Moja kľukatá bežecká cesta - v čom som sa poučila?

Od nevinného behu cez beh z povinnosti až po bežeckú vášeň.

Behám už dlho. Za tie roky som si uvedomila mnoho chýb, ktoré som robila. A ponaučila som sa. Človek sa najlepšie učí na vlastných chybách, no myslím, že ak by som o niektorých veciach vedela skôr, veľmi by mi to pomohlo.

Keď sa na to spätne pozriem, spočiatku tam bolo pár zbytočných „pádov na hubu“. Preto verím, že tento článok môže pomôcť tým, ktorí s behom začínajú. Postupne som zisťovala, čo mi v tréningu funguje, čo naopak nie a veľa som sa dozvedela hlavne od skúsenejších bežcov.

Rozmýšľala som dlhšie, či sa do tohto článku pustiť. Som predsa len hobby bežkyňa, no vravím si, prečo nie. Možno to niekomu pomôže a možno niekto poradí mne. Podelím sa teda o moju skúsenosť, moju „bežeckú cestu“, počas ktorej som si prešla všeličím.

Beh ako prirodzená súčasť odmalička

Behám v podstate od detstva. Za tú pomerne dlhú dobu som si prešla rôznymi fázami. Odmalička to začalo, samozrejme, naháňačkami so súrodencami, behanie po lúke a pod. Na základnej sa k tomu pridali nabehané kilometre na futbalovom ihrisku - s chalanmi futbal, s kamoškami behanie okolo ihriska.

Na strednej som zas behávala stále tú istú trasu po asfalte Zahuru a späť (krásne jazero pri Spišských Vlachoch). Na vysokej škole sa mi beh zas spojil so školskými povinnosťami a atletickým štadiónom - beh na 60 m, 400 m, 1 500 m či beh cez prekážky. Po výške zas prišla fáza cestného behu - behala som často a veľa, s veľa chybami. Postupne som pričuchla aj k trailovému behu.

Medzitým boli rôzne výpadky, krátkodobé aj dlhodobejšie pauzy z najrôznejších dôvodov. Vždy tá bežecká vášeň z nejakého dôvodu skôr či neskôr opadla. Nechala som tomu voľný priebeh a postupne som pociťovala potrebu behať, behať v prírode, po kopcoch, v lese, na lúke,...

Beh ako najlepšia psychohygiena

Akosi prirodzene som sa začala opätovne behu venovať, čím ďalej, tým viac. Trailový beh sa stal pre mňa doslova meditáciou. Samozrejme, pri ťažkých intervaloch do kopca alebo rýchlych rovinkách nezmeditujem. No dlhé voľné behy sa stali mojím vykúpením. Doteraz neviem pri žiadnej inej aktivite tak vyresetovať hlavu, ako pri behu. V istom okamihu sa prepnem do úplne inej dimenzie a čas ani neviem ako plynie.

Za posledné roky som sa dostala do bodu, kedy tá bežecká vášeň už asi len veľmi ťažko vyprchá. Uvedomila som si množstvo chýb, ktoré som robila. Bolo ich fakt veľa. Na niektoré som prišla postupom času sama, niektoré veci mi zas poradili skúsenejší bežci a pretekári. V čom som sa poučila? Čo už robím inak?

Už dbám na kvalitnú bežeckú obuv

Kedysi som bežeckú obuv vôbec neriešila. Jednoducho som bežala v hocijakých športových botaskách. V období, keď bol môj beh nepravidelný a raz za čas som si proste niekde šla zabehať, som v tom nevidela až taký problém.

Zlom nastal v dobe, keď som začala behávať oveľa viac. Vtedy takéto obyčajné botasky v kombinácii s hodinami behu po asfalte spôsobili bolesť päty, kvôli ktorej som skončila až u ortopéda. Určite k tomu prispeli aj chyby v technike behu. Nasledujúci polrok som si musela dať od behu úplnú pauzu. Bol to pre mňa veľký zlom a odvtedy je kvalitná bežecká obuv nevyhnutným základom. Od tej doby mám vždy viaceré bežecké topánky, striedam ich a pravidelne mením a moje chodidlá aj celé telo sa mi odvďačili.

Už nebehám tú istú trasu dookola

Stále sa učím a prichádzam na to, čo môžem robiť lepšie, čo by som mala zmeniť, čo vyskúšať inakšie.

Ako som spomínala, kedysi som behávala stále jednu a tú istú trasu dookola. Do istého momentu to bolo fajn. Bola to trasa v peknom prostredí, vtedy pre mňa príjemnej dĺžky a nerobilo mi problém ísť si 1 - 2-krát za týždeň zabehať na to isté miesto. Keď som však začala behávať viac, chcela a potrebovala som sa zlepšiť, prestalo mi to vyhovovať.


Behanie tej istej trasy ma už vpred vôbec neposúvalo. Nastala stagnácia a ja som sa nezlepšovala. Stratila som motiváciu a prišiel aj dlhší výpadok od behu. Až po niekoľkých týždňoch som pocítila opäť nutkanie behať a skúsila som to inak.

Už nebehám stále rovnakým tempom

Postupom času som sa dostala do bodu, kedy sa stal beh úplnou súčasťou môjho života. Vybudovala som si zvyk. Zamilovala som si hlavne behy v prírode, v milovanom Slovenskom raji, v lese, po horách. Z času na čas som si „strúhla“ aj cestný beh. Bavilo ma to.

No postupne som si uvedomila, že sa vôbec nezlepšujem. Vybudovala som si akúsi „základnú kondičku“, dosiahla som určité tempo a každý beh, hoci už bol vždy na inom mieste, bol veľmi podobný. Podobný vo vynaloženom úsilí. Spočiatku som mala pocit, že behám „na maximum“ a idem celkom rýchlo. No táto konštantnosť pri tréningoch spôsobila opäť to isté - stagnáciu.

Našťastie som sa nedala odradiť, ale začala špekulovať, zaujímať sa o to, prečítala som si hromadu bežeckých článkov a začala som sa s tým hrať. Postupne som sa do tejto „bežeckej mágie“ ponorila viac a viac. A čím viac do hĺbky som šla, tým sa stávali moje tréningy viac pestré. Nielen čo sa trasy a tempa týka, ale aj v mnohých ďalších veciach.

Už si dávam pozor na omnoho viac vecí

V podobnom duchu neustáleho prichádzania na ďalšie chyby - menšie aj väčšie, to pokračovalo ďalej. Od skúsenejších bežcov som sa dozvedela veľa tipov a postupne ich začala skúšať na sebe. A tento proces stále pokračuje. Stále sa učím a prichádzam na to, čo môžem robiť lepšie, čo by som mala zmeniť, čo vyskúšať inakšie.

O moje nadobudnuté skúsenosti som sa podelila v nedávnom videu o častých chybách bežcov, kde som zhrnula 13 bodov, na ktorých som sama postupne pracovala a na mnohých stále pracujem.

Preteky? Je to vôbec pre mňa?

Posledné roky sa pohrávam s myšlienkou zúčastniť sa bežeckých pretekov. Dlho som sa k tomu odhodlávala a spočiatku som si vždy len povedala: „Prihlásim sa až keď,…“ Až keď sa ešte viac zrýchlim, až keď natrénujem lepšie kopce, až keď začnem trénovať štruktúrovane, …. A v tomto „až keď“ duchu čas plynul a plynul…

Aj keď ma to neskutočne lákalo, neverila som si a stále som si na seba kládla vyššie nároky. Až prišli úplne nečakane moje prvé preteky, ktorých som sa zúčastnila v podstate „pracovne“.

Som neskutočne vďačná, že ma práve práca v MTHIKER nakopla v tomto smere a zistila som, že nemusím čakať na „až keď“. Hoci, od tej doby som sa veľa pretekov nezúčastnila, no aspoň pár prvých ich minulý rok bolo. Priznám sa však, stále mám pred tým akýsi rešpekt, stále zaváham, aj keď viem a cítim, že ma to posúva. A bonusom je aj neskutočná záplava endorfínov.

A možno toto je práve ďalší bod do zoznamu, na ktorom chcem najbližšie obdobie popracovať. Zúčastniť sa viacerých bežeckých podujatí s jedným jediným cieľom - nabrať skúsenosti a prekonať ďalší kopček na tejto mojej bežeckej ceste.

A čo je hlavným cieľom?

Samozrejme, chcem sa zlepšovať a robiť pokroky, ale určite nejdem zanevrieť na iné milované outdoorové aktivity. Naďalej chcem chodiť do hôr, na turistiku, bicyklovať, skialpovať a jednoducho tráviť čo najviac času v prírode. Beh je pre mňa jedno veľké hobby a áno, chcem najmä v ňom robiť progres. Avšak nie unáhlene a bezhlavo, ale dlhodobo, postupne a s rozumom. Mať v tom všetkom balans a hlavne, naďalej behať pre radosť.

A čo ty a beh? Kamarátite sa? V tomto článku som si trochu „vyliala srdce“ ja, no budem rada, ak sa podelíš o svoje skúsenosti, tvoj pohľad a tvoje rady.