príroda je veľký čarodej, nič ma nedokáže tak psychicky vyčistiť, ako pobyt v nej. Avšak prírodu si musíme chrániť a napriek veľkej osvete, stále máme čo doháňať.

Čo ma stále neprestáva fascinovať sú milióny vreckoviek kade-tade, obzvlášť na vytypovaných zákutiach vhodných na „cikpauzu“. 90 % servítok sa týka turistiek - dám. Keďže to v tomto nemáme tak jednoduché, ako chlapi, haha, ostáva po nás o čosi viac odpadu.


Ale ak si predstavíme, koľko turistiek denne navštívi rôzne kopce, doliny atď. a každá by tam po sebe nechala minimálne 2 – 3 servítky za deň, stane sa z týchto miest o chvíľu jedna veľká skládka. Je najmenším problémom hodiť to do sáčku, niekde do bočného vrecka batoha, zobrať si to so sebou a „dole v civilizácii“ to vyhodiť, ale hlavne to nenechávajme v tráve, pod kríkmi. Vyzerá to naozaj otrasne… Zobrať si so sebou odpadky v podobe obalov od nápojov, keksíkov a vyhodiť to dole, si už väčšina turistov osvedčila, avšak na tomto, už spomenutom musíme hlavne my, ženy, ešte zapracovať.


O téme ohľaduplnosti by sa dali písať desiatky a desiatky ďalších strán, priblížila som len niekoľko tém alebo postrehov, nad ktorými sa viem zamyslieť, či už ide o zamyslenie sa nad správaním jednotlivcov, nad správaním seba samého, ale aj vcítenie sa do toho druhého, veď predsa každá minca má dve strany. Odpoveď na otázku z názvu, je teda áno.

Každý z nás sa môže pričiniť o to, aby vo svete bolo viac ohľaduplnosti a láskavosti, koniec koncov, radosť to nespraví len tomu druhému, komu ju prejavíme, ale predovšetkým nám samotným.