Rozhovor: Horský živel Mária Kubová

O tom, že vek je iba číslo, vás presvedčím v tomto rozhovore. Tentokrát vyspovedám Majku Kubovú, 54-ročnú ultra bežkyňu.

Majka srší energiou a behá jej to skvele. V roku 2023 vyhrala v ženskej kategórii ligu Slovak Ultra Trail (SUT). To znamená 700 km a takmer 35 000 výškových metrov iba v tejto lige. Majka ale preteká aj v zahraničí a ako jediná Slovenka úspešne reprezentuje kategóriu 50+. Pracuje v zdravotníctve a najviac si užíva čas strávený v prírode. Čo pre ňu znamená šport? Stíha sa popri behaní kochať? Ako ju vnímajú rovesníci? Čítajte a dozviete sa.


Majka, v prvom rade prepáč, že vyzdvihujem tvoj vek ako niečo neštandardné. Ale v našich končinách je tvoj životný štýl skôr výnimočný. V zahraničí naopak tvoj vek medzi pretekármi nejak nevyniká. S akými reakciami sa stretávaš vo svojom okolí?
Reakcie sú skôr pozitívne, rovesníci mi závidia, že toľko vládzem. A údajne ich motivujem. Tešia sa z úspechov, podporujú a fandia mi. Môj vek ľudia veľmi neriešia, viac nás skôr narodených štve, že na niektorých pretekoch nie sú vekové kategórie, pretože naháňať sa s 20-ročnými je už náročnejšie. O to viac poteší, keď sa podarí pekne zabehnúť a pár ich aj poobiehať.

Patríš do skupiny, ktorá začala športovať až vo vyššom veku, lebo dovtedy nebol priestor či chuť alebo ťa šport sprevádza od detstva?
So športom som začala už na základnej škole. Robila som atletiku a pokračovala aj na strednej. Potom bola dlhá pauza, kým vyrastali deti. K behu som sa vrátila približne pred desiatimi rokmi, myslím tým pravidelný beh. Aktívny športový život som mala stále aj s deťmi, lyžovanie, turistika.


S kým najradšej trénuješ? Máš nejakú športovú kamošku v podobnom veku, partner alebo len sama so sebou?
Často behám sama. Občas, keď si vymyslím niečo zaujímavé a dlhšie, oslovím kamošov a prebehneme to spoločne. Teraz sa pokúšam trénovať s trénerom. Teším sa z toho a sama som zvedavá na výsledky.

Načrtla si, že si občas vymyslíš niečo zaujímavé. Povedz nám viac.
Moje vlastné projekty sa líšia tým, že si ich sama vymyslím, zapálim sa pre ne a potom si ich aj splním. Na moje narodeniny si vymýšľam trasy, 24-hodinovky. Minuloročná narodeninová akcia bola pre mňa výnimočná.

Vždy si poviem, treba len ísť ďalej, cieľ sa blíži.

Mala aj charitatívny cieľ a ten sa mi nad očakávanie podaril. Teším sa, že mám rovnako zmýšľajúcich kamošov ochotných pomôcť, podporiť a popri tom si spoločne zabehať. Verím, že také akcie budú na mojom konte pribúdať.


Si pre mňa vyslovene horský typ. Stíhaš si popri behu prírodu aj všímať a vychutnávať?
Áno, samozrejme, že stíham vnímať okolie. Často sa pristavím na zaujímavom mieste a kochám sa výhľadmi. Snažím sa vryť si do pamäti čo najviac z trasy, málokedy si ale potom spomeniem, čo ma najviac zaujalo. Počas pretekov sa vždy kochám, práve to je mojou motiváciou prihlásiť sa aj na neznámy beh. Spoznať prostredie, krajinu, miestne pamiatky a lokálne upútavky. Často trasy vedú popri týchto zaujímavostiach, kde je vždy aj čo vidieť a nové spoznať.


Tvojou špecialitkou sú ultra behy nad 100 km. Ako zvládaš nočnú časť, keď neznámou horskou krajinou bežíš sama?
Nočné behy mám rada, dokonca mi veľmi vyhovujú nočné štarty. Možno je to tým, že pracujem aj v noci, a tak dokážem záťaž v noci zvládnuť. Pracujem ako anesteziologická sestra v nemocnici na áre. Z tmy nemám obavy, veľmi to neriešim, vnímam zvuky lesa a snažím sa pozerať pod nohy, aby som v tej tme nezakopla. Vnímam iba svoj krok a dych. A pozornejšie sa dívam na hodinky, neminúť odbočku... Po prebehnutej noci príde ráno a to človeka neuveriteľne nabije pozitívnou energiou.

Mávaš krízy? Ako sa prejavujú a ako ich prekonávaš?
S krízami veľmi skúsenosti nemám, zvyknem si trasu rozdeliť na úseky (dve päťdesiatky, potom dve dvadsiatky atď., všetko nad 100 km už nepočítam). A tak sa vždy teším na občerstvovačku, tam sa nabijem pozitívnou náladou, naplním brucho, ruky, vrecká a smelo idem ďalej. Vždy si poviem, treba len ísť ďalej, cieľ sa blíži. Moje služby v práci sú zrejme výbornou prípravou nielen na nočné úseky, ale aj na zvládanie kríz.


Máš veľa zážitkov z rôznych podujatí. Zažila si niečo, čo už bolo na hranici života, kedy si prehodnocovala, že toto už viac nie?
Negatívny zážitok… no jeden taký nie zrovna negatívny, ale veľmi emočne náročný zážitok bol na GGUT (Grossglockner Ultra Trail: 108,5km/6 680 m), kde nám takmer 80 % času pršalo, doslova lialo. A v tých náročných pasážach, kde išlo pomaly o život, som si povedala, že nikdy viac, že na občerstvovačke skončím. A tak som išla celé preteky, od jednej občerstvovačky k druhej až do cieľa.

Ja stále počúvam vlastné telo, ono dobre vie, kedy pribrzdiť alebo naopak, kedy môžem a mám pridať.

Neskončila som, lebo mi nič nebolo, nič ma nebolelo, len mi bolo zima a bola som kompletne mokrá. Ale takí boli aj ostatní. Zistila som, že človek dokáže aj nemožné, keď chce a neopustí sa. Tam som mala aj strach prejsť cez rozbúrenú rieku, ale potom to človek zvládne a je na seba pyšný. V tom ročníku beh nedokončila ani polovica bežcov, tak som to brala ako moje osobné víťazstvo.


Si živým dôkazom, že športovať sa dá aj popri práci na zmeny. Ako vyzerá tvoj bežný športový týždeň? Máš nejakú špeciálnu prípravu pred dlhými náročnými pretekmi?
Počas týždňa behám cca 50 km, v závislosti od služieb v práci. Niekedy sa mi podarí viac, inokedy menej. Popri tom sa snažím skialpovať, veľa turistiky a v lete bikovať. Nie som zameraná iba na beh. Rada aktivity striedam.

Pred dlhým behom sa snažím 2 dni predtým jesť viac sacharidov, zvýšim príjem tekutín a trošku viac solím. Večer pred behom si dávam pozor na to, čo zjem, vyhýbam sa ťažkým mastným jedlám, preferujem cestoviny alebo pizzu. Špeciálne si neupravujem jedálny lístok.

Ako kompenzuješ náročné výkony a čo je pre teba ideálna regenerácia?
Regenerácia u mňa je vždy závislá od toho, či idem hneď po pretekoch do práce, alebo nie. Keď som doma, tak kvalitná strava, spánok, sauna, niekedy kryokomora. V práci sa veľmi regenerovať nedá, tam aspoň strečing a ľadová sprcha. Často idem po behu na masáž. Doma mám masážnu pištoľ, valec, využívam aj tieto pomôcky.

Darí sa ti vyhýbať bežeckým zraneniam alebo preťaženiam? Pre bežcov sú strašiakom, ja sama ťažko beriem každý výpadok. No občas možno nie je na škodu si oddýchnuť a počúvať signály tela.
Bežecké zranenie som mala len raz v úvode ultra, po Lazovej 100 to bolo, myslím. Obula som staré, veľmi staré tenisky, lebo tak mi „poradili“. A tie nemali takmer žiadnu klenbu, boli „prešliapnuté“. No a počas toho dlhého behu v tých teniskách sa mi zapálila plantárna fascia. To som liečila 2 mesiace.

Nebehala som vôbec, chodila som skoro každý deň plávať a bikovať. Potom som zasa nabehla na zaužívaný bežecký systém. No a keďže ja až toľko kilometrov týždenne nebehám, zranenia zatiaľ nemávam. Zlezené nechty nepočítam, aj keď vedia tiež trochu limitovať v behu. Ja stále počúvam vlastné telo, ono dobre vie, kedy pribrzdiť alebo naopak kedy môžem a mám pridať. Riadim sa ním.


Cítim z teba, že to, čo robíš, robíš s radosťou a popri tom sa dostavujú výsledky. Utkvel ti v pamäti nejaký výkon, na ktorý si špeciálne hrdá?
Hrdá som na všetky prebehnutia cieľovej pásky. Už to, že človek absolvuje tú trasu, zdolá ju celú, je obrovský úspech. Ja si tieto okamihy nesmierne vážim a ďakujem za ne. Každý beh má svoj príBEH. Ale možno taký najneočakávanejší bol môj prvý a zároveň posledný ročník Štefánik Ultratrail, ktorý sa mi vtedy podarilo vyhrať. To nečakal nikto, všetko akosi klaplo a bol tam. Bolo to v čase kovidových opatrení, takže v cieli som bola sama, zabalená vo fólii. Čakajúc kamošov som sa snažila pochopiť, že sa stalo nemožné.

Čo ti beh dáva? Je aj niečo, čo ti berie?
Vďaka behu sa neraz dostanem na neznáme miesta, kam by som určite nemala šancu ísť. Za relatívne krátky čas môžem spoznať veľkú časť nášho krásneho Slovenska. Beh mi dal veľa priateľstiev a vnútornej sily. Viem, že čokoľvek si človek vysníva, môže splniť. Nesmie sa báť a musí si veriť.

Beh mi pomáha uvoľniť napätie, stres, zlepšujem si kondičku a udržiavam si hmotnosť. Vyhovuje mi, že môžem jesť, čo chcem a aj kedy chcem. Možno by som chcela ešte viac bicyklovať, len deň má iba 24 hodín a ja chcem vždy spať aspoň 7.


Na záver nám prezraď, na čo sa pripravuješ v roku 2024 a čo nesmie chýbať v bežeckej veste Majky Kubovej, keď beží ultra beh.
Cieľ na tento rok mám stomíľovku na Istrii. Teším sa a zároveň mám obrovský rešpekt.

Čo nesmie chýbať v mojej veste? Hmm… rada tam mám Jesenku. To si dávam pred koncom pretekov, keď už veľmi nemám chuť na nič, tak týmto sa poteším.

Majka, ďakujem ti za rozhovor a prajem, nech ti beh a šport aj naďalej robia radosť.