Rozhovor: Sherpalady Lenka Hiklová – od skialpu k ultrabehu

Keď sa na štartovke objaví meno Lenka Hiklová, súperky určite spozornejú.

Pojmy ako skialpová reprezentácia, nosičské preteky, karate či ultrabeh vzbudzujú rešpekt nielen u dievčat. Skromná a talentovaná, no širšej verejnosti možno nie úplne známa.

Liezť som sa bála, ale do kopcov mi to išlo.

Preto som sa Lenku pre čitateľov a čitateľky magazínu MTHIKER rozhodla vyspovedať. V rozhovore sa dočítate napríklad o momentoch v Lenkinom živote, ktoré ovplyvnili jej športovú kariéru, o jej vzťahu k pretekaniu či o vychytávkach, ktoré fungujú.


Ahoj Leni, skús sa nám na úvod predstaviť. Kto je Lenka Hiklová a aké boli jej športové začiatky?
Som z Brezna a pochádzam z vodáckej športovej rodiny. Rodičia nás aj so sestrou „vláčili“ na splavy, turistiku alebo bežky už prakticky od malička. Kým sme nevedeli chodiť, tak v nosiči a potom už po vlastných. Šport a pohyb ma bavil a v 7. ročníku na ZŠ som nastúpila do atletického klubu. Moje ďalšie smerovanie ovplyvnila trénerka, ktorá správne odhadla, že som skôr vytrvalostný než výbušný typ. Začala som teda pretekať v krose a v behu na 800 a 1500 metrov.


Mňa osobne zaujala tvoja skialpová kariéra. Kedysi skialp na Slovensku nebol taký populárny ako dnes. Aké si mala podmienky na tréning?
Ako sedemnásťročná som sa dostala do horolezeckého oddielu v Brezne, kde bola veľmi silná partia skialpinistov. Zároveň som začala brigádovať na „Štefáničke“ (Chata M. R. Štefánika) a táto kombinácia ovplyvnila ďalšie moje aktivity. Liezť som sa bála, ale do kopcov mi to išlo. Chatár, v tom čase výborný skialpový pretekár Igor Fabricius, nás brával na lyžiach na Ďumbier.

Na zjazdovke som ako-tak lyžovať vedela, ale voľný terén je úplne o inom. V Nízkych Tatrách skialp fičal, mali sme veľmi dobré podmienky a okolo seba tú správnu komunitu. Neskôr som pracovala ako inštruktorka lyžovania a popri tom som stihla trénovať na pásoch.

Začala si pretekať a dostala si sa dokonca do reprezentácie. To sa ti ako podarilo?
Na prvé preteky ma nahovorili dievčatá, aby bol v kategórii dostatočný počet pretekárok na vyhlásenie majsterky Slovenska. Umiestnila som sa na treťom mieste, no riadne som sa vytrápila. Povedala som si, že nikdy viac. Nemala som žiadne skúsenosti. Potom sa mi začal venovať kolega z oddielu Drahomír Sliačan, čo mi veľmi pomohlo. Obetoval svoje ambície a začal so mnou pretekať vo dvojici, aby som sa posunula.

Cestou na preteky sme v aute preberali taktiku, cestou späť analyzovali, čo bolo dobré a čo treba robiť inak. Celkovo som pretekala asi 9 rokov. Mala som krátku pauzu počas materskej dovolenky, po ktorej sa mi ešte podarilo vyhrať stredoeurópsky pohár. Za najlepší výsledok považujem ten z ME 2003 v Tatrách, kde sme s Ankou Pažitnou v európskej konkurencii skončili na 8. mieste.


V horských kruhoch je o tebe známe, že si vyhrala 19 ročníkov Sherpa Rallye (preteky horských nosičov), teda prakticky všetky, na ktorých si sa zúčastnila. Držíš traťové rekordy na Chatu pod Rysmi, Téryho aj Zbojnícku chatu. Ako sa to celé zomlelo? Si stále aktívna nosička?

Mám v sebe súťaživosť, keď si pripnem štartové číslo, hneď mám „drive“, nemusím sa premáhať, ani so sebou bojovať.

K výnaškam som sa dostala počas brigády na chate, skúsila som to a bola to láska na prvý pohľad. Rada sa vytrápim a nevadí mi byť mimo komfortu, viem si to doslova užiť. Je to výborný tréning, priestor byť sama so sebou. Nosila som aj 5-krát do týždňa, 25-30 kg. Podľa chalanov som bola dosť rýchla, tak ma nahovorili na Sherpa Ralley, ktorú som hneď aj vyhrala. Keďže žijem v meste, k vynáške sa dostanem už len na pretekoch a každý rok ma stále viac prekvapí hmotnosť batoha. Už som zvyknutá len na ľahkú bežeckú vestičku.


Ďalším tvojím športom je karate, v ktorom si tiež dosiahla vysoký level, hnedý pás. Karate nie je horský šport, ako teda zapadá do tvojej športovej palety?
Keď syn začal chodiť na karate, prvé 2 roky som sedela na lavičke. Mala som pocit, že to je šport mimo mojich schopností. No povedala som si, že namiesto vysedávania by som to mohla skúsiť a začala som trénovať s jeho klubom. K 2. kyu som sa prepracovala za 6 rokov. Karate je výborným doplnkom k behu, ktorý je aktuálne mojím hlavným športom. Zvyšuje rozsah pohybu, človek pracuje s rovnováhou a egom. Pri cvičení sa učím, ako používať a precítiť spodné brucho, čo pri behaní veľmi pomáha. V klube sme dobrá partia, je to aj o socializácii.


Ja ťa poznám zo sveta trailového behu a prezradím, že tvoje výkony sú viac ako vynikajúce. Tento rok sa ti podarili veľmi pekné výsledky doma aj v Európe: 1. miesto Corsa della Bora 57 km, 2. miesto Julian Alps 100 km, 5. miesto Istria 100 km, 2. miesto Javornícka stovka, 2. miesto ALS beh, v celkovom poradí si vyhrala Everesting v Malých Karpatoch. Aktuálne si v National League ITRA (Medzinárodná bežecká trailová asociácia) v slovenskej konkurencii bežkýň na 1. priečke. Pomohla ti k behu skialpová kariéra, alebo si si výsledky musela oddrieť postupne?

Keď to nejde, tréning skrátim a netrápim sa, prípadne zvoľním.

Popri skialpe som skúsila horské behy, beh do vrchu, Psotkov memoriál. Je to súčasť letnej prípravy skialpinistov. Beh ma baví a postupne som sa prepracovala k ultra vzdialenostiam. Počas lockdownu mi chýbala príroda a túžila som niekde vyraziť, tak som si na etapy prešla Cestu hrdinov SNP. Spoznala som ľudí, ktorí mi uľahčili vstup do ultra komunity. Moje prvé ultra preteky boli Štefánik trail 80 km v roku 2021. Bolo to ťažké a nemala som žiadne stravovacie návyky. No dobehla som ako 3. žena a cítila som, že mi to sedí a chcem to robiť.


Na ultra mi vyhovuje, že sa ide na nízke tepy, dostanem sa na krásne miesta a keďže mám vytrvalosť, zvládam dobre dlhé vzdialenosti. Minulý rok som začala trénovať pod vedením trénera a výrazne som sa zlepšila. Veľmi mi pomohol s taktikou, naštudovať si trasu, rozplánovať príjem energie a tekutín, doplnkov výživy. Upozorňuje ma na záludnosti trate a rozloženie síl, kde sa šetriť a kde to „rozbaliť“. Prezradil mi ultra tajomstvo, po ktorom som výrazne zrýchlila. Do tréningu sme zaradili tempové behy, intervaly, sústredenia vo vyššej nadmorskej výške.


Dovolím si tvrdiť, že tvoje výkony častokrát prevýšia aj mnohých mužských súperov, ako to vnímaš? Súperíš len v ženskej kategórii, alebo sa občas naháňaš aj s mužmi?
Určite ma poteší, keď na pretekoch predbehnem iného bežca, muža alebo ženu. Nebudem klamať, som vyslovene pretekársky typ. V mojich skialpových rokoch nás bolo v ženskej kategórii málo a tak som sa často pretekala aj s chalanmi. Záležalo mi, ako sa umiestnim celkovo. Mám v sebe súťaživosť, keď si pripnem štartové číslo, hneď mám „drive“, nemusím sa premáhať, ani so sebou bojovať.

Čo ženský organizmus a tréning? Ovplyvňuje ťa ženský cyklus?
V istej miere áno, pred pretekmi sledujem kalendár. Mne našťastie cyklus neovplyvňuje výkon až tak ako iným dievčatám. Keď to nejde, tréning skrátim a netrápim sa, prípadne zvoľním. Výrazné výkyvy vo výkonnosti necítim, možno som vtedy pomalšia. No je tam veľa premenných, ktoré výkon môžu ovplyvniť, takže ťažko sa k tomu vyjadruje. V pretekoch mám hlavu nastavenú tak, že idem najlepšie ako viem.


Čomu sa venuješ, keď práve nešportuješ? Vieš relaxovať?
Háčkujem, to je pre mňa relax. Môžem vtedy vypnúť a byť sama so sebou vo svojom svete, čo považujem za veľmi potrebné. A veľa spím. Zaspím kdekoľvek a kedykoľvek. To sa dá využiť aj na dlhých pretekoch, kde často pomôže 5-minútové zdriemnutie medzi skalami.


Máš ešte nejaký nesplnený športový sen?
Chcela by som zažiť atmosféru dobehu do Chamonix na pretekoch UTMB. Minulý rok mi to v rámci trate PTL nevyšlo. Vďaka mojim tohtoročným výsledkom som dostala priamu pozvánku na tieto najväčšie ultratrailové preteky v Európe a rada by som budúci rok skúsila ďalšiu športovú výzvu, odbehnúť 100 míľ.

Máš za sebou krásne úspechy, veľa skúseností, baví ťa pretekať. Prezradíš nám na záver nejaké tvoje vychytávky a rady?
Z mojich vychytávok sa podelím o tieto:

• Ako prevenciu pred vznikom otlakov mažem nohy vazelínou.
• Na dlhé preteky používam výhradne otestované ponožky a spodné prádlo.
• Športovú výživu, ktorá mi chutí a vyhovuje, nepoužívam príliš v tréningu, aby sa mi neprejedla. Odkladám si „mňamku“ špeciálne na záver preteku, keď už mám problém jesť bežné veci.

A čo by som poradila iným bežcom?

• Naučte sa dopĺňať elektrolyty. Ak to preženiete, môžete mať tráviace problémy, ak ich neprijmete dostatok, potrápia vás kŕče.
• Nájdite si tenisky, ktoré vám sadnú. Je rozdiel, či bežíte 10 km alebo 100 km. V Javorníkoch potrebujem niečo iné než v Tatrách.
• Začínajúce problémy riešte hneď. Niekedy je pretekár v stave, kedy má problém urobiť základné veci, napríklad niečo zjesť. Ale ak to neurobí, neskôr ho to dobehne.

Počúvajte svoje telo a majte sa radi. Na dlhých trasách ste sami sebe tým najlepším parťákom. Na záver tajomstvo môjho trénera: STOVKA SA BEHÁ

Lenke ďakujem za rozhovor, budeme jej držať palce na UTMB a verím, že nám o svojej prvej stomíľovke porozpráva.